Denník N

Charkovské prevtelenie Isaaka Babeľa

Knižná premiéra Serhija Žadana v slovenčine je dobrou správou pre všetkých milovníkov ukrajinskej literatúry i kvalitných a vybrúsených poviedok. Prichádza Hymna demokratickej mládeže!

Návštevníci piateho ročníka bratislavského knižného festivalu BRaK, ktorý sa po dvoch rokoch presťahoval naspäť tam, kam patrí – do Pisztoryho paláca, mali možnosť vyblázniť sa na koncerte ukrajinskej ska-punkovej úderky Sobaki, ktorej lídrom je charkovský spisovateľ Serhij Žadan.

Škoda len, že sa do programu nezmestila aj debata so Žadanom – tesne pred festivalom, alebo dokonca počas neho mala totiž premiéru jeho poviedková knižka Hymna demokratickej mládeže, ktorú v preklade Patrika Orieška vydalo rovnomenné vydavateľstvo BRaK. Bolo by o čo stáť.

Slovenský knižný svet (či trh) prekladmi z ukrajinčiny neprekypuje, napriek tomu, že ide o nášho bezprostredného suseda. Z ostatných rokov by sme našli dve knihy Jurija Andruchovyča, pod ktorými je podpísaný Valerij Kupka, Orieškov preklad Tarasa Prochaska, detskú knižku Kto nám z neba sype sneh? toho istého autora (preložil Ľubor Matejko), či ukrajinské číslo Revue svetovej literatúry z roku 2015. Trochu málo.

Treba povedať, že bratia Česi sú v otázke ukrajinskej literatúry o krôčik ďalej, a ak vám neprekáža čítanie v češtine, smelo siahnite po ktorejkoľvek knižke zo súčasných ukrajinských literárnych drahokamov, počnúc Oksanou Zabužko a Sofijou Andruchovyč rozhodne nekončiac.

Na ulici, na dne

Ako dešifrovať titul Hymna demokratickej mládeže, respektíve – čo spája šesť poviedkových textov obsiahnutých v tejto knihe? Postavami týchto príbehov sú ľudia, ktorí dospievali v rodiacej sa ukrajinskej demokratickej spoločnosti po páde Sovietskeho zväzu.

Sú to Charkovčania, z ktorých mnohí sa akiste nepozreli za hranice svojho mesta. Sú to ľudia hľadajúci nielen obživu v podmienkach, v ktorých sa nemôžu spoľahnúť na nikoho (vrátane seba), ale aj lásku. Predovšetkým lásku. Napriek tomu, že Žadanova kniha z roku 2009 je pomerne útla, je v nej obsiahnuté pestré panoptikum postáv a postavičiek obývajúcich svet, ktorý sa nachádza tesne pri podlahe súčasného sveta.

Tragikomické osudy neúspešných podnikateľov, nešťastné lásky, po ktorých zostáva už len zúfalý a nekonečný smiech cez slzy, svet, v ktorom každý pozná každého a každý sa každého bojí, miluje i nenávidí.

V poviedke Majiteľ najkrajšieho klubu pre gejov sledujeme osudy dvoch kamarátov, Sana Sanyča a Gogu, ktorí sa po rôznych životných peripetiách rozhodnú otvoriť biznis v odvetví spoločného stravovania. Kúpia skrachovanú kaviareň s názvom Obložené chlebíčky a s pomocou budúceho umeleckého riaditeľa Slavika (skúseného promotéra, ktorý organizoval aj koncert U2, len z neho, bohužiaľ, zišlo) sa rozhodnú otvoriť neveľmi úspešný (a predovšetkým rovnomenný) gejbar.

Osudy podniku i jeho prevádzkarov sú nanajvýš tragikomické: „Začala sa pracovná každodennosť. Hlavný problém pracovnej každodennosti spočíval v tom, že klub bol absolútne neziskový. Cieľová skupina Obložené chlebíčky tvrdohlavo obchádzala.“

O čosi lyrickejšia je druhá poviedka nazvaná Balada o Billovi a Monike. Je to láska, proti ktorej bojujeme, hoci navonok a naoko ju privolávame, je to neschopnosť žiť spolu a zároveň nemožnosť žiť osve. A vzájomné míňanie sa, neskoré príchody a priskoré lúčenia. Nevedno, či Žadanove postavy stratili zmysel života, alebo ten zmysel väzí v jeho neustálom bezvýslednom hľadaní.

Nech je ako chce, tie životy a osudy sú trpké ako egrešové víno. Prečo sa z nich teda smiať? Pretože ten smiech je ľudský.

Ako založiť úspešné krematórium?

Azda najvýraznejšími postavami Žadanovej poviedkovej knihy Hymna demokratickej mládeže sú bratia Lychujovci, Hryša a Sava, ktorí v skutočnosti nie sú bratmi, ale čo na tom záleží? Obávaní charkovskí hromotĺci, ktorí sa už od čias prebývania na vysokoškolskom internáte neodhodili od žiadnej bitky, ba práve naopak, často ich aj cielene vyhľadávali.

„Boli naozaj silní, nepriatelia si ich vážili – mohli sa vo dvojici pustiť proti presile, ktorá im lámala kosti a zadupávala do čiernej charkovskej zeme, no nepriatelia ohromení ich mužnosťou a ,mámvpičizmom’ ich po všetkom odnášali na ramenách domov a volali pohotovosť. Bratia sa kurírovali, zalievali rany špiritusom (teraz hovorím o duševných ranách) a opäť šli do boja.“

Lychujovci, podobne ako zakladatelia gejbaru, prišli do štádia, v ktorom si uvedomili, že je viac ako potrebné založiť si dobrý, fungujúci a prosperujúci biznis. Tým sa malo stať akési „all inclusive“ krematórium s ľudským prístupom, výhodnými zľavami pre stálych zákazníkov a reklamným heslom: „Ak pochovávať, tak jedine s Lychujovcami!“

Svet Žadanových poviedok je už taký – dejú sa v nich tie najnepravdepodobnejšie veci. A tak aj tento text s názvom Štyridsať vagónov s uzbeckými drogami sa napokon vyvinie na ľúbostný príbeh medzi Ivanom, synom Hryšovej sestry, a účtovníčkou Evou, ktorý sa odohrá v odstavenom vlaku na stanici v Mariupoli. Podobný vývin má aj poviedka s názvom Osobitosti pašovania vnútorných orgánov. Žadan klame telom. A zároveň je až neznesiteľne úprimný.

Žadanov svet je tragikomický a trpký. Občas môžeme uvažovať, či sú jeho hrdinami skutoční ľudia, alebo karikatúry. Viac ako láska tu znamenajú prachy a podnikanie. Ale len zdanlivo, lebo v druhom pláne vždy zvíťazí, hoci zlomená a nešťastná. Jeho ironický nadhľad nad postavami, ktorými zaľudnil Charkov, ich však nezhadzuje. Sú to ľudia, živí ľudia. Šťastní a utrápení, zničení a zároveň nezlomní.

Babeľov blízky príbuzný

Z Charkova do Odesy je to čosi vyše 700 kilometrov. Vlak túto cestu prekoná za sedem hodín, zvuk za dvadsaťštyri minút.

Prečo Odesa? Pri čítaní Žadanových poviedok mi totiž celý čas behal po rozume odeský spisovateľ Isaak Babeľ.

Styčných bodov je niekoľko, hoci ich životy sa na tomto svete minuli o tridsaťštyri rokov. Charkovskí „podnikatelia“ Lychujovci akoby boli priamymi pokračovateľmi odeského zlodejíčka a banditu Beňu Krika, drsné a neľútostné ulice v posttotalitnom Charkove a predrevolučnej Odese akoby boli tie isté. A k tomu – ľahkosť štýlu, vybrúsenosť textov, inteligentný humor a zároveň bezútešnosť ľudských životov. Keby sa Babeľ a Žadan stretli fyzicky, bolo by z toho dlhé a pevné objatie.

Šesť poviedok knihy predstavuje samostatné texty, ktoré sú vnútorne prepojené témou, mestom i viacerými postavami, ktoré prechádzajú z poviedky do poviedky cez ich priepustné hranice. Je to vlastne akýsi román (alebo novela?) v poviedkach – a presne tak komponoval svoje knihy aj Isaak Babeľ, či už hovoríme o jeho slávnej knihe Prvá jazdecká (v roku 1959 vyšla v preklade Zory Jesenskej), alebo o cykle odeských poviedok (v roku 2006 ich vydal Slovart v preklade Jána Štrassera pod názvom Ako to chodilo v Odese).

Prechádzajúc z príbehu do príbehu vzniká dojem, akoby sme kráčali ulicami meste (Charkova či Odesy) a podľa toho, do ktorej ulice zabočíme, do ktorého podbránia vbehneme, otvorí sa pred nami vždy iný príbeh ľudských bytostí vedomých si svojej smrteľnosti, trpiacich, chľastajúcich, zraňujúcich i zranených, ubolených, nezničiteľných, pozerajúcich vždy dopredu, pred seba, za roh, za zákrutu.

Najkrajšiu charakteristiku Žadanových postáv napokon urobila jedna z nich, Vika, v liste adresovanom svojej (ako inak – nešťastnej) láske Marte: „Ja si z nejakého dôvodu myslím, že ani po smrti, keď stratíš akýkoľvek kontakt s tými, ktorých si milovala, pre ktorých si trpela a ktorí ti celý čas chýbali, aj tak nenájdeš pokoj. Budeš sa skrývať v prítmí na druhej strane, trápiť sa a trpieť vždy, keď si bez toho, aby si ťa všimol, začne niekto obúvať tvoje sandále.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie