Dvanásť skladieb, ktoré vystihujú Deža Ursinyho

1. Let´s Make a Summer

Beatmeni boli slovenskí Beatles. Najskôr ich napodobňovali, ale v roku 1964 s príchodom Deža Ursinyho skupina začala robiť aj vlastné pesničky. Väčšina z nich bola v angličtine a toto je najvydarenejšia z nich. „Pre mňa je symbolom 60. rokov a zároveň nadčasovou záležitosťou. Už vo svojich začiatkoch Dežo skladal veľmi zaujímavé veci – dvojhlas znie melodicky a zároveň trochu disonantne. Celá skladba je perfektne vystavaná, má hlavu a pätu,“ povedal Meky Žbirka.

2. A Sample Of Happiness

Starý, budeme Cream systém – oznámil Dežo Ursiny basgitaristovi Fedorovi Frešovi po niekoľkých mesiacoch hľadania správnej zostavy. To znamenalo, že sa vykašľali na klávesy a začali hrať v obsadení gitara, basa a bicie, za ktoré si nakoniec sadol Vlado Mallý. Nové trio sa stalo senzáciou, vyhralo prvý československý beatový festival v Prahe. Omráčili publikum aj kritiku: „Vedle záplavy barev módního flower-power a většinou i módní hudby je tu Ursiny a Soulmeni ve střízlivých šedivých svetrech a jejich ’seriózna muzika’ (…) Jeho štyri skladby, predovšetkým A Sample of Happiness ma presvedčili, že ako skladateľ pop music je u nás Ursiny číslom 1.“ Napriek tomu stihli nahrať len jedno EP a rozpadli sa. Ursinyho nepokojné hľadačstvo hnalo ďalej.

3. Apple Tree In Winter

Záver obdobia anglických textov, „rockový šansón s jazzovým backgroundom“, esencia Dežovej schopnosti zložiť chytľavú skladbu, ktorá nie je prvoplánová. Klenot s neošúchanou melódiou a členitou štruktúrou, ktorý do svojho repertoáru prebrala Marta Kubišová a v inštrumentálnej verzii aj gitarista Fero Griglák. Pochádza z albumu Provisorium, ktorý vznikal paralelne s vrcholmi svetového artrocku (Yes – Close To The Edge) a na jeho nahrávaní sa podieľali pražskí muzikanti zo skupiny Flamengo.

4. Lúka

Dvaja velikáni v jednej skladbe. Marián Varga priniesol organ a ešte umocnil nadpozemsky krásnu atmosféru vrúcnej Lúky. Dežo Ursiny: „Platne sú ako deti. Každá vznikla v nejakom charakteristickom období a Modrý vrch bol v znamení narodenia môjho syna. Niekto hovoril, že som musel byť pri nahrávaní zamilovaný a ja odpovedám: Áno, do môjho syna. Bol som vtedy 24 hodín štastný. Taká mala byť podľa mojich predstáv aj platňa.“

5. Pod hladinou

Modrý vrch nie je prvou nahrávkou, na ktorej Ursiny spieva po slovensky. Symbióza hudba-slovo s textami Ivana Štrpku tu dosiahla prvý z vrcholov, bez náročného štverania sa naň. Keď držíte v rukách LP platňu s vytlačenými textami, uvedomíte si, že zhudobniť tak členité voľné verše si vyžaduje veľké majstrovstvo.“Cítim tú jeho poéziu ako celok a musím najprv stoj čo stoj zachytiť jej jednotný vnútorný rytmus. Jej tep, pulz, ktorý sa nemení. Potom to už ide takmer samo, text ma vedie! Nespolieham sa na ucelený melodický nápad, a už vôbec nie na harmonický: sú to až priveľké plochy. Vnútorným barometrom, teplomerom tvorby je pre mňa to, aby všetko znelo obyčajne a prirodzene.“

Skladateľ bol v mimoriadnej forme, čo vystihuje aj táto skladba. Je to vlastne niekoľko skladieb v jednej, suita zložená z niekoľkých silných nápadov, ktoré na seba veľmi plynule nadväzujú a krásne graduje. Vystačí si iba s klavírom, na ktorom aj vznikla – málokto vie, že Dežo vedel hrať nielen na gitare a komponoval práve na klavíri.

6. Bubeník Červeného kríža (tv dokument)

Bol hudobníkom, ale jeho oficiálnym zamestnaním bola práca dramaturga v krátkom filme. Sám nakrútil niekoľko pozoruhodných dokumentov, ďalším pomohol na svet a urobil k nim aj hudbu. Jeden z najvýraznejších podpisov zanechal v diele na objednávku Červeného kríža. Ten výslovne trval na režisérovi Jurajovi Jakubiskovi, ktorému tak ukončil zákaz nakrúcania a vzniklo sugestívne dielo o opustených deťoch od nezvyčajnej autorskej dvojice. Zaujímavosťou je, že sa písal rok 1977, keď už Dežo dávno opustil angličtinu, tu urobil výnimku. Pesnička sa začína v čase 9:45, ale oplatí sa pozrieť si celý film.

7. Vítám slunce ranní

Mohli sa stretnúť v štúdiu Dežo Ursiny a Michael Kocáb? Mohli, aj sa stretli. V roku 1980 pri nahrávaní platne speváčky Marthy Elefteriadu, ktorej prvý zložil pesničku, prišiel vypomôcť aj s vokálmi a druhý sa postaral o klávesy a aranžmány. Ďalší dôkaz, že Dežo sa nevenoval len vlastnej tvorbe, ale skladal aj pre iných ukázal neskôr pesničkami pre ďalšiu speváčku Marcelu Laiferovú.

8. Dvaja

Komu tvrdí, že Dežo robil hudbu určenú výlučne pre náročných, veľmi vyspelých poslucháčov, asi nepozná televízny muzikál Neberte nám princeznú. Do neho totiž naskladal chytľavé krátke pesničky, ktoré naspievali najväčšie dobové hviezdy Marika Gombitová, Meky Žbirka či Marie Rottrová. Pesničky prežili, ale na platni vyšli až po autorovej smrti. Chlapcov z filmu, ktorí prišli na premiéru „nového“ CD už by ste takmer nespoznali, neznámy zostal aj autor intrigy, ktorá spôsobila oneskorenie krstu o dve desaťročia.

https://www.youtube.com/watch?v=O3S3xm3rWn0

9. Poďte s nami

Dežo mal tri deti a deti mal veľmi rád. Mnohé (najmä dnešní štyridsiatnici a tridsiatnici) až po rokoch prišli na to, že zvučku ich obľúbenej relácie, ktorá sa vysielala v nedeľu dopoludnia naspieval práve on.

10. Filmové triky

V 80. rokoch už hudba nebola iba výlučne jeho záležitosťou, nechal sa opäť ukecať na kapelové viachlasy aj na žánre ako funky či reggae. Od dlhých plôch sa vrátil ku krátkym pesničkám, čo malo svoje dôvody: „Redaktori v rozhlase tvrdili, že moje skladby sa nedajú vysielať, pretože sú dlhé – tak sme si povedali, že im spravíme krátke, a mysleli si, že to stačí na to, aby ich púšťali“. Nepúšťali, ale napríklad táto z albumu Bez počasia sa objavila v klipovej hitparáde Triangel.

11. Hovor mi do ucha

Najosobnejšie dielo, na ktoré si po prvýkrát napísal texty sám. Ivan Štrpka tentoraz prispel iba tromi, ale tvrdil, že všetko je v poriadku, pretože Dežo vedel najlepšie povedať, čo zažil. Kým v novembri 1989 stáli ľudia na námestiach, z neho sa stal onkologický pacient, ale to nie je jediná, ani hlavná téma dvojalbumu Ten istý tanec.  „Dá sa to možno pokladať za kryštalický denník s rôznymi peripetiami, obdobiami a vývojom, tak ako som ich vnútorne zaznamenal.“ Je to vlastne zvukový pendant jeho knihy listov Moja milá pani, ktorá vyšla posmrtne – veľmi intímne témy, veľmi otvorene pomenované.

12. Ktosi ešte bdie

Rozlúčkový album Príbeh nemá slabé miesto. Je to kompaktný disk v pravom slova zmysle, aj keď by mu vydanie na LP platni veľmi pristalo. Ťažko z neho vytrhnúť jednu pieseň, ale táto by mohla byť dosť výstižným dokumentom posledného Dežovho obdobia: „Vedel aký je originálny: keď sme točili pesničku Ktosi ešte bdie, sadol si za klavír a zahral štyri akordy: C dur, B dur, G dur a e mol. Ja som doslova padol do mdlôb a hovorím – Dežo, ja som tieto štyri akordy v živote takto nepočul postavené za sebou. To nemá nikto. On sa na mňa pozrel, usmial sa a hovorí – Ja viem. Presne vedel, čo je hľadanie vlastnej cesty,“ povedal Andrej Šeban, ktorého gitary tvoria výraznú časť sily a nadčasovosti Príbehu.

Prečítajte si

Prečo sa Dežo Ursiny nedá zjednodušiť