Keď kaviareň nebola nadávka: Umelecká bohéma priniesla do Bratislavy rebéliu a pocit veľkomesta

Nočné záťahy po viechach, baroch a hostincoch. Duchovné elitárstvo, odpor voči spoločenským konvenciám a alternatíva k meštiackemu konzervativizmu. Debaty v kaviarňach, výstredné obliekanie, ale aj prekérny život „zo dňa na deň“. Umelecká bohéma medzivojnového obdobia a uvoľnenej atmosféry prvej Československej republiky priniesla do Bratislavy závan veľkomestskej kultúry.

Tvorili ju mladí spisovatelia a výtvarníci, ako Tido J. Gašpar, Ján Hrušovský, Frico Motoška, Emo Bohúň, Ivan Žabota či Janko Alexy. Frekventovanými miestami ich stretnutí boli kaviarne Reduta, Astória a Štefánka, Macherova viecha či hostinec Zlatá fantázia. Ucelený obraz tejto živej mestskej scény predložil vo svojej knihe Zlatá bohéma o umeleckej bohéme v Bratislave rokov 1920-1938 (Marenčin PT) historik Martin Vašš.

Bol vznik Československa míľnikom pri rozvoji mestskej kultúry v Bratislave?

Jednoznačne. Máme o tom aj viaceré zmienky v memoároch osobností, ktoré v meste žili. Napríklad skladateľ Alexander Albrecht dokumentuje túto skutočnosť vo svojich vynikajúcich pamätiach asi najvýraznejšie. A to v tom zmysle, že do vzniku československého štátu bola Bratislava provinčným mestečkom a v porovnaní s väčšími mestami monarchie – Prahou či Budapešťou – to bola skôr ospalá „diera“.

No vznikom Československa a tým, že sa Bratislava stala v roku 1919 hlavným mestom Slovenska a jeho administratívnym centrom, došlo k badateľnému zlomu vo väčšej mobilite obyvateľstva. Sťahuje sa sem čoraz viac Slovákov aj Čechov – a to hlavne úradníkov, učiteľov, ale aj umelcov. Bratislava sa dostala na novú úroveň v dejinách svojej mestskej kultúry a v slovenských pomeroch sa stala veľkomestom.

Dá sa teda povedať, že mestská kultúra v Bratislave má zhruba sto rokov?

Použil by som skôr označenie veľkomestská. Nejaká mestská kultúra tu totiž bola, aj keď skôr malomestského charakteru. V medzivojnovom období môžeme – s použitím úvodzoviek – hovoriť v prípade Bratislavy o veľkomestskej kultúre.

Čo boli hlavné podmienky na vznik bohémy v Bratislave okolo roku 1920?

To, čo platí pre veľkomestskú kultúru, platí aj pre umeleckú bohému. Aj umelecká bohéma sa vždy viazala na veľké mestá. A na území Slovenska sme pred rokom 1918 žiadne veľkomesto nemali. Turčiansky Svätý Martin bol kultúrnym centrom Slovenska, no bol uzavretý medzi horami a Košice boli zase dosť maďarizované. V roku 1919 sa teda novým administratívnym centrom stala Bratislava.

Bolo tu vytvorené Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom a práve on mal záujem prilákať pri tejto príležitosti do Bratislavy čo najviac umelcov. Myslel pritom napríklad na chodby ministerstva, kde viselo množstvo obrazov z čias monarchie. Napadlo mu, že by bolo ideálne, keby tam boli diela slovenských maliarov. Úlohu zohralo aj vytváranie spolkového života, vznikla napríklad Umelecká beseda slovenská. Pre spisovateľov bolo dôležité, že pri spomenutom ministerstve vznikla STK, čiže Slovenská tlačová kancelária, v ktorej mnohí literáti našli uplatnenie. V STK sa napríklad zamestnal spisovateľ Ján Hrušovský, ktorý prišiel do Bratislavy ako prvý predstaviteľ umeleckej bohémy.

Čo bol predpoklad na to, aby sa vytvoril špecifický bohémsky životný štýl?

Malo to viac dôvodov. Jednak to bola sociálna otázka, pretože kultúra bývania umelcov bola väčšinou veľmi zlá. Kaviareň preto pre umelcov plnila viaceré funkcie. Nebola len miestom stretnutí, zábavy či diskusií o umeleckých otázkach. Pre mnohých umelcov bola kaviareň aj náhradou chýbajúceho domova a akousi obývacou izbou. Kaviarne, viechy a bary zároveň poskytovali umelcom priestor na prácu. Mnohí spisovatelia – ako napríklad Milo Urban – písali v kaviarňach svoje veľké romány.

Ďalší dôvod súvisel s tým, že mesto tvorila predovšetkým stredná vrstva, čiže meštiaci, čo v Bratislave boli v tej dobe prevažne Maďari, Nemci, prípadne Židia. A oni mali jednak stereotypné predstavy o Slovákoch a navyše vnímali slovenských výtvarníkov a literátov ako menejcenných voči svojim umelcom. Rolu zohrával aj antagonizmus medzi bohémskymi umelcami a meštiakmi v tom, že umelci nedisponovali takmer žiadnym finančným kapitálom, ale, naopak, kultúrnym a meštiaci mali zase ekonomický kapitál. Medzi týmito svetmi panovalo vzájomné neporozumenie až pohŕdanie.

Umelec môže žiť aj usporiadane. Ako sa z neho stane bohém?

Pojem bohém vznikol vo Francúzsku a nadväzoval na označenie Rómov z hľadiska neukotvenosti ich životného štýlu a ich marginalizovanej pozície v spoločnosti. V podobnej situácii sa nachádzal moderný umelec vo vzťahu ku komercionalizovanej kultúre, ktorú mali v rukách stredné vrstvy. Dôležitý tu bol modernistický kontext, v ktorom umenie absolútne dominuje životu umelca. Pre umenie je ochotný obetovať všetko a podriaďuje tomu svoj životný štýl. Už v bohéme 19. storočia sa život umelca pre neho stáva umeleckým dielom. Dochádza tak k estetizácii života.

Týmto boli ovplyvnení aj predstavitelia bratislavskej bohémy, keďže viacerí z nich strávili ešte pred vznikom ČSR rôzne pobyty v európskych metropolách. Napríklad Tido J. Gašpar poznal dobre Viedeň obdobia fin de siècle, Frico Motoška zase Budapešť. Praha bola pre mnohých výtvarníkov – napríklad Janka Alexyho – tiež miestom na osvojenie si životného štýlu bohémy. Existovali teda zahraničné vplyvy. Je však zaujímavé, že takmer všetci predstavitelia bohémy boli prisťahovalci z iných častí Slovenska.

Prečo to tak bolo?

Jednak to bolo dané tým, že