Denník N

Som Miška zo Snakova, zo zadnej lavice som to dotiahla na bakalára a pokračujem ďalej

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Už na druhom stupni pochopila, že je iná. Iná ako jej susedia z osady, pretože chce študovať. Iná ako ľudia z dediny aj učitelia, ktorí ju ako Rómku podceňovali.

Miška Billá má 22 rokov, je slobodná a je prvou Rómkou zo Snakova, ktorej sa podarilo ukončiť prvý stupeň vysokoškolského štúdia. V ruke drží bakalársky diplom z Ekonomickej univerzity.

Mladá žena z dediny pri Bardejove si vybrala manažérske rozhodovanie na fakulte hospodárskej informatiky a po troch rokoch štúdia je šťastná a hrdá na to, čo dosiahla. Áno, dnes je veľa takých, čo povedia, že je jednoduché ukončiť bakalárske štúdium na slovenskej vysokej škole. Stačí len trochu chcieť.

Lenže jej príbeh je aj o tom, že niekedy len chcieť nestačí. Nie keď sa narodíte v Snakove na severovýchode Slovenska pri poľskej hranici, zhruba dvadsať kilometrov od Bardejova. A spolu s ďalšou vyše stovkou Rómov žijete na okraji dediny. Oddelení od väčšiny.

Žijete v spoločenstve, v ktorom je vaša životná dráha predurčená. Počíta sa s tým, že už pred osemnástymi narodeninami budete vychovávať dieťa. Ak sa zamestnáte, maximálne na aktivačné práce. Škola? A vysoká škola? Učitelia, na ktorých narazíte, neveria, že je to niečo pre rómske deti.

Dôležité bolo mať vzor a nie peniaze

Miška má dve mladšie sestry. Ich otec má základné vzdelanie, mama začala chodiť na strednú školu, ale už v prvom ročníku to vzdala. Napriek tomu ju rodičia v štúdiu veľmi podporovali. A ešte aj dedko. Želal si, aby vnučka vyštudovala právo, no musí sa „zmieriť“ s ekonomickou.

Do Bratislavy na promócie prišla celá rodina. Zo Snakova do hlavného mesta to trvá zhruba osem hodín. Sú hrdí na to, čo ich Miška dosiahla. Ona však nekončí, chce ísť ďalej. V septembri pokračuje na fakulte hospodárskej informatiky v inžinierskom štúdiu. „Neviem, či na to mám, ale už si oveľa viac verím.“

Foto N – Tomáš Benedikovič

A to je dôležité. Pred tromi rokmi si neverila a na štúdium ju museli prehovárať. „Ak chce rómske dieťa študovať, potrebuje pomoc. A to nielen finančnú, ale aj morálnu. Potrebujeme, aby nás niekto motivoval,“ vysvetľuje Miška.

V jej prípade sa ukázalo, že peniaze nie sú až taký problém. Je skromná, vie veľa ušetriť. Počas strednej školy dostávala štipendium z Rómskeho vzdelávacieho fondu. Bolo to zhruba tristo eur za školský rok. Ušetrila z toho ešte aj na stužkovú a napokon aj na prvý ročník vysokej školy.

Na univerzite má nárok na sociálne štipendium. Z 270 eur mesačne išlo 110 eur na podnájom, keďže po prvom ročníku už nemala internát. Zvyšok bol na stravu a potreby do školy. Učebnice si už nekupuje, ale požičiava z knižnice.

Toto všetko zvláda, oveľa dôležitejšie pre ňu bolo mať niekoho, kto ju presvedčí, aby sa do štúdia pustila. Veľa pre ňu spravila Zuzana Havírová z Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK). Spolu s Jarmilou  Lajčákovou z centra, ktorá vymyslela projekt na podporu rómskych študentov, chodí a presviedča záujemcov a ich rodičov o tom, že vysoká škola je pre nich dobré riešenie.

Havírová je Rómka, vie sa s rodinami, ktoré majú talentované deti, porozprávať a odbúrava ich predsudky o Bratislave. Boja sa napríklad toho, že ich deti by mohli v hlavnom meste napadnúť alebo že ich ako Rómov neprijmú.

„Zuzka mi hovorila o tom, ako si bola ešte ako vysokoškoláčka niekde sadnúť na kávu a všetci mali poznámky, že aj tak raz skončí ako čašníčka. Neskončila a vrátila sa tam po roku aj s diplomom.“ Pre mladú Snakovčanku sa stala vzorom. Vedela sa do tej situácie vcítiť, zažila čosi podobné niekoľkokrát.

Sedávali len v zadných laviciach

Keď si podávala prihlášku na vysokú školu, triedna učiteľka z obchodnej akadémie ju odhovárala. Ekonomická je vraj pre ňu príliš náročná. Veď aj ona ju študovala, tak vie, o čom hovorí, počúvala Miška. Keď sa stretli po prvom ročníku, bola veľmi prekvapená, že Miška ešte stále študuje. Veľmi by si preto priala stretnúť ju v nasledujúcich dňoch a ukázať jej diplom. „Aj preto je to taký úžasný pocit, že som to dokázala. Pretože mi triedna neverila, lebo som Rómka.“

To, že je „iná“, si Miška začala uvedomovať na druhom stupni základnej školy. Začali ju usádzať do zadných lavíc. Chodievala vždy do zmiešaných tried, no učitelia o vzdelávanie rómskych detí nemali veľký záujem. Maximálne im zadali „prepis“. Mali teda sedieť a prepisovať učivo z učebníc do zošita.

„Učiteľky aj čakali, že budem na rovnakej úrovni ako ostatní. Ja som to však nemohla dopustiť,“ spomína Miška. Do šiestich rokov hovorila len po rómsky, slovenčina bola pre ňu cudzím jazykom. To považuje za veľkú nevýhodu, obzvlášť náročné to je, ak rómske dieťa vyrastá v segregovanej osade a ešte k tomu na dedine. „V meste sa deti hneď učia aj po slovensky a sú aj inak vychovávané.“

Stále žijem s pocitom, že som iná

Bolo to teda na druhom stupni, keď si uvedomila, že je „iná“. Iná ako Rómovia v dedine, lebo chcela študovať, a iná ako väčšina spolužiakov. Dostala sa na obchodnú akadémiu v Bardejove, kde musela počúvať aj poznámky o svojom pôvode.

„Pýtala som sa ich, prečo nás takto berú a hádžu všetkých do jedného vreca?“ Ak sa niečo v triede niekomu stratilo, hneď sa našli vinníci – štyria rómski spolužiaci v zadných laviciach. Všemožne mohli vysvetľovať, že nikomu nič nezobrali.

Na vysokej sa s niečím podobným vôbec nestretla. „Bála som sa, ako ma prijmú, keď sa dozvedia, že som Rómka. Jednoducho stále žijem s tým, že som iná.“  Nakoniec na to prišli po dlhšom čase, pri nevinnej diskusii spolužiakov, keď začali spomínať, ako sa kto dostal na školu. Miška začala hovoriť o tom, ako poberala štipendium z rómskeho fondu,f a o projekte na podporu Rómov. Všetci sa čudovali, prečo poberala rómske štipendium, musela teda vysvetľovať.

Kamaráti to prijali bez problémov. Žiadne narážky ani nič podobné. Povzbudilo to aj Mišku. „Už mi je to aj tak jedno, čo si budú hovoriť a či ma budú ohovárať.“

Miška s najbližšími. Foto N – Tomáš Benedikovič

Doma nikdy nerozoberali to, že sú Rómovia a že väčšina sa na nich pozerá inak. Rodičia nevarovali deti pred posmeškami. A to napriek tomu, že žijú v regióne, kde si starší človek radšej nesadne v autobuse na prázdne miesto, len aby nesedel vedľa Róma. „Nikdy sme to doma nerozoberali. Je to istý pocit krivdy, ktorý som si uvedomila, ale čo s tým? Asi nám neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť. Neviem predsa zmeniť, že som sa narodila ako Rómka.“

Domov sa vrátiť nechce, tam nemá budúcnosť

Aj preto sa nechce vrátiť späť do Bardejova. So svojím priezviskom by vraj mohla mať aj desať titulov a prácu by si nezohnala. V hlavnom meste má väčšiu šancu nielen sa zamestnať, ale aj splynúť v dave. Život vo veľkomeste je pre Rómov lepší, myslí si Miška.

Boli to však dlhé diskusie, kým rodičov, hlavne mamu, prehovorila, aby ju do Bratislavy pustila. „Bála sa o mňa, že sa mi tu niečo stane.“ Napriek tomu všetci prišli v januári pred tromi rokmi na stretnutie s potenciálnymi záujemcami o projekt podpory študentov.

Lajčáková hovorí, že ich cieľom bolo podporiť rómskych študentov hneď od začiatku. „Prihlásiť sa mohol ktorýkoľvek rómsky študent s maturitou alebo ten, kto bol na maturitnom štúdiu a mal záujem študovať na Ekonomickej univerzite. Vydať tlačovú správu a propagovať program na Faceboooku zďaleka nestačí. Začali sme preto cielene oslovovať najmä tých, ktorí počas strednej školy poberali štipendium z Rómskeho vzdelávacieho fondu.“ Tiež preto, že nie je jednoduché zistiť, na ktorých školách s maturitou študujú Rómovia.

Veľa z nich chce ísť na vysokú školu, no majú obavy z Bratislavy. „Naším cieľom bolo prekonať ich obavy, ale aj nedôveru spojenú so štúdiom. Mnohí si myslia, že by na školu nemali, a nevedia, ako by sa v hlavnom meste zorientovali,“ hovorí autorka projektu.

Podporu našli na Ekonomickej univerzite

Ekonomickú univerzitu si vytypovali na spoluprácu preto, že ponúka odbory, ktorých absolventi sa vedia uplatniť na trhu práce. „Na náš návrh zareagovalo vedenie univerzity mimoriadne pozitívne. Musím povedať, že nie vždy sa stretávame v tejto téme s takýmto ohlasom,“ hovorí Lajčáková.

Program rozbiehali s bývalým rektorom Rudolfom Sivákom, rád pokračoval aj jeho nástupca Ferdinand Daňo. Veľkým podporovateľom myšlienky systematicky podporovať znevýhodnených rómskych študentov bol aj dekan fakulty hospodárskej informatiky Ivan Brezina, kde Miška študuje.

Dôležitá je pomoc Daniely Sivášovej z fakulty, ktorá študentov pripravuje najmä z matematických predmetov. Stala sa pre nich akousi druhou mamou na škole. V programe pripravujú študentov na prijímačky, ale aj počas štúdia.

Napriek najhoršiemu štartu končí ako prvá

Miška je jednou zo štyroch študentiek z prvého ročníka projektu, ktorý spustili v roku 2015. Paradoxne práve pri nej viacerí neverili, že školu dokončí. „Boli skeptickí, pretože zo strednej školy si naozaj veľa vedomostí nepriniesla,“ hovorí Lajčáková. Aj Miška priznáva, že v prvom ročníku, keď si prenášala jednu skúšku za druhou, to chcela vzdať.

„Vtedy ma podporila mama a moja spolubývajúca Martina Košíková. Povedala mi, že spolu to dáme, a pomáha mi aj s učením.“ Miška je dnes prvou z projektu, ktorá bakalára získala. Sú za tým aj hodiny cestovania vlakom.

Miška s Martinou. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ešte pred prijímačkami chodila na prípravu. Každý piatok sadla po škole do nočného vlaku, aby bola v sobotu ráno v hlavnom meste. Sedela hodiny na doučovaní, v nedeľu poobede cestovala späť do Snakova a v pondelok išla do školy. Trvalo to pol roka, ale oplatilo sa. Prijímačky urobila. Ju aj ostatných študentov učenie zrazu veľmi bavilo. „Sami boli v šoku, koľko počítajú bez prestávky. Pre mnohých to bolo prvýkrát, čo sa niekto o nich reálne zaujímal a vedel ich pútavo učiť, hoci aj matematiku,“ dodáva Lajčáková.

Cieľom projektu nie je podporovať rómskych študentov s očakávaním, že sa vrátia domov do komunity a budú tam pomáhať. „Nám ide o to, aby mali dôstojný život. Oni prispejú k odbúravaniu predsudkov tým, že budú robiť profesie, ktoré majorita od Rómov neočakáva.“

Tak ako väčšine vysokoškolákov, aj Miške sa začali prázdniny. Veľké plány si nerobí. Pôjde domov do Snakova, možno na nejaký výlet. Na vytúženú cestu do Španielska či Kanady si ešte počká. Najskôr treba dokončiť školu, a na to si predsa potrebuje zarobiť. Tak ako po iné letné prázdniny, aj tento rok ju čaká brigáda.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie