Denník N

Prečo sa Dežo Ursiny nedá zjednodušiť

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred dvadsiatimi rokmi zomrel jeden z kľúčových slovenských muzikantov. K jeho hudbe sa stále oplatí vracať a nanovo ju objavovať.

„Tisíc izieb / Dlhý biely rad / Ani v jednej nebudem dnes spať / Zástup dverí sa predo mnou od steny k stene / pomaly roztvára/ Bez jedinej kvapky mám v hlave tichý flám…“

Bol 29. apríl 1995 a v televíznej relácii Na kloboučku nemohla zaznieť vhodnejšia pieseň. Hrali ju známi českí muzikanti z rôznych generácií, ktorí vedeli, že jej autor v Bratislave je na tom veľmi zle.

O pár dní nato, 2. mája, Dežo Ursiny zomrel. Po dvadsiatich rokoch tu jeho hudba stále je, nedávno vyšli v reedíciách štúdiové albumy aj raritný záznam z festivalu Valašský špalíček. Jeho život dobre zmapovala monografia Pevniny a vrchy, aj filmový dokument Momentky a on sám o sebe najviac prezradil posmrtne, keď vyšli knižne jeho listy z 90. rokov.

Zdalo by sa, že všetko je tak, ako má byť. Odkaz je na stole a stačí ho len pripomínať. Poskladať portrét cez mozaiku citátov zo spomínaných kníh a filmu od ľudí, ktorí ho dobre poznali, aj s jeho vlastnými slovami. V čom je teda problém?

Na začiatku boli The Beatles

„Je kopec ľudí, ktorí sa k tej hudbe nikdy nedostanú, aj preto, že pre mnohých môže pôsobiť náročne a monotónne. Ona tak totiž pri prvom dotyku pôsobí. Ale citlivý človek musí byť fascinovaný atmosférou a úplne špecifickým spôsobom vyjadrovania,“ povedal Andrej Še­ban.

„Je fascinujúce sledovať jeho skladateľskú cestu. Keď si vypočujete Provisorium a Pevninu detstva, tam je Dežo presvedčený, že vie všetky akordy na svete. Cítiť z toho obrovské sebavedomie a pocit: Ja som boh. Za krátky čas povie šialené množstvo informácií. Sú to strašné klady. Ťažké, komplikované, dlhé plochy, veľa zmien. Je tam však aj obrovské množstvo muzikality. Časom sa jeho skladanie úžasne redukovalo. Na platni Príbeh sú posledné skladby, ktoré zložil. Obsahujú len dva akordy. Svoju hudbu stále zjednodušoval a pritom vo výraze išiel čoraz hlbšie.“

Od úplne prvých skladieb mu­selo byť každému jasné, že tu je originálny skladateľ. Nezvyčajne klenuté melódie, rovnako nápadité harmónie. Rok chodil na gitaru do ĽŠU, zvyšok jeho hudobného vzdelania tvorila intuícia a to, čo pochytal z počúvania hudby 60. rokov.

„Srdce Bratislavy malo v sebe tepnu plnú mladej krvi – popoludní okolo piatej začalo korzo pod Michalskou bránou pulzovať hlúčikmi tínedžerov, ktorí na fontáne pred Národným divadlom drvili hity začínajúcej sa beatovej vlny. Tam som sa pri beatlesovkách zoznámil s Beatmenmi. Hrali sme spolu od roku 1964, posadnutí liverpoolskou štvoricou. Programovo sme sa snažili do nich vprojektovať. Mali vyvinutý cit pre diferenciáciu intelektuálnej náročnosti a jednoduchosti,“ spomínal Ursiny na svoje začiatky.

Bigbiťák a konzervatorista

Mal rýchly úspech a veľký náskok, čo priznal aj rovesník Ma­rián Varga. „On už bol slávny bigbiťák, kým ja som chodil ešte na konzervatórium. Uvedomoval si, že ja viem, čo nevie on. Ja som si zasa uvedomoval, že takú prax nebudem mať v živote. Rešpektovali sme sa, z čoho ale neskôr pramenilo napätie. Naše hudobné myslenie je diametrálne odlišné, hoci obaja sme vlastne vyšli z toho istého, z Beatles. Ja som za najviac vďačil vážnej hudbe, on bol zasa autodidakt. Dával slovenskému bigbítu intelektuálny rozmer, nadhľad.“

Ďalej by to mohol byť tradičný príbeh o tom, ako sa z mladého talentu stal zrelý umelec, ale Dežo Ursiny nebol typ, ktorý by sa dal zjednodušiť. Najlepšie to vedeli jeho najbližší.

Zdenka Krejčová: „Bol strašne pracovitý a strašne lenivý. Prudérny puritán a nezvládateľný živel. Niekedy trápil ľudí a inokedy im pomáhal. Potreboval ich a zároveň chcel samotu. Nechcel byť slávny a pritom mal nervy, či na koncert niekto príde. Jedol makrobiotickú stravu o desiatej a o štvrtej. A niekedy šiel do bufetu na sekanú a na vlašský šalát. Bol jeden veľký rozpor. Ale ja ho vidím vcelku. Dežo bol pekný, slávny. To sú veľké skúšky. Mal k ženám dosť pohŕdavý vzťah: nikdy nemal problémy s tým, že by ho nejaká nechcela. Ak je esencia mužskosti ako esencia čaju, on bol veľmi silný čaj.“

Zblížili sa v posledných rokoch jeho života, pri nakrúcaní dokumentu O rakovine a nádeji. Bol onkologickým pacientom a jeho oficiálnym zamestnaním bola práca dramaturga v krátkom filme, tak to spojil: „Rakovina mi po troche dáva všetko, čo vďaka nej strácam. Strach z bolesti a zo smrti, sen o nesmrteľnosti a nezraniteľnosti, radosť z voľnosti, korzet osamelosti, nerozhodnosť, úzkosť nad otázkou, či ešte dokážem ľúbiť. Oberá ma o moje ľahostajné driemoty a odmieta ich vrátiť.“

Improvizácia a poézia

Nebol profesionálnym hudobníkom, bola to jeho vášeň, nevyhnutnosť. Svojej skupine dal názov Provisorium, čím vystihol premenlivosť jej zloženia: „Obsadenie nemením z nervozity. Robím to vtedy, keď sa mi zdá, že je to nutné a ocitám sa zasa niekde inde (…) Chcem vždy spolupracovať s hudobníkmi, ktorí hudbou doslova žijú, zaujímajú sa o ňu. Musí im hovoriť z duše. Skôr som ochotný tolerovať technické nedostatky ako nemuzikálnosť, iba rutina je hrozná. Štúdiový hudobník môže zahrať všetko a môže to zahrať dobre, ale vzťah môže mať iba k niečomu. To práve hľadám.“

Cesta k tomu viedla cez špeciálnu pracovnú metódu: „Keď prichádzame do štúdia, nikto zo zúčastnených muzikantov nikdy nevie, čo sa bude nahrávať, dokonca to ani netušia. Samozrejme, niečo musím vedieť ja a občas si aj musím prácne spomínať, ako to vlastne bolo… Prvý deň väčšinou nenahráme nič, iba do nemoty skúšame pr­vú skladbu a diskutujeme o nej, aby kontakt v ďalších dňoch fungoval bez zbytočných slov.“

Na rozdiel od iných hudobníkov, on sa s každou nahrávkou naozaj posúval inam, tvorbu chápal ako neustály proces. To je druhá vec, ktorá ho okrem obmieňania muzikantov a zvuku spája s džezovým novátorom Milesom Davisom.
Ursiny bol však pesničkár, aj keď niekedy na ploche dvanástich minút. Kým ako tínedžer spieval v angličtine, časom prišiel na to, že musí prejsť do rodného jazyka. A tak sa zrodila originálna autorská dvojica s básnikom Ivanom Štrpkom.

„Skôr ako z nejakých predstáv o hudbe sme vychádzali z literatúry, zo stavu našej mysle a z názorov, ku ktorým sme sa dostali počas našich dialógov. Niekedy sme aj menej rozprávali, ale mali sme pocit, že čím je menej tých páuz, tým sme bližšie k cieľu. Nastupovala nonverbálna komunikácia. Stačil moment, postreh, detail, na ktorý jeden druhého upozornil. Ak ten druhý zareagoval, bolo jasné, že toto sú súradnice, veci, ktoré nám niečo hovoria. Utvorili sme vzťah, ktorý bral tak, že sme bratia svojho druhu. Boli obdobia, keď ma tlačil do roly staršieho, inokedy si ju osvojil on. Neskôr sme sa dostali na inú bázu spolupráce: vzájomne sme sa relativizovali.“

Nie sú to klasické piesňové texty, ale básne. Bez gramatických rýmov či štylistických cvičení, rozsiahle konkrétne obrazy so šťavnatými metaforami. Fakt, že Ursiny zásadne robil hudbu na hotové slová, pri prvom počúvaní pôsobí, že skôr rozpráva než spieva, ale vypočujte si napríklad piesne Pod hladinou alebo Lúka. Číra krása. Žiadny kostrbatý zápas skladateľa s veršami.

Štrpkovi zostal verný až do konca, jedinou výnimkou bol dvojalbum Ten istý tanec, ktorý si otextoval sám. Potreboval dostať von veľa osobných tém a zážitkov. Ale za najosobnejšiu považoval poslednú nahrávku Príbeh: „Zo všetkých kolekcií, ktoré sme s Ivanom robili, táto do mňa vrástla najviac. Pri nahrávaní som mal pocit, že slová idú zo mňa. Paradoxne ešte viac, ako keď som spieval vlastné texty.“

Jeho najprístupnejšie dielo však nie je Modrý vrch, ani Príbeh. Je to hudba k televíznemu muzikálu Neberte nám princeznú, kde zložil kolekciu čarovných pesničiek. No hoci ich naspievali Marika Gombitová, Meky Žbirka a Marie Rottrová, na albume vyšli prvýkrát až v roku 2001. Kto ho pripravil o možnosť komerčného úspechu, nikdy nekonkretizoval.

Mindráky a alkohol

Až do smrti sa považoval za slabého gitaristu a chcel, aby mu Andrej Šeban dával hodiny, no ten aj ostatní muzikanti do neho hučali, že je úplný originál, s frázovaním, ktoré sa nedá naučiť. „Dežo, keď zahral grif, vždy to bolo na mieste. Gitara, to boli jeho ústa. Hovoril skromne, ale nebol dôvod, aby strmhlav hovoril niečo iné,“ vystihol to Jaro Filip.

Podobne úsmevná bola snaha dostať sa k širšiemu publiku: „Redaktori v rozhlase tvrdili, že moje skladby sa nedajú vysielať, lebo sú príliš dlhé – tak sme si povedali, že im spravíme krátke, a mysleli sme si, že to stačí na to, aby ich púšťali,“ spomínal na 80. roky, keď sa vrátil k jednoduchším formám. Oprášil ka­pelové viachlasy a nechal sa nahovoriť od spoluhráčov aj na funky či reggae.

Potom zase dostal chuť na veľké plochy, ale stále viac aj na alkohol: „To pitie už nemalo žiadnu cestu, smer. Bolo jasné, že treba niečo robiť, ale nevedeli sme ako. Dežovo pitie sa vyvíjalo smerom ku k.o. systému. Namietal som: Neblázni, to už je moc. A on na to: Tak čo mám robiť s voľným časom v socializme? Objednával si drinky – rýchle smrte. Ako keby chcel zničiť istú časť svojej osobnosti,“ napísal Ivan Štrpka.

Odkaz z ticha

„Nikdy som tak naliehavo nepociťoval súnaležitosť s nejakou generáciou, ako keď zomrel. Neveril som ani, že niečo také ako generácia existuje. Teraz mám pocit, že s ním časť z nej odišla. Pociťujem to ako moje vlastné ochudobnenie,“ vyhlásil Marián Varga. „Keď som premýšľal, kto by ešte na pódiu nemal chýbať, keď som niekde hral, obyčajne mi napadlo, že by to mal byť Dežo. Z množstva ľudí som si spomenul práve na neho aj vtedy, keď som sa ocitol v zdravotnej kríze. Prišiel a povzbudil ma. Bol hrdý na svoju skúsenosť s rakovinou. Niesol ju statočne, nechodil s tým problémom ako bacilonosič. Urobil toho toľko pre to, aby žil, až je to dojímavé. Mám pocit, že chcel veľmi žiť.“

Jeho hudba nezomrela. Nehráva sa tak často, ako by mohla, ale jej silu to nezmenšuje. Konkrétne stopy sa dajú počuť v mnohých slovenských i českých skupinách. V sobotu bude vo Zvolene spomienková akcia, na ktorej vystúpia Pavol Hammel, Fedor Frešo, Laco Lučenič, Soňa Horňáková, aj Marcel Daniš, ktorý hral v New Soulmen, v novembri sa chystá v Bratislave večer, kde Ursinyho pesničky zaznejú v podaní jeho syna Jakuba, Mekyho Žbirku, Jany Kirschner či skupiny Buty.

Čo by si o tom myslel sám autor? Možno aj to, čo vyslovil v jednom z posledných rozho­vorov. „Som presvedčený, že sme ovplyvnení všetkým, čo sa okolo deje. Teraz už dlhé roky nič nepočúvam, najradšej mám ticho. Ak sa má zrodiť niečo naozaj čerstvé a pôvodné, je najlepšie, keď sa to zrodí z toho mora, ktorým to ticho je.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie