Cestovateľský týždeň – pod Kaukazom už nie sú hlavnou nádejou USA, ale Európa

Európskosť, nech už má akýkoľvek historický nádych, je dominantná pre všetkých pokrokovo, moderne, slobodomyseľne zmýšľajúcich, je formou životného štýlu.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Asi pred rokom som pre Enko napísal smutnú reportáž z cesty po Arménsku. A len pred pár týždňami vzbĺkli pouličné nepokoje, masové demonštrácie prevažne mladej generácie, proti korupcii, oligarchom, zbedačovaniu a masovej emigrácii zúfalých Arménov. A keď túto vzburu nazvali „nežnou revolúciou“ a keď sa im podarilo presadiť svojho tribúna za nového predsedu vlády, povedal som si: tam musím ísť!

Nebol som sám, a tak sme v Európskom parlamente dali dokopy malú delegáciu a pod zámienkou podpory novej obchodnej zmluvy medzi EÚ a Arménskom sme vyrazili do Jerevanu. Letieť tam nie je jednoduché, spal som len dve hodiny, ale počas celodenného programu bez minútky oddychu som ani na chvíľu nepocítil únavu. Vzrušujúce rozhovory, vzrušujúce podivuhodnou zmeskou nádeje a naivity. A v pozadí tejto nádeje sa ako Ariadnina niť vinula „Európa“, rozumej Európska únia. Presne v takej istej sile, obdarená až mystickou nádejou, ako predchádzajúci týždeň v gruzínskom Tbilisi.

Patrí už neodmysliteľne k novej národnej mytológii konštruovanie „európskosti“ krajiny, jej histórie a národnej ambície. Paradoxne, v tejto mytológii sa ešte vôbec neodlišuje národná identita a európanstvo: opačne, je tou ideovou silou, ktorou sa určuje aj domáca národná tradícia. Ešte opretá o obidve štruktúry: Gruzínci i Arméni sa predháňajú o prvenstvo v kristianizácii a rovnako v úsilí o osvietenskú a demokratickú tradíciu. Platí to aj o Ukrajine a Moldavsku, a pokiaľ ide o európskosť, nezaostávajú ani Azerbajdžanci. (A nepochybne, kto pozná Baku, iste vycítil jeho parížsku provenienciu, dielo bratov Nobelovcov a proeurópsku inklináciu…)

Európskosť, nech už má akýkoľvek historický nádych, je dominantná pre všetkých pokrokovo, moderne, slobodomyseľne zmýšľajúcich, je formou životného štýlu. Nie je ešte nepriateľsky rozštiepená na protieurópskych nacionalistov a európskych progresivistov. Nie, nie je, ale to len preto, že je stmelená jednotným, v pozadí stále pôsobiacim protikladom, hrozbou. Putinovským Ruskom.

Európskosť je dominantne chápaná ako alternatíva ruskej geopolitiky, Putinovej politiky sfér vplyvu, do ktorej akosi automaticky spadajú všetky štáty bývalého Sovietskeho zväzu. USA tu stále nie sú zlou značkou, ale už nie sú nádejou číslo jeden…

V Gruzínsku po veľkom sklamaní z prezidenta Saakashviliho a jeho patróna Georgea Busha sa vstup do Únie stal národnou hymnou – a mimochodom, Slovensko aj vzorom: našu príťažlivosť posilnila aj Kiskova účasť na Ekonomickom fóre v Tbilisi za účasti gruzínskeho prezidenta, premiéra a poľského prezidenta. Kiska priniesol aj veľkú podnikateľskú delegáciu, mal dobrý prejav (a teda trochu ma aj pobavil, nikdy som ho totiž nevidel rečniť postojačky a on si pekne do rytmu vlastnej reči nenápadne tancoval…).

Vo svojom vystúpení som sa usiloval oživiť myšlienku úzkej regionálnej spolupráce všetkých troch juhokaukazských krajín ako podmienku ich reálnej nezávislosti od Ruska a aj plodných a partnerských vzťahov s Úniou. Šíriaci sa škandál s dodávkou slovenských zbraní do Azerbajdžanu pri tomto úsilí nenapomôže, skôr opačne…

Ale späť do Arménska. Stretnutie s mimovládkami bolo milé, plné odhodlania, hlavne pokiaľ ide o ľudské práva, ale s minimálnou pripravenosťou na boj, ktorý ešte len príde. Lebo „stará garda“ sa stiahla, možno aj úprimne, túžiac po nejakom múdrom kompromise – ako nám to prezentoval „starorežimový“ predseda parlamentu, milý človek; vychvaľoval som arménske biele, ktorým nás hostil počas skvelého obeda, a keď sme nasadali do auta, už nás každého čakala jedna fľaštička…

Stretnutie s novým premiérom Pashinyanom ma sklamalo, bol vcelku nudný, musel som si dať dve kávy, aby som prekonal prebdenú noc, zdalo sa mi, že podceňuje riziko po tom, čo ho prezident Putin uistil, že Rusko bude plne rešpektovať suverenitu Arménska. Ktorá je aj dnes len na papieri, lebo reálne krajinu ovládajú ruskí oligarchovia a v konflikte s Azermi je od Ruska závislá. A tak som pánovi premiérovi len jemne naznačil, že musí získať oporu hlavne u spravodajcov a v armáde, a vyjadril som potešenie, že ich demokratickú a protikorupčnú revolúciu nazvali podľa tej našej novembrovej, „nežnou“.

Hneď ráno som letel do Prahy na Prague European Summit, kde som mal diskusiu v rámci panelu o spitzenkandidatoch či – inými slovami – o spôsobe voľby nového šéfa Európskej komisie: kde je kandidátom aj náš Maroš Šefčovič.

Diskusia ukázala, že reálna demokratická voľba šéfa Komisie predpokladá federatívne usporiadanie EÚ. Čo ma potešilo. Lenže naozaj ma zaujalo niečo iné, a to diskusia, ktorú zorganizoval Globsec a náš veľvyslanec v Maďarsku Rasťo Káčer: stretli sa v nej český námestník ministra zahraničných vecí Jakub Dürr a Wess Mitchell z Trumpovej administratívy, ktorý má pod kontrolou európske záležitosti. Téma: USA a stredná Európa.

Už v názve je tá asymetria: USA sú štát, stredná Európa región. Američan sústredil pozornosť na atlantickú tradíciu strednej Európy. Samozrejme, myslel tým proamerickú inklináciu. Ani slovo o protidemokratických tendenciách Orbánovej a Kaczyńského vlády či o ich geopolitických a ideologických avantúrach niekde v trojuholníku USA, Rusko, Čína…

Naproti tomu, a zdalo sa mi, že vedome (a večer mi to v osobnom rozhovore potvrdil), český viceminister hovoril z pozície EÚ a NATO ako prirodzenej bázy, na ktorej a cez ktorú sa majú uplatňovať záujmy stredoeurópskych krajín. Myslím, že cítite aj vidíte ten rozdiel medzi geopolitickou avantúrou trumpovca a zodpovednou formuláciou českého postoja…

Nádej, že USA nie sú len trumpovci či konzervatívni republikáni, mi hneď vlial bývalý viceprezident a možno kandidát na prezidenta USA Joe Biden, ktorého som si na druhý deň vypočul v Kodani na inom samite na podporu demokracie vo svete. Vcelku tu na mňa humorne pôsobili hlavne Tony Blair a Nick Clegg, tvrdí britskí protibrexisti opakujúci síce dobré argumenty, ale po funuse… Ale to je už iná kapitola.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |