Denník N

Hitler robil z vlády ČSR teroristov, necítil potrebu obmedzovať sa pravdou

David Vaughan (1966) je redaktor Českého rozhlasu britského pôvodu. Osem rokov pôsobil ako šéfredaktor zahraničného vysielania rozhlasu Radio Praha. Predtým bol pražským spravodajcom BBC. Je autorom množstva rozhlasových dokumentov pre BBC a Český rozhlas, v roku 2001 získal za svoj publicistický program hlavnú cenu na súťažnom festivale rozhlasovej tvorby Prix Bohemia. Napísal dve knihy s témou rozhlasovej histórie Bitva o vlny a Slyšte můj hlas. Foto N – Tomáš Benedikovič
David Vaughan (1966) je redaktor Českého rozhlasu britského pôvodu. Osem rokov pôsobil ako šéfredaktor zahraničného vysielania rozhlasu Radio Praha. Predtým bol pražským spravodajcom BBC. Je autorom množstva rozhlasových dokumentov pre BBC a Český rozhlas, v roku 2001 získal za svoj publicistický program hlavnú cenu na súťažnom festivale rozhlasovej tvorby Prix Bohemia. Napísal dve knihy s témou rozhlasovej histórie Bitva o vlny a Slyšte můj hlas. Foto N – Tomáš Benedikovič

Novinár David Vaughan hovorí, že Nemci pred druhou svetovou vojnou zručne využívali rozhlas, ČSR na to reagovala neskoro a v BBC vládla cenzúra.

Ste autorom dvoch kníh z prostredia rozhlasu: Bitva o vlny je odborná historická práca, Slyšte můj hlas je novela. V oboch sa venujete pôsobeniu viacerých rozhlasových staníc v mníchovskom období. Aký bol v tom čase nemecký rozhlas?

Dnes to možno bude pre niekoho znieť prekvapivo, ale okrem toho, že bol nemecký rozhlas hlboko a hnusne skreslený, bol aj dobrý. Goebbels totiž nebol hlúpy, vedel, že keď bude rozhlas nudný a len čisto propagandistický, nikto ho nebude chcieť počúvať. To bol práve problém v Sudetách, kde po nemecky hovoriaci československí občania počúvali ríšsky rozhlas, pretože viac-menej nemali na výber, a to veľmi ovplyvnilo ich pohľad na dianie v ČSR. To, čo vedel nemecký rozhlas veľmi dobre, bolo to, že z Hitlerových prejavov urobil mediálnu udalosť. Keď prejavy, ktoré sa vysielali naživo nielen v Nemecku, ale aj v množstve iných krajín, počúvame dnes, uvedomíme si, aké sú pôsobivé.

V čom?

Kým Chamberlain alebo Beneš sa poslucháčom prihovárali zo štúdia, Hitler hovoril k davu. Na konci každej vety počuť jeho rev, krik davu tak prejavu pridáva na efekte, na sile, na urgencii, na pocite hrozby a tak ďalej. Sudetským Nemcom to dávalo pocit, že je za nimi celý nemecký národ. Ale nejde len o Hitlera. Napríklad prejav Konrada Henleina z Vroclavi z júla 1938 je tiež veľmi zaujímavý. Sudetskí Nemci ho počuli z nemeckého rádia hovoriť tak, ako chcel, a tak, ako by si netrúfol hovoriť v rámci československých hraníc. Mal za sebou obrovský dav, na konci každého odseku počuť hajlovanie, ďakovanie Adolfovi Hitlerovi. Tým, že nebol na území Československa, neporušil žiadny zákon, ale ľudia, čo ho mali počuť, ho počuli.

Nemecké vysielanie sa v Československu zameriavalo len na sudetských Nemcov, alebo malo osloviť aj iných obyvateľov?

Česi a Slováci nemecké vysielanie veľmi nepočúvali, ale po anšluse Rakúska sa začalo české vysielanie z Viedne. Teoreticky malo byť pre českú menšinu v Rakúsku, ale šlo o jasnú propagandu. Z Budapešti sa vysielalo po slovensky.

Hitlerove prejavy však nebolo počuť len v dosahu nemeckých vysielačov. Vysielali ich trebárs aj v Spojených štátoch. Prečo?

Vysielalo sa po celom svete, pretože šlo o kľúčové okamihy, keď panoval strach, že každú chvíľu vypukne vojna, a keď bolo každé slovo, čo povie Hitler, veľmi dôležité. Šlo o mediálnu udalosť a Hitler ponúkol zahraničným staniciam zázemie, ktoré Nemci vyskúšali pri olympiáde už v roku 1936. Dva prejavy z dvanásteho a z dvadsiateho šiesteho septembra 1938 sa odvysielali naživo a s prekladom nielen v USA, ale aj v Južnej Amerike, v Británii, vo Francúzsku a tak ďalej.

Nemecká propaganda mala k dispozícii veľa kanálov, ako sa dostať k ľuďom – noviny, plagáty či film. Akú úlohu hral rozhlas?

Rozhlas bol v propagande dôležitý z niekoľkých dôvodov. Jednak preto, že toto médium okamžite oslovovalo milióny ľudí. Tiež je to veľmi bezprostredné médium, je to spôsob, ktorým môže politik osloviť obyvateľstvo priamo, bez akejkoľvek bariéry. A, samozrejme, bolo to vtedy najmodernejšie médium. Paralelne s vývojom rozhlasovej propagandy nemecká vláda zaistila výrobu lacného prijímača Volksempfänger. V roku 1938 malo Nemecko na počet obyvateľov najviac rádií na svete, teda ešte viac než v USA.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Z Nemecka prúdila nacistická propaganda. Ako sa správal československý Radiojournal?

Je zaujímavé, že Radiojournal bol spočiatku silne cenzurovaný a preopatrný, vládol tam strach, aby Hitlera neprovokoval. Bolo to až extrémne a dôsledok bol, že poslucháči tak úplne neverili vlastnému vysielaniu.

Prečo sudetskí Nemci počúvali nemecký a nie československý rozhlas?

Od roku 1925 československý rozhlas vysielal aj nemecky, ale bolo to obmedzené. Vysielanie, o ktoré sa staral kultúrny spolok Urania, bolo veľmi suché a nezaujímavé. Až veľmi neskoro, po Hitlerovom nástupe k moci, si minister zahraničia Beneš a československá vláda uvedomili, že keď sa nebudú snažiť osloviť po nemecky hovoriacich občanov, bude to robiť berlínska vláda. Ale tak ako všetko v medzivojnovom období, aj toto sa riešilo dlho a byrokraticky. Dlho nebolo jasné, odkiaľ sa bude vysielať, ako bude vysielanie vyzerať, ako zabrániť tomu, aby sa vysielanie nestalo prohenleinovským. Ďalším problémom bolo, že po roku 1933 do ČSR utieklo veľa Nemcov, žila tu veľká exilová komunita a vznikli obavy, že keď bude nemecké vysielanie robiť niekto z emigrantov, mohlo by to byť vnímané ako provokácia. V hre boli aj vnútropolitické stranícke boje, pretože nacionalistickejšie české strany odmietali akékoľvek nemecké vysielanie. A tak, keď v máji 1938 začala vysielať stanica Prag II., bolo to platné ako mŕtvemu kabát. Henleinovci ju bojkotovali.

Aké boli osudy československých rozhlasákov po vzniku protektorátu?

Niektorí emigrovali a napríklad Ivan Jelínek sa už nikdy nevrátil. František Kocourek, na základe ktorého osudu vznikol film Protektor, zahynul v koncentračnom tábore, a ani zďaleka nebol jediný. Miroslav Disman prežil a po vojne v československom rozhlase pokračoval.

Ako to bolo s Radiojournalom v čase Protektorátu Čechy a Morava?

Po vzniku Protektorátu bolo vysielanie rozdelené na české a nemecké vysielanie. Nemecké bolo úplne pod kontrolou Berlína, české ešte malo nejakú autonómiu. Zostalo tam množstvo predvojnových zamestnancov, niektorí až do konca vojny a viac či menej kolaborovali. Ale treba tiež zdôrazniť, že pražské povstanie z 5. mája 1945 sa začalo tiež v rádiu slávnym hlásením „Voláme všechny Čechy“ . Napodiv tam opozícia nejakým neuveriteľným spôsobom prežila.

Venujete sa aj iným staniciam. Ako sa na mníchovskú krízu pozerala BBC?

BBC mala už vtedy bohatú spravodajskú tradíciu a vysokú úroveň, pracovalo tam veľa dobrých redaktorov. Ale takmer už od vzniku BBC (a do určite miery je to tak dodnes) medzi rádiom a vládou existovalo napätie pre to, že vláda sa nejakým spôsobom snažila ovplyvniť vysielanie. Vtedy boli možnosti väčšie ako dnes: keby chcela, vláda mohla prepustiť riaditeľa. Chamberlain, ktorý bol vôbec mediálne zdatný, si uvedomil, že keď bude mať na svojej strane noviny i rozhlas, pomôže mu to presadzovať svoju politiku. Preto systematicky kultivoval kontakty so šéfmi novín a snažil sa ovplyvniť vysielanie BBC, čo bolo jednoduchšie ako v súkromných novinách, pretože BBC mala vždy väzbu so štátom.

Čo konkrétne robil?

Napríklad v priebehu mníchovskej krízy zaviedol systém cenzúry. Každý komentár, akákoľvek analýza museli prejsť priamo cenzúrou ministerstva zahraničia. Chamberlain hovoril, že je doba, keď môže každú chvíľu vypuknúť vojna a nemali by sme provokovať Hitlera.

Čo sa cenzurovalo?

Spravodajstvo bolo relatívne vyvážené, ale vôbec sa nevysielali analýzy súčasnej situácie v strednej Európe, v Nemecku, v Československu, ako keby nemohli existovať iné názory než pohľad vtedajšej britskej vlády. Keď to porovnáte s tým, ako to vyzeralo v Amerike, odkiaľ súkromné stanice vysielali do Európy desiatky spravodajcov, ktorí nahrávali najrôznejšie rozhovory, zistíte, že americkí poslucháči boli oveľa lepšie informovaní než napríklad britskí. Svojím spôsobom to bola tragédia, pretože verejnosť nemala šancu situáciu posúdiť. Leda podľa niektorých kritickejších novín. Najslávnejšie The Times boli na strane Chamberlaina do takej miery, že keď chcel premiér neoficiálne dostať nejakú informáciu na verejnosť, používal tieto noviny. Tak sa verejnosť 7. septembra dozvedela, že Chamberlain – eufemisticky sa písalo o „určitých kruhoch“ – súhlasí s odtrhnutím Sudet.

Teda aj v BBC, aj v Radiojournale fungovala opatrnosť, snaha neprovokovať Hitlera.

Áno, ale v Československu sa to ku koncu zmenilo. Uvedomili si, že je v ohrození samotný štát, ale už bolo neskoro.

Hovorili ste o forme Hitlerových rozhlasových prejavov. Aký bol ich obsah?

Mal niekoľko základných taktík. Napríklad to boli klasické polopravdy, tvrdenia, že Československo bolo historickou chybou, že tento štát nemá existovať, pretože nemá legitimitu. Tým spochybňoval legitimitu československej vlády, jej postavenia ako rovnocenného partnera. Vyhľadával slabšie miesta v Československu, ku ktorým patrilo aj česko-slovenské napätie. Hitler vedel, že Beneš nie je tým zjednocujúcim štátnikom, ako bol Masaryk. Vedel tiež, že princíp čechoslovakizmu má fatálne slabiny. V spomínaných dvoch prejavoch veľmi zdôrazňuje, že – podobne ako sudetských Nemcov – ani Slovákov sa nikto nespýtal, v akom štáte chcú žiť, a že s Čechmi nechcú mať nič spoločné. Tiež zdôrazňoval, akí sú zahraniční štátnici naivní, keď veria Benešovi. Ešte k tomu robil z československej vlády teroristický režim. To bolo až absurdné, ale opakovalo sa to toľkokrát, až tomu ľudia začali veriť. Hitler vôbec necítil potrebu obmedzovať sa pravdou. Skrátka, keď lož slúži našim záujmom, vôbec to neprekáža. V normálnom svete, keď politik klame, má problém a minimálne si musí vziať oddychový čas. Ale vtedy to bolo v kruhoch, ktoré s ním sympatizovali, považované za šikovnosť. Vyššia, národná pravda bola vraj dôležitejšia. Bohužiaľ takto to fungovalo. A dobre.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vidíte nejaké paralely s dneškom?

Nechal by som to na vašich čitateľov. Keď to porovnáte s vyjadreniami súčasnej ruskej vlády na adresu Ukrajiny, odpoveď je jednoznačná.

Len rádio v tom už nehrá takú úlohu.

Nie, ale stojí za to prečítať si prejav Vladimíra Putina z 18. marca 2014, hneď po anexii Krymu. Nehovorím o oprávnenosti alebo neoprávnenosti argumentov, ale keď hovorím o technike, o spôsobe obhajoby zásahu v inej krajine, je ten prejav desivý, pretože používa tie isté argumenty ako Hitler v roku 1938: argumentuje, že status quo je historický omyl, hovorí o umelosti štátu, zjednodušuje dejiny. Uznávam, že je nebezpečné robiť takéto paralely – Putin nie je Hitler, nemá za sebou takú šialenú ideológiu –, ale prekročenie pravidiel, čo sa robí, a čo nie, tam jednoznačne je. Priznal, že klamal, a chváli sa tým, čo je už veľký problém.

Je ešte Mníchov vo Veľkej Británii témou?

Ešte stále je to strašidlo a slovo appeasement sa používa výhradne ako urážka. Podľa mňa je to však zložitejšie. Chamberlain neurobil chybu tým, že rokoval s Hitlerom, chybou bolo, že Hitlerovi veril. Niekedy si myslím, že predvojnovú situáciu príliš zjednodušujeme, keď hovoríme, že Británia a západný svet sa mali od anšlusu Rakúska či dokonca už od vojenskej okupácie Porýnia začať pripravovať na vojnu. Do určitej miery je nebezpečné démonizovať celý proces diplomacie, ktorý kulminoval v Mníchove. To, čo musíme kritizovať, bola Chamberlainova snaha stlmiť akúkoľvek kritiku, a fakt, že skutočne naivne veril Hitlerovi. Samozrejme, že Británia bola v inej situácii ako iné európske krajiny – mala ešte celé impérium a teda aj iné záujmy, ale Chamberlain urobil fatálnu chybu, že videl záujmy Británie ako výber medzi Európou a impériom. Ale Británia je súčasťou Európy a popieranie európanstva je omyl. Ale robí sa to dodnes.

Kniha Slyšte můj hlas sa končí v roku 1991, keď sa objavuje postava mladého redaktora, Angličana pracujúceho v Československom rozhlase. To ste vy?

Ten mladý chalan, podobne ako rozprávač, s ktorým sa stretáva, som trochu ja. V roku 1991 som začal pracovať v rozhlase a zažil som tu aj celé rozdelenie federácie. O Československu som nič nevedel, pôvodne som bol odborný asistent na ČVUT, ale tak to nejako dopadlo. Bol som z toho zmätený a medzi prvými výrazmi, ktoré som sa naučil, boli „dve pivá“ a „štátoprávne usporiadanie“.

Nastúpili ste do stanice Rádio Praha, ktoré vysiela do zahraničia a ktoré ste neskôr aj viedli, a ste tam dodnes. Má takéto vysielanie dnes ešte zmysel?

Myslím, že áno. Už sa takmer nevysiela na krátkych vlnách, ale cez internet. No Rádio Praha vysiela napríklad aj v španielčine, a povedzte mi, aké iné zdroje informácií o tejto časti sveta máte v španielčine? Pre poslucháčov na Kube je veľmi zaujímavé, ako bývalý komunistický štát prežíva zmeny a traumy posledných dvadsiatich piatich rokov. Existuje aj slovenské vysielanie do zahraničia, keď som bol šéfredaktor, veľmi úzko sme spolupracovali. Inak, deň po rozdelení federácie som si uvedomil náš dosť trápny pragocentrizmus: vysielanie Rádia Praha sa okrem jedného päťminútového programu vôbec nemuselo zmeniť.

Nebolo to v niečom podobné ako pred vojnou, keď rozhlas nemyslel na Nemcov?

Do istej miery to tak bolo. Určité mustry, spôsoby myslenia sa opakujú a v strednej Európe je národné videnie sveta veľmi zakotvené.

Ako ste sa začali venovať dejinám rozhlasu?

Viac-menej náhodou. Začal som bádať v archíve a zistil som, že je tam veľa zaujímavých predvojnových materiálov. Keď ich človek systematicky počúva, vzniká veľmi pestrá mozaika doby. Mal som to šťastie, že som Brit, som nemčinár, mám nemeckú manželku a viem po česky, po francúzsky a rozumiem po slovensky, a mal som prístup k nahrávkam v týchto jazykoch. Mal som k tomu osobný vzťah a cítil som aj určitú krivdu, ktorú Česi pociťujú k Británii za rok 1938. Keď som bádal, uvedomil som si, ako sa v priebehu veľmi krátkeho času môže zrútiť celý svet. Keď porovnáme ČSR na začiatku a na konci roku 1938, sú to dva rôzne svety. Celý rámec, v ktorom ten štát existoval, sa zrútil, naraz vzniklo vákuum, do ktorého mohli vstúpiť iné sily. Myslím si, že predstava, že sa ČSR musela rozpadnúť, je omyl. Aj keď tu boli veľké česko-nemecké, česko-slovenské, česko-poľské, slovensko-maďarské problémy, rovnováhu celkom jednoznačne účelovo rozbilo nacistické Nemecko. Keď svet túto skutočnosť prijal, všetko bolo zničené. Naraz z Pandorinej skrinky vyliezli najrôznejšie strašidlá ako nacionalizmus, antisemitizmus, nedôvera k demokracii.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

2. svetová vojna

Svet

Teraz najčítanejšie