Denník N

Roosevelt: pomáhal Európe napriek odporu Američanov

Prvý skutočne ľavicový prezident Spojených štátov podcenil komunistickú hrozbu.

Franklin Delano Roosvelt (1882 - 1945)
32. prezident USA Franklin Delano Roosevelt (1882 – 1945). FOTO – Franklinroosevelt.com

Keď pred takmer desiatimi rokmi odhaľoval exprezident Bill Clinton jeden z mnohých pamätníkov svojmu predchodcovi Franklinovi Delano Rooseveltovi, ukázalo sa, že časť jeho potomkov bola proti tomu, aby bol odliaty sediac na invalidnom vozíku. Veď aj on sám robil všetko pre to, aby o jeho chorobe vedela verejnosť čo najmenej, a preto dnes poznáme takmer len fotografie, na ktorých sedí alebo stojí, niekoho či niečoho sa pridŕžajúc.

Paralýzu skrýval od roku 1921 do smrti. Nechcel, aby ho ľutovali, a nechcel, aby ho voliči, ktorých v sľubne sa vyvíjajúcej politickej kariére potreboval, považovali za menejcenného. Tí ho nakoniec nielenže zvolili za guvernéra štátu New York, ale najmä štyrikrát za prezidenta Spojených štátov, ktorý aj napriek svojmu hendikepu v tejto funkcii presadil nielen veľa vnútropolitických zmien, ale americké ozbrojené sily doviedol k víťazstvu v druhej svetovej vojne v Európe i v Pacifiku.

Deň po tom, čo Japonci napadli americký prístav Pearl Harbor, nazval  Franklin D. Roosevelt 7. december 1941 dňom hanby a požiadal Kongres o vyhlásenie vojny Japonsku. Už vtedy sa objavili názory, že prezident alebo Briti, ktorí chceli, aby USA vstúpili do vojny, boli o útoku informovaní. Jednoznačný dôkaz sa však dodnes nenašiel. Vie sa len, že vďaka rozšifrovaným japonským kódom vedeli o hrozbe, ale nevedeli, kde ani kedy príde.

Jednoznačnejšie sa dá povedať, že keď Roosevelta v novembri 1932 zvolili za prezidenta, zahraničnej politike sa príliš nevenoval. Pritom v Nemecku už v júli vo voľbách zvíťazila NSDAP, v Taliansku už desať rokov vládol Mussolini, Rusko bolo už pätnásť rokov pod vládou boľševikov, a Japonci okupovali Mandžusko.

Nový údel

To, čo tieto rozpínavé veľmoci nakoniec spustili, vtedy ešte nebolo jasné ani Európanom, Amerika bola chránená oceánmi a, jediná vojna, ktorú chcel Roosevelt zviesť, bola proti Veľkej hospodárskej kríze.

V domácej politike šlo o prvého skutočne ľavicového prezidenta. Hoci do prvých volieb šiel so sľubmi vyrovnaného rozpočtu a obmedzenia vládnych výdavkov, sociálnych podpôr a zbytočných úradov, po voľbách presadzoval opačný názor, a to, že úlohou federálnej vlády je zaisťovanie blahobytu obyvateľstva. Dokázal si vybudovať širokú voličskú koalíciu, ktorú republikáni nevedeli poraziť, a tak mohol s demokratickým Kongresom aspoň na začiatku presadzovať mnohé vládne programy a zákony, známe pod súhrnným názvom New Deal – Nový údel.

V pondelok:

  • Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler

Ďalšie profily:

Mnohé z nich zrušil hneď na začiatku už Najvyšší súd, niektoré pretrvali desaťročia, ale spoločnou črtou týchto opatrení bolo, že sa začal meniť vzťah medzi vládou a jednotlivcom v prospech väčšej úlohy Washingtonu.

Medzitým sa však vo svete diali nebezpečné veci: spomínané mocnosti sa začali správať čoraz agresívnejšie. Ešte počas prvého Rooseveltovho funkčného obdobia prebehol v Japonsku pokus o vojenský prevrat, Hitler zabral Porýnie, Mussolini Etiópiu a v Španielsku vypukla občianska vojna, ktorá bola aj zástupnou vojnou Hitlera so Stalinom.

Franklin Delano Roosvelt (1882 - 1945)
Franklin Delano Roosevelt (1882 – 1945).

Neutrálne USA

Americká politika i voliči stavili na neintervenčnú politiku. Celé medzivojnové obdobie bolo charakteristické relatívnou izolovanosťou od zahraničného diania a tiež ilúziami, ako bol Briand-Kellogov pakt z roku 1928, ktorého signatári sa zriekli vojny ako nástroja národnej politiky (našťastie si nechali zadné dvierka v podobe „sebaobrany“).

O tom, aký silný bol pocit, že sa USA nemajú do ničoho miešať, vo verejnosti svedčí Gallupov prieskum z jari 1937, kde 94 percent ľudí odpovedalo, že dáva prednosť neangažovanosti vo vojne pred úsilím vojne zabrániť.

Z tohto uhla sa zdá pochopiteľné, že od roku 1935 do roku 1939 Kongres prijímal zákony o neutralite, ktoré mali zabrániť zatiahnutiu USA do európskej či ázijskej vojny, a Rooseveltova vláda s miernymi výhradami hovorila to isté. Náznak obratu bolo vidno až v októbri 1937, keď prezident predniesol takzvaný karanténny prejav, v ktorom síce ešte stále hovoril o mierovej politike, ale už odsudzoval (niektoré) diktatúry.

V tomto období však u Roosevelta vidno aj niečo iné, čo malo neskôr dosah aj na strednú Európu. Kým Japonsko, Nemecko a Taliansko označoval za zločinecké štáty, k (v tej dobe najkrvavejšiemu) zločineckému ZSSR mal (ale nielen on) úplne iný vzťah. Zo začiatku prevládali obavy, nezáujem či odpor, no v tridsiatych rokoch Sovietsky zväz vyvolával u mnohých Američanov fantastické predstavy o rozmachu zahraničného obchodu. Roosevelt to v roku 1933 využil a dohodol s Moskvou diplomatické styky.

Posedenie pri kozube

Roosevelt bol veľmi schopný komunikátor. Američanom sa pravidelne prihováral prostredníctvom rozhlasového programu Posedenie pri kozube. Optimisticky ladené programy spočiatku využíval skôr na obhajobu svojich vnútropolitických predstáv. Medzinárodná situácia v nich veľmi nerezonovala.

V súkromí a potom aj pred Kongresom a verejnosťou však prezident koncom tridsiatych rokov vyjadroval čoraz vážnejšie obavy o budúcnosť sveta. V marci 1939 po obsadení zvyšku Československa povedal, že udržanie politickej, ekonomickej a sociálnej nezávislosti malých  štátov na celom svete ovplyvňuje bezpečnosť a prosperitu Ameriky. Ten istý mesiac sa naivne obrátil na Hitlera  a Mussoliniho, ktorých požiadal, aby poskytli záruky, že nenapadnú tridsaťjeden ním menovaných štátov. Obaja sa mu, samozrejme, vysmiali, čo niektorých prezidentových domácich kritikov veľmi potešilo, pretože izolacionizmus bol verejnosti i v Kongrese ešte veľmi silný.

V tom čase sa Roosevelt zaoberal tromi hlavnými problémami. Presviedčal Kongres, aby zmenil zákon o neutralite tak, aby spojencom umožnil nakupovať v Spojených štátoch vojnový materiál. Miatol novinárov, či bude ešte raz kandidovať. A začal diskusiu o projekte atómovej bomby.

Prezident Herbert Hoover (vľavo) podáva 4. marca 1933  ruku nástupcovi, Franklinovi D. Rooseveltovi. FOTO - TASR
Prezident Herbert Hoover (vľavo) podáva 4. marca 1933 ruku nástupcovi, Franklinovi D. Rooseveltovi. FOTO – TASR

Zbrane demokracii

Hoci ho mnohí oponenti pre zväčšovanie federálnej vlády označovali za diktátora, nič také nerobil. Rešpektoval rozhodnutia Najvyššieho súdu i Kongresu a dbal aj na mienku voličov, ktorí ho v roku 1940 ako prvého a posledného Američana zvolili do úradu prezidenta po tretíkrát. Ale v niečom skutočne šiel proti nim.

Súc nespokojný s jeho rozhodnutiami, chcel Roosevelt súd rozšíriť z deviatich na pätnásť sudcov, aby mu šiel na ruku, ale ústavne pochybný spôsob si nakoniec rozmyslel. Kongresu i verejnosti sa do vojny, s ktorou zatiaľ nemuseli mať nič spoločné, nechcelo, ale Roosevelt bol odhodlaný pomáhať západným demokraciám, predovšetkým Británii, proti Hitlerovi.

Kým začiatok komunikácie s britským premiérom, ktorý žiadal americké torpédoborce proti nemeckým ponorkám, nedopadol pre Churchilla dobre, rýchlo si k sebe našli cestu. V septembri 1940 od rozhlasového kozuba informoval o hrozbe, ktorou bolo zotročenie susedov štátmi Osi.

Američanom povedal, že keby boli Briti, ktorí ešte stále ovládali obrovské impérium, porazení, „štáty Osi by ovládli Európu, Áziu, Afriku, Austráliu a hladiny oceánov, a ocitli by sa v postavení, keď by mohli proti našej pologuli postaviť obrovské pozemné a námorné vojsko“. Ešte stále hovoril, že vojna nepripadá do úvahy, ale aj to, že sa USA musia  stať „zbrojovkou demokracie“ a že „defetizmus je neobhájiteľný“.

Nevyhlásená vojna

Vojnu nevyhlásil, ale správal sa tak, ako keby v nej Amerika bola – niekedy presvedčil Kongres, často však konal bez jeho súhlasu. V marci 1941 podpísal zákon o pôžičke a prenájme, ktorý naštartoval program vojenskej a materiálnej pomoci Británii a iným spojeneckým krajinám. Na jeseň začali americké krížniky sprevádzať konvoje do Británie a Roosevelt im dokonca vydal právne pochybný, ale potrebný príkaz strieľať po nemeckých plavidlách, čo sa rovnalo nevyhlásenej vojne proti Nemecku.

Kritici mu aj dva roky po začiatku vojny vyčítali, že do nej chce Ameriku zatiahnuť, aj keď s ňou nič nemá. A aj preto vznikli špekulácie, že o útoku na Pearl Harbor vedel. Bez ohľadu na nepodložené špekulácie, japonský útok spôsobil šok, ale aj rýchly úpadok izolacionistických nálad, vlnu odhodlania i jeho využitie v propagande.

Japonsko sa nestalo jediným nepriateľom: jedenásteho decembra vyhlásili Američanom vojnu Nemecko a Taliansko, a tak sa americkí vojaci dostali nielen do Pacifiku, ale nakoniec aj do Európy a severnej Afriky. Roosevelt zostal verný optimizmu svojich príhovorov a vystupoval ako človek presvedčený o schopnosti americkej ekonomiky vychrliť obrovské množstvo techniky i schopnosti armády náležite ju využiť na víťazstvo na oboch hlavných bojiskách. Ako prvý prezident po Lincolnovi navštívil vojakov na fronte. Zomrel v apríli 1945, keď už bol vo funkcii štvrté volebné obdobie, a tak sa nedožil ani jedného z nich, ale už ich kdesi v diaľke videl, a to aj preto, že si skôr ako jeho početní domáci izolacionistickí protivníci uvedomil, akú hrozbu Japonsko, Nemecko i Taliansko predstavujú.

Slepota voči komunizmu

Samozrejme, ani on nebol bez chyby. Z dnešného pohľadu je internácia stotisíc Američanov japonského pôvodu veľmi problematická. Projekt Manhattan zase stvoril ničivú silu, akú ľudstvo dovtedy nepoznalo. Z hľadiska našej časti sveta mu môžeme oprávnene vyčítať inú vec.

Rozpoznal povahu nemeckého nacizmu a talianskeho fašizmu, ale povahu komunizmu nevidel. Stalin bol pre Roosevelta „strýko Joe“, prezident si nahováral, že spolu uzavreli dôverné priateľstvo, a odsúhlasil mu mnoho nehoráznych požiadaviek. V tom sa líšil nielen od Churchilla, ale napríklad aj od svojho tretieho viceprezidenta a nástupcu Harryho Trumana, ktorí si o strýčkovi a jeho režime ilúzie nerobili.

Jeho skutočným hendikepom nakoniec nebola paralýza, s ktorou sa dokázal vyrovnať, ale slepota voči komunizmu, ktorá najviac zasiahla oblasti oslobodené a obsadené Sovietskym zväzom.

Rooseveltova kariéra

  • Prezidentom ho zvolili štyrikrát.
  • Jeho príbuzným bol prezident Theodore Roosevelt.
  • Definoval americký liberalizmus a presadzoval nutnosť vládnych zásahov.
  • V dôsledku obrny bol od roku 1921 na vozíku.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie