Kniha proti mužom? Nie, proti vymazávaniu žien!

Na Rebeccu Solnit som narazila na prechádzke. Na odľahlom mieste, v prírode. V jednej zo svojich esejí písala o nevýhodách byť ženou. Patrí k tým, ktorí na premýšľanie a tvorbu potrebujú pohyb vonku. „Niekedy je premýšľanie aktivitou na voľnom priestranstve, priam fyzickou činnosťou.“

Samota a kráčanie ho podnecujú. Nevýhodou žien je, že táto situácia je svojím spôsobom archetypálna – sama, túlajúc sa prírodou a odľahlými miestami, stáva sa absolútne zraniteľnou. „Žena nemá chodiť sama do lesa,“ povedal mi kedysi otec.

Ďalším problémom sa môže stať už aj samotná myšlienka na nebezpečenstvo, ktorá dokáže uhranúť natoľko, že zahatá každý rozlet a myšlienky sa začnú točiť v bludnom kruhu. Neviem, ako sa cítia muži, keď na osamelej prechádzke zazrú v diaľke blížiacu sa postavu, ale viem, čo si pomyslia ženy: „Ajhľa, problém!“

Kým som túto esej nečítala, myslela som si, že sú to len moje – možno vykoľajené pocity. Nie je totiž veľa žien, s ktorými by ste sa mohli podeliť o zážitky zo samotárskych prechádzok. A tu som ju stretla, ajhľa, Rebecca Solnit, pretli sa nám lesné chodníčky.

A z nich bol už len krôčik k jej, dnes už veľmi populárnej knihe – Muži mi to vysvetlia (Inaque, 2018).

Ženy? Zostaňte doma!

„Minulé leto mi niekto napísal o krúžku na vysokej škole, kde sa študentiek a študentov pýtali, ako sa chránia pred znásilnením. Mladé ženy opisovali komplikované spôsoby, akými si dávajú pozor, obmedzujú sa, pokiaľ ide o miesta, na ktoré chodia, prijímajú predbežné opatrenia a v zásade na znásilnenie myslia neustále (kým mladí muži len s úžasom otvárali ústa, dodal). Priepasť medzi ich svetmi bola na chvíľu a náhle viditeľná.“

Solnit spomína na opatrenia na univerzitnom kampuse v časoch, keď bola sama študentkou. Dievčatám odporúčali nevychádzať samým po zotmení von. Alebo nechodiť von vôbec. („Zostaňte doma.“) Ktosi na to reagoval plagátom, aby po zotmení z kampusu vykázali mužov.