Niektoré zbierky živočíchov Šarišského múzea v Bardejove sú najväčšie na svete, o cenné exponáty môžeme prísť

V lokálnom Šarišskom múzeu v Bardejove majú výnimočné zbierky vtákov a cicavcov, ktoré svojím významom presahujú hranice Slovenska.

Zbierka obsahuje približne 700-tisíc kusov zbierkových predmetov a čo sa týka počtu prírodnín, je druhou najväčšou na našom území, po Prírodovednom múzeu v Bratislave.

V roku 1956 zbierku založil a do svojej smrti v roku 1983 ju obohacoval a viedol zoológ Tibor Weisz s kolegami.

„Weisz bol predstaviteľom zberateľov starej školy z 19. storočia a začiatku toho dvadsiateho a zvieratá osobne lovil. Všetko poctivo evidoval, živočíchy sám meral a zapisoval aj údaje, ktoré v tom čase ešte nevedeli využiť.

Niekto by mohol povedať, že keď lovil, bolo to z akéhosi nízkeho pudu, no jemu išlo o poznanie a ochranu prírody. Na základe svojich výskumov napríklad inicioval, aby sa vyhlásila národná prírodná rezervácia Rybníky-Senné, čo je jedna z najvýznamnejších ornitologických lokalít v strednej Európe,“ hovorí ekológ Martin Hromada.

Odborník pôsobí na katedre ekológie Prešovskej univerzity v Prešove a v minulosti pracoval v bardejovskom múzeu.

Endemity z Kuby a Karibiku

Hromadovi a jeho kolegom čoskoro vyjde v časopise ZooKeys článok, v ktorom zmapovali 322 druhov vtákov zo zbierok Šarišského múzea v Bardejove, ktoré žijú mimo územia Slovenska (na porovnanie: na Slovensku ornitológovia doposiaľ zaznamenali 358 druhov).

Sú medzi nimi aj exotické vtáky, ktoré sa vyskytujú na Kube a v Karibiku. „Išlo o výsledok zhruba mesačnej expedície z konca 60. rokov minulého storočia. Weisza sprevádzal Vilém Borůvka z múzea v Opave, špičkový preparátor svetovej úrovne a víťaz súťaže preparátorov vo Francúzsku,“ povedal Hromada.

V novej štúdii od Hromadu a jeho kolegov sa píše, že zbierka Šarišského múzea v Bardejove obsahuje 10 z 28 endemických druhov (ide o druhy, ktoré sa vyskytujú len na určitom území a nikde inde) z Kuby a ďalších 11 druhov, ktoré sú endemické pre karibskú oblasť.

V zbierke sú aj exponáty vtákov, ktoré pochádzajú z Argentíny, Grónska či Austrálie. 

Vedci zistili, že pri 20 percentách exotických vtákov z bardejovského múzea došlo pri identifikácii k chybe alebo neboli identifikované vôbec. Hromada a spol. to v novej štúdii napravili. „Medzi zle určenými položkami sme objavili aj vzácneho myšiaka kubánskeho (Buteogallus gundlachii), ktorého je po celom svete v múzeách len zopár kusov,“ hovorí o vzácnom náleze slovenský ekológ.

O chybách pri identifikácii živočíchov Hromada povedal, že podobné nezrovnalosti sú bežné aj vo svetoznámych zbierkach. „Chyby nie sú výnimočné dokonca ani pri typovom materiáli, teda položkách, ktoré sú vzorom a navždy určujú, ako druh vyzerá. Dôvod starostlivého uchovávania múzejných preparátov je rovnaký ako napríklad pri existencii kovového prototypu metra v Paríži: ak potrebujeme overiť, koľko naozaj meria jeden meter, je práve kovová tyč z Paríža vzorom, ktorý nám to povie.“

Najväčšie zbierky na svete

Zbierky niektorých druhov vtákov bardejovského múzea sú väčšie ako tie z Britského múzea v Londýne alebo Smithsonian vo Washingtone.

„Ide napríklad o strakoša veľkého (lat. Lanius excubitor). V zbierke je viac ako 660 jedincov – dospelé jedince i mláďatá, ktoré sa zbierali od 50. do 80. rokov minulého storočia. Vo svete neexistuje väčšia zbierka, čo veľmi udivilo nielen nás, ale aj kolegov zo svetových múzeí,“ hovorí Hromada.

V minulosti sa Hromada a jeho kolegovia zaoberali strakošmi a skúmali, aké vlastnosti musí mať samec strakoša, aby kvôli nemu samica riskla neveru.

Vedci pracovali s dvomi premennými, vekom a veľkosťou koristi strakoša.

Autori zistili, že vek ani veľkosť daru samotné na voľbu samice nemali zásadný vplyv. Keď sa však oba faktory spojili a samec bol dospelý (čo hovorí, že nejde o babráka, veď bol natoľko šikovný, že sa dožil dospelého veku) a zároveň samici priniesol dostatočne veľkú korisť (čo naznačuje, že ide o zdatného lovca, ktorý sa dokáže postarať o spoločné mláďatá), bol jednoznačnou voľbou.

Zbierať uprostred šiesteho masového vymierania?

Vďaka nálezom z bardejovského múzea vedci objavili viaceré nové druhy, hoci nešlo o vtáky, ale napríklad o parazity.

„Weisz všetko poctivo evidoval, preparovali sa aj žalúdky, kosti, lebky, proste všetko, čo v budúcnosti mohlo priniesť nejaké informácie. Vďaka tomu môžeme dnes vedieť, čím sa vtáky živili, ale aj aké mali parazity. V Bardejove sú napríklad vtáky tinamy z Južnej Ameriky z evolučne najstaršej žijúcej skupiny vtákov, kam patria napríklad aj pštrosy.

V brku ich pier sa našla zvláštna skupina parazitov, ktorá musí byť natoľko stará, že podľa všetkého žili aj v perí dinosaurov, ktorých väčšina, ako dnes už vieme, bola operená. To sa predtým nevedelo,“ poukazuje na význam zbierok v múzeu Hromada.

Podľa ekológa sú múzeá pod stále väčším tlakom, lebo laická i odborná verejnosť si čoraz viac kladú otázku: „Máme dnes, v ére globálnej krízy biodiverzity, uprostred možného šiesteho masového vymierania, dôvod ďalej zbierať živé organizmy len na účely dokumentácie? Napĺňať herbáre, zabíjať divožijúce živočíchy len preto, aby ďalšie desaťročia ležali úhľadne zoradené, s lokalitným štítkom na nohe kdesi v škatuliach tmavých, zaprášených depozitárov?“ Tak sa pýta Hromada v článku z roku 2015, ktorý vyšiel v Acta Universitatis Prešoviensis, Folia Oecologica (dnes ako Biodiversity & Environment).

Ekológ však existenciu prírodovedných múzeí obhajuje a vraví, že bez nich na takéto otázky nebudeme vedieť vôbec odpovedať. „Bez múzeí by sme nielen nevedeli, že v minulosti došlo k piatim veľkým vymieraniam, no my by sme ani netušili, že vôbec nejaké boli. Nemali by sme ani potuchy, koľko druhov na Zemi žije dnes a koľko v minulosti.

Prírodovedné kolekcie a odborný zber organizmov majú i dnes svoje nezastupiteľné miesto v dokumentovaní rozmanitosti života na planéte. Dnes vieme klasické preparáty doplniť modernou technikou, údajmi o DNA, fotografiami či nahrávkami. Na potvrdenie existencie druhu stále však potrebujeme aj hmotný dôkaz, predmet,“ dodáva odborník.

Hromada hovorí, že pri rozširovaní zbierok pristupujú múzeá k čoraz šetrnejším metódam a siahajú napríklad po zvieratách, ktoré uhynuli po zrážke s autom, takže nie je nevyhnutný lov.

„V súčasnosti sa zvieratá do múzeí nikde nezbierajú masovo a zber je prísne regulovaný. Výskum obyčajného vtáka, napríklad sýkorky, je všade taký kontrolovaný, že najprv musím získať povolenie na výskum, kde sa presne určí, či možno odobrať pierko či kvapku krvi a na čo budú slúžiť. Samozrejme, vtáka musíme vzápätí živého a zdravého vypustiť – či u nás, alebo v Afrike,“ vraví ekológ.

Ak nezasiahneme, hrozí, že ich pomaly rozožerú škodcovia

Nevýhodou zbierky zo Šarišského múzea v Bardejove – tak ako viacerých iných u nás – je, že nie je zapojená do svetových databáz biodiverzity, ako je napríklad Global Diversity Information Facility na monitoring rozmanitosti prírody vo svete.

„Pre múzeum je zapojenie sa do uvedených databáz príležitosť, ako sa dostať do povedomia vo svete,“ vraví Hromada a dodáva, že by v bardejovskom múzeu potrebovali ľudí, ktorí by sa venovali digitalizácii zbierok, „no múzeá na Slovensku a ľudia v nich sú absolútne podfinancovaní“.

Ekológ sa obáva, že keď to takto pôjde ďalej, hrozí, že o cenné exponáty v zbierkach múzeí prídeme. „Mnohé zbierky sa nechávajú pomaly zaniknúť, lebo sa neinvestuje do infraštruktúry, takže predmety, ktoré sú v depozitároch, pomaly zožierajú škodcovia,“ sťažuje sa vedec.

Podľa Hromadu sa v krajinách okolo nás starajú o prírodovedné zbierky oveľa lepšie. „Stačí sa pozrieť napríklad do Maďarska. Depozitáre sú v podzemí, sú klimatizované a je tam stála teplota,“ vraví ekológ a dodáva: „Zbierky v Bardejove a inde nám môžu poskytnúť ešte veľa vedeckých informácií, no predpokladom je, že si ich nenecháme pokaziť a zožrať moľami. Bola by to rovnaká strata, ako keby sme prišli o cenné historické poklady.“