Odborníci na transplantácie sa učia od nádorov

Pokrok v modernej medicíne 20. storočia a pochopenie fungovania imunitného systému umožnili, že sa transplantácia stala štandardnou liečebnou metódou.

Ilustračné foto – Fotolia

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

Človek je tvor spoločenský, ťažko je mu žiť samému. Je rád, keď inému môže niečo darovať, ale rád aj dary prijíma.

Tí najspoločenskejší dokonca neváhajú podeliť sa aj o to najvlastnejšie a najdrahšie – o vlastné orgány. Takéto darcovstvo voláme transplantácia. A niektorí takto obdarúvajú svojich blížnych aj po vlastnej smrti a vracajú im tak život a zdravie.

História transplantácie siaha až do dávnovekej Indie. V najstaršej učebnici lekárstva zvanej Susruta sa píše: „Ak človeku odseknú nos alebo ak ho choroba deformuje, vezme lekár lístok rastliny veľkosti zničenej časti. Priloží ho na líce chorého a z neho vyreže kúsok kože takej istej veľkosti, potom osvieži okraje kýpťa nosa nožom, preklopí kožu z líca na toto miesto, ale opatrne, a dookola ju prišije. Potom vloží do nosa dve tenké rúročky namiesto nozdier, aby chorému uľahčil dýchanie a zabránil zošúveriť sa prišitej koži. Len čo koža prirastie, preruší lekár spojenie s lícom.“ (J. Thorwald – Moc a tajomstvá dávnych lekárov, Smena 1970).

Transplantácia v staroveku i stredoveku

Učebnica spred troch tisícročí uvádza moderný postup takzvanej autogénnej transplantácie (darca je zároveň príjemcom) spojenej s plastickou chirurgiou založenou na biomateriáloch.

Zo staroveku sa zasa zachovala nie učebnica, ale legenda o svätom Damiánovi a Kozmovi, podľa ktorej práve títo dvaja arabskí lekári ako prví previedli takzvanú alogénnu transplantáciu (darca je príslušníkom rovnakého druhu) – nohu mŕtveho čierneho otroka prišili namiesto chorej amputovanej nohy gréckeho hodnostára.

Výjav zachytili aj mnohé stredoveké obrazy, až na to, že podľa nich by hodnostár po úspešnom ujatí sa štepu žil s oboma nohami ľavými.

Z novoveku sa nám zachovala vedomosť o holandskom lekárovi Jobovi van Meenerenovi, ktorý nahradil časť poškodenej ľudskej lebky kosťou pochádzajúcou zo psa – uskutočnil takzvanú xenogénnu transplantáciu (darca je príslušníkom iného druhu). 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |