O Martine a o strede sveta

Autor je spisovateľ

Na konci našej slepej ulice jazdí rajecká Anča. Sprava doľava zo Žiliny, zľava doprava naspäť. Deje sa to dvadsaťtri krát denne, no aj tak vždy, keď začujem to krátke plechové zahrmotanie, usmejem sa. Zázrak!

Na náš odchod z Bratislavy do Žiliny mnohí hľadeli ako na výsledok rozhodovania sa v amoku alebo v delíriu. Koľkí ma tľapkali po ramene so slovami, že vrátiť sa predsa môžem kedykoľvek. Akoby sme šli žiť do suda. Alebo na púšť. Akoby sme sa dali dobrovoľne zamurovať do miestnosti bez okien a dverí. Sú to už štyri mesiace a my ešte stále žijeme. Zázrak?

S prichádzajúcim letom je čoraz príjemnejšie vyraziť von a stráviť podvečer na Stanici-Záriečie. Dole pod rondlom sa človek ľahko môže cítiť ako stred slnečnej sústavy – všetok krúživý pohyb sa deje naokolo. Aj nedávno som si tak vyrazil znova overiť tento pocit, chvíľu si posedieť a dočítať poslednú Žadanovu poviedku.

Okolo mňa prešla drobná chudá pani, asi päťdesiatnička, s malým čapovaným pivom. Začali sme sa dohovárať posunkami. Ukázal som na voľné miesto vedľa seba, prikývla, sadla si, a keď si ušúľala cigaretu, prisunul som jej popolník a ona sa usmiala. Nepreriekli sme ešte ani slovo a predsa už bolo povedané takmer všetko. Rozhovor tak mohol pokračovať.

Rozprávame. Prirodzene miešame deutsch, english a náznaky slovenčiny. Narodila sa v Hamburgu, ale veľmi dlho žila v Paríži. Posledný rok mala veľmi ťažký, zomieral jej otec a neniesla to vôbec dobre. Schudla päť kíl a odcudzila sa mnohým ľuďom – prestali ju baviť. Všetci riešia len prachy a sex a sex za prachy. Povedala si, že je to najlepší čas a najlepšia príležitosť začať odznova. Omrzeli ju veľké mestá. Zhnusili sa jej. A rozhodla sa – bude to Žilina.

Prvý raz tu bola pred piatimi rokmi na Jánošíkových dňoch. Objavila mesto, Stanicu, kamarátovi Petrovi pomohla v turnaji pétanque. Teraz býva v penzióne kúsok za mestom, ale rada by si našla byt, a aj keď prácu nehľadá, mohla by pokojne učiť francúzštinu. Ešte však musí skočiť do Paríža, na chvíľu, len tam niečo dorieši, a potom bude tu. V malom zápisníku má poznačené odchody autobusov i program Stanice.

Hovorí, že kto má veľa, nemá nič a kto má málo, má všetko. Chcela by cestovať. Nie ďaleko, nejde o konkrétne miesta. Ide o niečo iné. Asi o slobodu. Áno. Sloboda. Freedom. Freiheit.

Chvíľu sa rozprávame o okolitých horách, a napokon skončíme pri knihách. Z ruksaku vytiahne rozčítaný nemecký preklad knižky Internát Serhija Žadana. Ja mám pri sebe jeho Hymnu demokratickej mládeže. Smejeme sa, lebo je to zázrak. Keby to bol Dostojevskij alebo Márquez, dobre. Ale Žadan?!

Rozlúčili sme sa, no ešte predtým sme si sľúbili, že sa znova stretneme. A až potom sme sa zoznámili. Volá sa Martina.

Na peróne Stanice som si spomenul na film Dušana Hanáka Deň radosti a v ňom zaznamenanú akciu žilinského rodáka Alexa Mlynárčika Určovanie stredu sveta. Hoci to mnohí spochybňujú, žijeme na guľatej planéte. Jej stred tak môže byť naozaj kdekoľvek. Každý z nás si ho určí.