Denník N

Z prázdninového zápisníka zaslúžilého poslanca Roberta F., časť I.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Človek maká, vlastnou hlavou robí zázraky za sedemdesiat mega, pije kolu a zrazu sa zjaví nejaký Východniar a všetko je v pekle!

Piatok, 29. júna.

Parlamentné prázdniny! Nikdy som toto obdobie roka nemal bohvieako v láske. Úprimne? Neznášam ho. Prázdniny som nemal nikdy rád. Keď som chodil do školy, od prvého dňa prázdnin som sa tešil, kedy sa vrátime do lavíc. Nikdy som nemal veľa kamarátov. Neviem prečo. Ale nemal. V škole, keď som sa prihlásil, ma počúvať museli. A tak to bolo v poriadku. Nepotrebujem kamarátov, potrebujem poslucháčov, zapísal som si do denníka. Niekedy mi niektorí aj odporovali. To mi neprekážalo. Teda prekážalo, ale iba vtedy, ak som nemal posledné slovo. A to som mal skoro vždy. Prečo? Lebo som bol pripravený. Vždy pripravený! Pekne som si nachystal príklad riešenia, ktoré pochádzalo zo Sovietskeho zväzu. Proti tomu nikto nikdy nič nenamietal. Teda až do toho nešťastného Novembra ´89, ktorý z nejakých mne nejasných dôvodov píšu všade s veľkým písmenom. Hoci ja si žiadnu zaznamenania hodnú udalosť z tých čias nepamätám. A veď keby sa bolo niečo podstatné stalo, určite by som si to do svojho denníka zaznačil. Minule som sa aj pozeral, lebo tie novinárske pačmagy sa ma každú jeseň na to vypytujú, ale nenašiel som tam nič. Len to, že jeden nebohý kamarát vtedy kachličkoval kúpeľňu. Lenže o mŕtvych iba dobre a to dokonca aj vtedy, keď živým kvôli tomu nabrýzgam ako sviniam do válova.

Oni si mysleli, že tým svojím nežným Novembrom so mnou vypiekli. Aj keď viem, že mi to urobili najust, veď som mal pekne rozbehnutú kariéru v SZM, aj skvelé odporúčania, takže som sa stal príkladným komunistom aj v čase, keď takéto príklady boli skoro všetkým na smiech. Takže sa pýtam – kde sú teraz oni a kde ja?! Pekne-krásne sme premaľovali vývesku, z komunistov sa stali socialisti a výsledok? V parlamente sedávam od roku 1992! To už hádam len Béla Bugár tam sedí dlhšie. Ale ten ma teda minule fakt dožral, že – kandidát na prezidenta! Čo sa ten s koňom zrazil, harakter jeden?! Si myslí, že mu niekto ešte naletí na tie jeho mostné hídkonštrukcie? Hm, medzi nami – bojím sa, že naletí. Je to kujón, on si dokáže počkať na svoju chvíľu. Vie sa urobiť nenahraditeľným. Ale bodaj by ho zvolili, keď už nemôžu mňa! Bodaj by musel konečne aspoň raz v živote stáť vpredu, pred všetkými, a zodpovedať sa za to, čo urobil. Alebo neurobil. Mal urobiť. By som ho chcel vidieť, ako by reagoval, keby nebol na dovolenke akurát, keď sa to pred pár mesiacmi všetko zomlelo! Sedieť v teple, v parlamentnej lavici, v nejakej pekne vypečenej koalícii, ako ten, ktorý nemusí robiť nič, len hrať sa na jazýček na váhach, to je jedna vec. Lenže robiť politiku na vlastné triko, je vec druhá. Keby som ja mal toľko priestoru na manévrovanie ako kamarát Béla, to by bola iná pesnička! Dnes by som nemusel vyzurovať takto v ústraní, bez publika, bez pozornosti médií! To ma naozaj vôbec, ale vôbec nebaví, milý denníček.

Keď som už pri tom Bélovi, najviac ma na ňom rozčuľuje to, že on, aj napriek tomu, že ani on sám svoju kandidatúru na prezidenta nemôže myslieť vážne, ešte stále, na rozdiel odo mňa, kandidovať môže. A ja aby som sa bál, či ma Pellegrini bude chcieť mať na kandidátke! A keď áno, tak na ktorom mieste! Ej, nervózny som ja z nášho Peťka, nervózny, a zlepšovať sa to nebude, to už teraz vidím. A kto je tomu na vine? No kto?!

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie