Temná história americko-putinovských samitov

Minulý týždeň Biely dom i Kremeľ simultánne oznámili, že sa prezidenti USA a Ruska Donald Trump a Vladimir Putin 16. Júla stretnú v Helsinkách na svojom prvom oficiálnom bilaterálnom samite. „Lídri budú diskutovať o vzťahoch medzi Spojenými štátmi a Ruskou federáciou a o mnohých témach týkajúcich sa národnej bezpečnosti,“ píše sa v americkom vyhlásení.

Pre Putina, ktorý je pri moci už takmer dve desaťročia, to bude jeho prvé dvojstranné stretnutie so štvrtým americkým prezidentom v rade.

Clintonova súkromná skepsa

Zvláštnou zhodou okolnosti sa všetky predchádzajúce stretnutia uskutočnili v lete. V júni 2000 nový rusky líder privítal prezidenta Clintona v Kremli. Počas dvojdňových rozhovorov podobne ako na spoločnej tlačovej konferencii dominovala otázka kontroly zbrojenia a protiraketovej obrany. Obaja lídri boli síce zdvorilí, ale tiež rezervovaní. To bola pozoruhodná zmena oproti pozitívnej osobne chémii, ktorá charakterizovala vzťah medzi Clintonom a Putinovým predchodcom Borisom Jeľcinom.

„Prezident Jeľcin viedol Rusko k slobode. Za prezidenta Putina má Rusko šancu vybudovať prosperujúci a silný štát a zároveň si udržať slobodu a vládu práva,“ povedal Clinton stojac po Putinovom boku. A neskôr dodal: „Je to veľká výzva. Ale myslím si, že je na ňu dobre pripravený.“

V súkromí si však Clinton nebol až taký istý. Po skončení kremeľských rozhovorov zašiel na návštevu k Jeľcinovi, ktorý si užíval dôchodok v rezidencii na okraji Moskvy. „Boris, vy máte demokraciu vo svojom srdci…. Vo vašom vnútri horí oheň skutočného demokrata a skutočného reformátora. No nie som si istý či to tak má aj Putin,“ povedal americký prezident bývalému ruskému prezidentovi nad šálkou čaju. Clintonove obavy boli motivované dohodou, ktorú Putin uzatvoril s komunistickými poslancami Dumy, ako aj policajným zásahom v kanceláriách najväčší ruskej nezávislej mediálnej skupiny Media-Most.

Vsjo jasno

V čase ďalšieho americko-ruského samitu v júni 2001 sa obavy z Putinových autoritatívnych tendencii zmenili na úplnú istotu. Fakt, že Kremeľ dosadil do čela rôznych súčastí federácie lojálnych vykonávateľov príkazov, signalizoval posun od federalizmu k centralizovanej vláde. Nahradenie zvolenej hornej snemovne Dumy komorou, ktorej členov vyberá vedenie štátu, zase zmenšilo nezávislosť legislatívnej zložky moci. Najväčšiu ruskú súkromnú televíznu sieť NTV prevzala počas jednej nočnej razie v jej štúdiách štátom kontrolovaná spoločnosť.

Tie najhoršie prejavy Putinovho režimu mali ešte len prísť, ale celkový trend už bol jasný. V krajine, kde na symboloch stále veľmi záleží, bolo veľavravným gestom aj to, že Putin znovuzaviedol ako  národnú hymnu melódiu hymny zo sovietskej éry, ktorú osobne vyberal Josif Stalin.

Bushova a Obamova počiatočná dôvera

Zdalo sa však, že nového amerického prezidenta Georgea W. Busha počas jeho stretnutia s Putinom v slovinskej Ľubľani nič z toho neznepokojilo. „Pozeral som sa tomu mužovi do očí. Zistil som, že je veľmi priamočiary a dôveryhodný,“ povedal Bush na ich spoločnej tlačovej konferencii. „Bol som schopný nahliadnuť mu do duše… Máme veľa spoločných hodnôt. Vnímam ho ako pozoruhodného lídra. Verím, že bude Rusku dobre slúžiť.“

Bush a jeho nástupca v Bielom dome by našli len málo styčných bodov, ale čo sa týka vzťahu k Putinovi, obaja začali s podobným prístupom. Na svojom prvom stretnutí s ruským prezidentom blízko Moskvy v júli 2009 prezident Barack Obama, ktorý začal svoje prvé funkčné obdobie volaním po resete vzájomných vzťahov s Kremľom, ho chválil za „výnimočnú prácu, čo urobil v prospech ruského ľudu“. Dokonca aj keby sa s ním nebol stretol, veľavravné bolo už to, že k tomuto stretnutiu