Denník N

Koniec Merkelovej môže ukázať, že Orbán a Kaczyński nie sú anomáliou

V roku 2013 si Merkelová a Seehofer ešte rozumeli. Foto – TASR/AP
V roku 2013 si Merkelová a Seehofer ešte rozumeli. Foto – TASR/AP

Nemecko, na čele ktorého by už nestála Angela Merkelová, by bolo povzbudením pre populistov všade na svete.

Rozdielne názory na utečencov v rámci nemeckej vládnej koalície začali ohrozovať pozíciu Angely Merkelovej vo vlastnej vláde. Aby potlačila rebéliu, ktorú spustil jej minister vnútra Horst Seehofer z bavorskej Kresťanskosociálnej únie, musí teraz kancelárka vyjednať dohodu s ostatnými členskými krajinami Európskej únie, ktorá má priniesť poriadok do európskeho azylového systému. A to si bude vyžadovať nemecké ústupky v reforme eurozóny.

Tak teda ustúpim

Nemecko bolo vždy tým najväčším víťazom rozdielneho ekonomického stavu členských štátov Únie. Keďže eurozóna nemá spoločnú fiškálnu politiku, spoločná európska mena, ktorú prijali na chudobnejšom európskom juhu i na produktívnejšom severe, stále umelo pomáhala nemeckému exportu. Preto sa nedá veľmi čudovať, že Merkelovej vlády vždy odmietali plány na reformu eurozóny, vrátane tých, ktoré minulý rok predstavil francúzsky prezident Emmanuel Macron.

Lenže cyklický ekonomický vývoj, ako aj Merkelovej nečakaná domáca zraniteľnosť ju dnes nútia tento postoj meniť. Nie je to tak dávno, čo nemeckú pozíciu v rokovaniach o reforme spoločnej meny charakterizovala ochota len k minimálnym ústupkom. Týkalo sa to napríklad prípadnej premeny Európskeho stabilizačného mechanizmu na niečo, čo by bolo obdobou Medzinárodného menového fondu. Ale počas nedávneho samitu s francúzskym prezidentom v rezidencii nemeckých kancelárov v Mesebergu Merkelová súhlasila s oveľa ambicióznejšími reformami, než ktokoľvek očakával. Kľúčovým záverom bolo, že Merkelová s Macronom oznámili plány na spoločný rozpočet eurozóny, ktorý by bol financovaný daňami z finančných transakcií a z príspevkov členských krajín.

Merkelovej ústupok predstavuje jasný odklon od toho, čo bola ochotná akceptovať ešte pred niekoľkými týždňami: menovite ide o program, ktorý rozširuje spoločne financované pôžičky pre štáty eurozóny, ktoré sa ocitli v problémoch. Keď teraz pristúpila na myšlienku spoločného rozpočtu, bude treba doplniť existujúce úniové zmluvy.

Lenže to nebude prijateľné pre Holandsko, ktoré vedie hanzový zväz pozostávajúci zo škandinávskych a pobaltských krajín, ako aj pre krajiny združené vo Vyšehradskej štvorke. V skutočnosti dohodu s Mesebergu odmietne samotné Nemecko: voličská základňa Merkelovej Kresťanskodemokratickej únie je proti spoločnému rozpočtu eurozóny podobne ako voliči CSU, nehovoriac o voličstve krajne pravicovej Alternatívy pre Nemecko a liberálnej Slobodnej demokratickej strany.

Niečo za niečo

Merkelová pozná európsku a nemeckú politickú scénu lepšie než ktokoľvek iný. Prečo potom urobila rozhodnutie, ktorým vyšla v ústrety Macronovi? Odpoveď znie, že potrebovala niečo ponúknuť jemu i južným krajinám eurozóny, ktoré sa stali tranzitnými bodmi pre utečencov a iných migrantov. Doma Merkelovú ostreľuje Seehofer, ktorý požaduje, aby krajina posielala späť všetkých utečencov, ktorí sa už zaregistrovali v inej krajine EÚ.

Seehoferova tvrdá pozícia v otázke utečencov čiastočne odráža obavy jeho strany, ktorá čelí hrozbe AfD v jesenných krajinských voľbách. Ale Seehofer nehrá len vnútronemeckú hru. Tým, že podporuje zahraničných populistických a nacionalistických lídrov, ako sú rakúsky kancelár Sebastian Kurz, maďarský premiér Viktor Orbán či dokonca ruský prezident Vladimir Putin, podkopáva aj Merkelovej zahraničnú politiku. Výsledkom je, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie