O mestských prechádzkach

Foto N – Tomáš Benedikovič

Kráčam okolo bývalej Dubčekovej záhrady, kde teraz stojí veľkolepá Počiatkova megavila, pozor na prečnievajúce malinčie na ľavej strane, a stúpam opäť do kopca po Havlíčkovej až na Slavín.

Veľkú časť života som prežil na sídlisku. V Dúbravke. Moja žena vyrastala v Starom Meste a Dúbravku odjakživa pokladala za perifériu, kde (slovami klasika) nič nie je. A keďže presvedčenie manželky je nespochybniteľné, presťahovali sme sa. Do Starého Mesta. Bál som sa hluku, stresu, výhľadu na domy stojace rovno oproti, zlého parkovania, všetkých tých ľudí…

Pred troma rokmi začal náš syn chodiť do škôlky, vzdialenej od domu asi sedem minút chôdze. Ranný rituál škôlkarského rodiča má svoje špecifiká – môžeš už konečne dojesť? Zúbky. Prečo nechceš to tričko? Kde máš čiapku? Tie topánky ti nemôžu byť malé. Nie, nemôžeš si vziať sedem dinosaurov… Nebudeme sa už vracať po prázdnu škatuľu od mlieka… Dobre, ale rýchlo.

Je takmer deväť hodín a keď syna konečne zanechávam v škôlke sídliacej v historickej vile (Bélu Michalidesa) vedľa konzervatória, mám pocit, že potrebujem dlhú osamelú prechádzku. Tá strmá cesta do kopca na vrchol Vlčkovej vyzerá ako dobrý začiatok. Už v jej polovici ma však premáhala túžba po krátkej prestávke spojenej s občerstvením. Na štarte – rohu Kuzmányho ulice je nastriekaný nápis „insane“ čo považujem za dobré znamenie. Z konzervatória znie trúbka.

Niekto domy v okolí označil aj ďalšími minimalistickými posolstvami, napríklad na budove polície na Gunduličovej je drobný nápis v latinčine – „vulpes accipid munera“ čiže: líšky neprijímajú darčeky. Pekná myšlienka.

Stred Kuzmányho pretína Somolického ulica – na dohľad je vila Janka Jesenského – jedného z mála slovenských spisovateľov, ktorí sa počas vojny otvorene postavili proti fašizmu. Zdolám teda kopec bočným oblúkom po Somolického a dostanem sa až na úplný začiatok Vlčkovej, resp. jej najkrajšej časti – tzv. Malej Vlčkovej. Ulica mierne stúpa až ku garážam, kde pomyselne zakladám prvý tábor a pravidelne obdivujem ošarpanú Sudekovu vilu na rohu. Nazerám do okien, ponad ploty, do záhrad, študujem mená na zvončekoch, pani so psíkmi si ma podozrievavo premeriava, ale po približne dvadsiatom stretnutí mi už odpovedá na pozdrav. Prihovára sa mi pán Malík, ktorý tu všetkých pozná.

Prechádzam popri zadnej časti bývalého letohrádku Márie Terézie – najstaršej budovy v okolí. Na stene oproti je opäť nenápadný nápis „ticho lieči“ a pokračujem až k trom Jurkovičovým vilám na rohu s Lermontovovou. Rovno nad zákrutou býva pán Mišík, ktorému padá oporný múr, a asi po desiatom náhodnom stretnutí ma pozýva na kávu a rozpráva mi históriu svojho a susedných domov. Neďaleko býval Vladimír Mináč, Peter Karvaš aj Mária Ďuríčková. Po rušnejšej Veľkej Vlčkovej kráča oproti kameraman Miloš Krmíček so psom a o pár metrov ďalej vždy elegantná Gabika Rothmayerová.

V záhrade oproti niekdajšej vile Karola Machatu rastú duly a figy. Prečnievajú nad chodník. Na konci ulice stáli kedysi malé potraviny a ráno sa tu nad rožkami stretávali Alexander Dubček s rozprávkovou pani Vierou Bálintovou. Pokračujem Mišíkovou – okolo bývalej Dubčekovej záhrady, kde teraz stojí veľkolepá Počiatkova megavila, pozor na prečnievajúce malinčie na ľavej strane, a stúpam opäť do kopca po Havlíčkovej až na Slavín – jedno z najfascinujúcejších miest v Bratislave (aj pre tie moruše).

Pokračujem cez Horský park okolo Horárne, Kalvárie a Funusu dolu Hlbokou cestou domov. Prechádzka, ktorá sa zmenila na závislosť. Niečo medzi lenivou (mini)turistikou a výletom do iných čias. Takmer každé „pracovné“ ráno. Robert Walser by mal radosť. Prechádzka má svoj rytmus – štandardné aj prekvapivé prvky, dokonca aj zázraky a odmeny, koncentrované najmä na dvoch miestach – na Slavíne a Hlbokej ceste. Práve tam často v duchu ďakujem Petrovi Rollerovi za jeho petrogramy. Na záver vychádza o štvrť na jedenásť zo Samošky na rohu arogantnej Štefánikovej ulice takmer šťastný človek.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |