Prestaňme si klamať, že otázky migrácie vieme riešiť spoločne

Autorka je poslankyňou Európskeho parlamentu za Smer

Výsledky samitu lídrov štátov Európskej únie týkajúce sa najmä novej migračnej dohody sú rozpačité. Pozitívom určite je, že sa na znení dohody nakoniec všetci zhodli. Napriek tomu je však dôležité, aby sme k sebe boli úprimní a ďalej si neklamali o tom, že problém s migráciou vieme a chceme riešiť spoločne. Dôvodov je viacero.

Súvisia najmä s rozdielnymi záujmami jednotlivých krajín, ako aj so stále sa zvyšujúcim vplyvom populistických hnutí, ktorým sa navyše štandardné politické strany snažia v tejto téme bohužiaľ veľakrát vyrovnávať.

Priority populistov z jednotlivých štátov sú navyše napriek spoločnej rétorike diametrálne odlišné. Aliancia pre Nemecko, nárastu popularity ktorej sa aktuálne obávajú v krajinských voľbách v Bavorsku, sa napriek zdanlivej miere podobnosti s koaličnou Ligou severu v otázkach riešenia migrácie s touto talianskou stranou rozchádza. Veľmi podobné to je u populistov naprieč celou Európou, ktorých odtiene „hnedej“ sú tak skutočne rôznorodé a následky nimi navrhovaných politík o to viac nedozerné.

Výsledný dokument týkajúci sa európskej migračnej politiky je pomerne nekonkrétny a vágny, aby ho každý jeden z čelných predstaviteľov členských štátov vedel doma prezentovať ako svoje víťazstvo. Všetci sú tak navonok akoby spokojní, no reálne riešenie nemáme. Uzavretý kompromis bude okrem menšieho domáceho tlaku na kancelárku Angelu Merkelovú v záležitosti nemeckej migračnej politiky znamenať najmä to, že sa toho veľa nezmení.

Príkladom môže byť novinka v podobe navrhovaných záchytných centier pre utečencov mimo krajín EÚ, ktorá sa už dnes ukazuje ako do veľkej miery neuskutočniteľná. V Európe zriadenie takýchto centier odmietlo Albánsko, v prípade afrických krajín Maroko a proti sa tiež stavia Líbya. To, či tieto štáty môžu korigovať svoje postoje, je v súčasnosti veľmi otázne. Ak by aj áno, vyšlo by nás to s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne veľmi draho.

Spolupráca, predovšetkým severoafrických krajín, je pritom nevyhnutná aj v boji proti pašerákom ľudí, kde zatiaľ takisto nevíťazíme. Ako nepostačujúca sa napriek očakávaniam ukazuje aj takzvaná návratová politika. Štáty ako Grécko či Taliansko utečencov spätne prijímať nechcú, keďže už dnes sa ich na území týchto krajín nachádza najväčšie množstvo. Utekajúci ľudia zároveň často prichádzajú bez dokladov, čo komplikuje ich identifikáciu a predlžuje prípadný proces návratu.

Potrebná je aj väčšia adresnosť rozvojovej pomoci tretím krajinám, ktorej je Európska únia svetovo najväčším poskytovateľom. Tá sa musí lepšie využívať na budovanie takých systémov, aby ľudia zo svojich krajín neutekali, ale mohli v nich bezpečne a dôstojne žiť.

Výsledkom dohody lídrov je tak najmä snaha o ďalšie posilnenie Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže a súvisiacej ochrany vonkajších hraníc Únie, ako aj to, že plánujeme naďalej posielať peniaze na financovanie utečeneckých táborov v Turecku. Migračná politika však týmto zďaleka nemôže byť považovaná za vyriešenú ani funkčnú. Prijaté rozhodnutia sú dočasné a v mnohom nepostačujúce. Vytvárajú však ilúziu, ktorá nám zatiaľ musí stačiť. Nič lepšie bohužiaľ v hľadáčiku reálnej politiky momentálne nemáme.