Pokrok sa maskuje, vraví harvardský psychológ. Skúmali paradox, prečo frfleme na veci, ktoré sa zlepšujú

V ostatných stáročiach a desaťročiach klesla detská úmrtnosť, zvýšil sa priemerný vek dožitia, vzdelanie je stále dostupnejšie a čoraz viac ľudí žije v demokraciách.

Naše deti masovo nekosia osýpky a – až na výnimky – nie sme svedkami verejných popráv.

Čoraz viac ľudí, či už ide o sexuálne alebo etnické menšiny, ženy a deti, sa teší z práv, ktoré im boli ešte nedávno celkom nedostupné.

Otvorene sa tiež bavíme o tom, že „zviera nie je vec“ a isté práva priznávame aj iným živočíšnym druhom.

Klesol aj počet obetí vojen a vrážd. Zatiaľ čo v 13. a 14. storočí pripadalo v Európe na 100-tisíc obyvateľov okolo 32 vrážd, na začiatku 21. storočia pripadala v západnej Európe menej ako jedna vražda na 100-tisíc ľudí za rok, vysvetľuje v bestselleri The Better Angels of Our Nature z roku 2012 harvardský psychológ Steven Pinker.

A hoci je nedávna druhá svetová vojna najkrvavejším konfliktom všetkých čias, ktorý si vyžiadal desiatky miliónov obetí, tento smutný primát stratí, ak počet obetí vojny prepočítame na celkový počet obyvateľov na Zemi.

Prečo si ľudia myslia, že sa svet zhoršuje?

„Napriek tomu, že moderné spoločnosti prešli úžasným pokrokom pri riešení obrovského spektra spoločenských problémov, od chudoby a negramotnosti po násilie a detskú úmrtnosť, väčšina ľudí si myslí, že svet sa zhoršuje,“ píše harvardský psychológ Daniel Gilbert a jeho tím v štúdii, ktorá vyšla koncom júna v prestížnom časopise Science.

Psychológovia v nej odpovedajú na otázku, prečo si ľudia myslia, že sa svet zhoršuje, ak sa v mnohých merateľných aspektoch zlepšuje.

Na okraj dodajme, že Gilbert patrí k jagavým hviezdam svetovej psychológie. Jeho vystúpenie na TED o psychológii šťastia sa s viac 15 miliónmi zhliadnutiami zaradilo do top 25 najpopulárnejších prednášok.

Slovenskí čitatelia môžu psychológa poznať aj vďaka českému prekladu knihy Škobrtnout o štěstí.

Daniel Gilbert, TED prednáška o šťastí. Zdroj – YouTube

Paradox, že frfleme na svet, ktorý sa zlepšuje

Gilbert a jeho kolegovia si myslia, že v novej štúdii odhalili psychologický mechanizmus, ktorý by mohol vysvetľovať uvedený paradox, že frfleme na svet, ktorý sa zlepšuje. 

Psychológovia v novej štúdii píšu, že ak sa zníži výskyt nejakého javu – napríklad chudoby alebo negramotnosti – jeho definíciu následne rozšírime natoľko, že ako problém začneme vnímať aj tie veci, ktoré by sme v minulosti ako problematické vôbec neriešili (z angl. prevalence-induced concept change).

Niekto si môže napríklad myslieť, že v spoločnosti narastá hrubé a agresívne správanie, no Gilbert a jeho kolegovia upozorňujú, že naše vnímanie môže byť poznačené tým, že sa naša citlivosť na to, čo považujeme za agresivitu, rozšírila postupom času natoľko, že zahŕňa aj skutky, ktoré by sme v minulosti ako agresívne vôbec nevnímali.

• pokles celosvetovej chudoby
• pokles detskej práce
• celosvetový pokles vrážd a vojen
• pokles detskej úmrtnosti
• nárast voľného času
• čoraz väčší počet ľudí žije v demokraciách
• nárast priemernej dĺžky života
• nárast gramotnosti
• nárast dostupnosti internetu
• Zdroj: Vox, Our World in Data, Steven Pinker: The Better Angels of Our Nature

Experimenty s tvárami, guľôčkami alebo štúdiami

Uvedený jav psychológovia testovali v siedmich experimentoch. V jednom z nich ľudom ukázali 800 tvárí, ktoré sa pohybovali na škále od „veľmi ohrozujúca“ po „nie veľmi ohrozujúca“.

Ukázalo sa, že keď psychológovia v experimente umelo znížili počet hrozivých tvárí, ľudia začali za hrozivé označovať aj tie, ktoré predtým považovali za neškodné.

V inom experimente účastníkom povedali, aby si predstavili situáciu, že sú členmi orgánu, ktorý má posudzovať, či je nejaký výskum po etickej stránke v poriadku.

„Po čase sme znížili výskyt nemorálnych štúdií a čoskoro sa ukázalo, že ľudia začali za nemorálne štúdie považovať aj tie, ktoré predtým označovali za neškodné,“ povedal Gilbert pre The Harvard Gazette.

V ďalšom experimente sa ľudia pozerali na plochu s guľôčkami, ktorých farba sa pohybovala na škále od modrej po fialovú.

Najprv bol počet guľôčok rôznej farby rovnaký, no keď psychológovia znížili počet tých modrých, ľudia začali za modré označovať aj tie guľôčky, o ktorých predtým hovorili, že sú fialové.

Účastníci experimentov podliehali uvedenému javu aj vtedy, keď im vedci povedali, že zmenia výskyt tvárí, nemorálnych výskumov alebo guľôčok a zaplatili im, aby zmeny ignorovali.

Harvardského psychológa sme sa opýtali, či uvedené poznatky môžeme (automaticky) preniesť aj do reálneho sveta, aby sme nimi vysvetlili, ako ľudia menia definície chudoby, negramotnosti alebo agresívneho správania, na čo nám Gilbert odpísal, že to celkom nejde, lebo „experimenty v laboratóriách nás učia, čo sa môže stať, nie to, čo sa stane. Teraz, keď javu rozumieme po psychologickej stránke, budú môcť vedci spraviť štúdie, aby overili, či k javu dochádza aj v reálnom svete.“

Kedy definície meniť a kedy nie

Podľa autorov novej štúdie treba starostlivo zvažovať, kedy je vhodné, aby sa definícia nejakého javu menila, a kedy nie.

Psychológovia uvádzajú, že ak je napríklad nedostatok banánov, je v poriadku, ak rozšírime našu definíciu toho, čo je zrelý banán, takže ako zrelé kusy označíme aj tie, ktoré by sme v čase nadbytku považovali za nezrelé.

„Ale ak sa zníži počet násilných trestných činov, policajný dôstojník by nemal rozšíriť definíciu napadnutia či útoku tak, aby zahŕňalo aj na neopatrné prechádzanie cez cestu (z angl. jaywalking, pozn. red.),“ píše sa v štúdii.

Gilberta sme sa opýtali, či existuje nejaký spôsob, ako určiť, kedy by sme mali definície javov meniť, na čo odpovedal, že „neexistuje dokonalý test. Ľudia sa v odpovedi na túto otázku nemusia zhodovať.“

Politická korektnosť alebo spoločenské precitnutie?

„Rozširovanie definície nejakého problému môže niekto považovať za prejav nadmernej politickej korektnosti, ak napríklad čoraz viac typov správania označujeme ako diskriminujúce,“ vraví Gilbert pre The Harvard Gazette.

Na druhej strane, pokračuje zahraničný psychológ, „iní budú rozšírenie definície považovať za prejav spoločenskej citlivosti, lebo si všímame problémy, ktoré sme predtým nevideli.“

Gilbert vraví, že sa v tomto spore neprikláňa na žiadnu stranu. „Áno, niekto to môže vnímať ako niečo zlé a prejav politickej korektnosti a iný ako niečo dobré a prejav spoločenského precitnutia. Záleží na politických názoroch človeka,“ povedal vedec z Harvardu pre Denník N.

Pokrok maskuje sám seba

Ak sa poznatky z novej štúdie dajú preniesť z laboratória do skutočného sveta, potom – ako píšu vedci – mnohé vládne inštitúcie či mimovládky si „niekedy nemusia všimnúť, aké úspechy pri riešení spoločenských problémov dosiahli,“ lebo stále rozširujú definíciu problému, ktorým sa zaoberajú, takže sa zdá, že nekončí. Hoci skutočnosť môže byť taká, že najväčšie nedostatky dávno odstránili a už sa venujú iba maličkostiam.

„Keď sa problémy stanú ojedinelými, za problém začneme považovať viac vecí. Naše štúdie naznačujú, že keď sa svet zlepšuje, sme čoraz kritickejší, takže môžeme chybne usúdiť, že sa vôbec nezlepšil. Zdá sa, že pokrok maskuje sám seba,“ vraví Gilbert pre The Harvard Gazette.

Harvardského psychológa sme sa opýtali, či existuje spôsob, ako sa zbaviť „ilúzie“, keď nevidíme pokrok, hoci k nemu dochádza. „Neobjavili sme spôsob, ako ju vypnúť a neviem, či je to možné. Ale ak by som sa jej vo svojom živote chcel vyhnúť, začal by som tým, že by som si jasne stanovil definíciu nejakého problému a potom spravil záväzok, že sa jej budem držať,“ odvetil nám Gilbert.

Dostupné z: DOI: 10.1126/science.aap8731