Etnologička Nádaská: Prvý letný deň sa u našich predkov spájal s promiskuitou

Etnologička a popularizátorka ľudových tradícií rozpráva aj o tom:

• akých strašidiel sa báli naši predkovia a aké príbehy si rozprávali;
• prečo ľudí obviňovali z bosoráctva;
• čo na Slovensku jedli ešte do polovice dvadsiateho storočia;
• že komunisti podporovali folklór aj preto, aby ľudí odviedli od viery.

Ako starí Slovania a naši predkovia oslavovali začiatok leta?

Starí Slovania poznali v predkresťanskom období len dve ročné obdobia – leto a zimu. Preto boli ich najvýznamnejšie sviatky práve zimný a letný slnovrat. Boli ctiteľmi polyteizmu, čiže mali viacero božstiev, ale aj solárneho kultu, keďže slnko pre nich znamenalo život, dostatok jedla a tepla. Samotné sviatky leta trvali dlhšie, nielen jeden deň, pričom najčastejšie sa spájali s kúpaním sa vo voľnej prírode. Významným prvkom v predkresťanskom období bola náboženská promiskuita, ktorej princípom bol rituál plodnosti. Počas prvej letnej noci, ktorá bola špecificky magická, sa malo čo najviac mužov a žien ocitnúť v intímnom spojení, z ktorého by vznikol nový život. Neriešilo sa otcovstvo, išlo najmä o to, aby do ich kmeňového zväzu pribudlo čo najviac detí. Ženy, ktoré v tú noc otehotneli, porodili v marci nasledujúceho roka, čo už bol začiatok jari, a teda tam bol predpoklad, že deti neumrú od hladu. Avšak, nevieme povedať, ako presne tieto rituály prebiehali. Veľa informácií máme napríklad od Frankov, ktorí už mali prijaté kresťanstvo, a v ich kronikách sa zachovali správy o tom, ako prebiehal život a zvyky u „pohanských, barbarských“ Slovanov.

Ako sa u nás oslava leta zmenila po prijatí kresťanstva?

Fascinujúce je, že po prijatí kresťanstva tieto zvyky stále zostali, aj keď už len v latentnej podobe. Významné predkresťanské sviatky boli osadené do kresťanských sviatkov, zmenila sa len hlavná náplň. Po prijatí kresťanstva sa im začalo hovoriť pálenie jánskych ohňov. Obdobie letného slnovratu bolo totiž napasované na sviatok kresťanského svätca – svätého Jána. Na jánske ohne chodievali všetci ľudia – starí, mladí aj deti. Oheň mal pre nich veľmi silnú magickú a očistnú funkciu, bol personifikáciou slnka, životom. Hlavným úkonom bolo „nietenie ohňa“, čiže zrodenie nového posvätného ohňa. Vždy sa nietil rituálnym spôsobom, buď kresadlom, alebo trením dvoch drievok a kúskom machu. Popritom sa spievali špecifické jánske piesne – invokácie, ktorými nevzývali slnko, ale svätého Jána. Prosili ho o zdravie, dobrú úrodu, dostatok volov v maštali či ženíchov pre slobodné dievčatá. Geniálne na tom bolo, že fakticky išlo o zariekanie v speve. Staršie vydaté ženy si potom z ohňa zobrali uhlíky, ktoré si priniesli domov a založili si doma v peci nový, čistý takzvaný jánsky oheň.

Z akého dôvodu sa preskakovali ohne?

Pálenie svätojánskych ohňov bolo významné najmä pre mladých ľudí. Vtedajší život bol pre nich úplne iný, aký poznajú dnešní mladí ľudia – žiadne diskotéky či chodenie „na kávičku“. Letné obdobie, a najmä svätojánska noc, bolo pre nich veľmi výhodné, pretože mohli slobodne randiť.