Ďalšia vernostná karta vo vašej peňaženke by mala byť od daňového úradu

Štát s nami o daniach komunikuje spôsobom, ako keby mu vôbec nezáležalo na tom, či ich budeme platiť.

Predstavte si supermarket, ktorý by vyberal ročný členský poplatok a zaň by ste dostali výraznú zľavu na väčšinu tovarov a služieb. Nové okuliare za 10 eur. Minerálka 5 centov. Biele rožky, s vernostnou kartičkou, úplne zadarmo.

Cenu za ročné členstvo a vernostnú kartičku by vám supermarket povedal, ale skutočnú cenu tovaru bez zľavy nikdy. Minerálka pre vás odjakživa stála 5 centov. Biele rožky boli vždy zadarmo, už keď ste boli dieťa. Všetci vaši známi majú tiež vernostnú kartičku a nepoznáte nikoho, kto by za rožky platil v hotovosti. Len veľmi matne tušíte, koľko by asi taká výroba jedného rožka v mystickej rožkovej továrni niekde v hlavnom meste mohla stáť.

Podľa čoho sa rozhodnete, či je pre vás paušálny ročný poplatok v supermarkete vôbec výhodný?

Odpoveď je, že bez znalosti skutočných cien to nikdy nebudete vedieť a vždy budete mať podozrenie, že supermarket vás každý deň tak trochu ošklbe.

Preto sa nielen všetky supermarkety, ale prakticky všetky organizácie na svete snažia robiť opak toho čo náš pomýlený obchod z úvodu textu: snažia sa neustále vysvetľovať a pripomínať, akú hodnotu výmenou za svoje peniaze dostávate.

V potravinách, na kúpalisku aj v rade na vleku vás budú neustále prenasledovať dvojité cenovky, vyššie pre bežných smrteľníkov a nižšie pre držiteľov ich vernostných kartičiek. Ak prispejete na charitu, charita vám okamžite posiela správy o tom, koľko detí v ktorej krajine vaše peniaze zachránili. Na konci tohto článku si prečítate poďakovanie za to, že máte predplatné, aby ste nezabudli, že ste zaň dostali aj tento článok.

Firmy majú početné výskumy, ktoré dokazujú, že aj keď si u nich vedome niečo raz kúpite, potrebujete občas láskavé a nevtieravé pripomenutie toho, čo dostávate, pretože inak budete mať pri ďalšom podobnom rozhodovaní problém si na získanú hodnotu spomenúť.

Dôraz na vysvetľovanie hodnoty, ktorú od nich dostávate, kladú takmer všetky inštitúcie, s ktorými sa stretnete, s výnimkou tej, ktorej platíte najviac – s výnimkou štátu.

Štát si dáva záležať na tom, aby ste nikdy neprehliadli, koľko peňazí vám berie – masochisticky zákonom prikazuje, aby to bolo napísané na cent presne každý mesiac na vašej výplatnej páske, na každom bločku z obchodu, a raz za rok v marci to ešte prakticky zhrnie v rituáli kolektívneho zdieľaného marcového daňového utrpenia. (Chýba už len samostatné vyčíslenie spotrebnej dane na bločkoch za benzín.)

Bolo by takmer rovnako jednoduché prikázať, aby ste boli rovnakým spôsobom informovaní, keď vám štát peniaze vracia. Nič nebráni tomu, aby napríklad na bločkoch z lekárne alebo v prepúšťacej správe z pohotovosti bola povinne uvádzaná položka „suma, ktorú za vás zaplatila poisťovňa“.

Nič nebráni tomu, aby bola vypočítaná cena lístka na MHD bez dotácie a aby bola napísaná na lístok hneď vedľa oveľa menšej ceny, ktorú v skutočnosti platíte.

Školy, kam posielame deti, nám posielajú žiadosti o doplatok tu desať, tu dvadsať eur za služby „navyše“ a vždy si pri tých účtoch spravodlivo pofrfleme, ale koľko stojí jeden deň vzdelávania (alebo aspoň stráženia) nášho dieťaťa, suma, ktorú platiť v hotovosti nemusíme, to nám škola nikdy nepripomenie.

Platíme regulované ceny za vodu, elektrinu aj plyn a na účte sa to taktne zamlčiava, štát nám nehovorí ani to, že naše dane používa aj na prechod na udržateľnú výrobu elektriny či veľké cezhraničné vedenia, ktoré nás chránia pred katastrofickými výpadkami.

Ak pošlete peniaze na Dobrého anjela, na konci mesiaca v systéme vidíte, ktorý konkrétny človek peniaze dostal, a dokonca jeho krátky životný príbeh. Nič zásadné nebráni tomu, aby mala Sociálna poisťovňa rovnaký systém, ktorý by vám na konci mesiaca povedal, že váš príspevok tento mesiac pokryl polovicu dôchodku 73-ročnej dôchodkyne z Krupiny, ktorá vychovala päť detí a odpracovala 40 rokov ako učiteľka.

Štát však na toto všetko kašle, pretože si myslí, že si to môže dovoliť. Je to postoj esbéesky vyberajúcej výpalné od vašej kaviarne v roku 1992; platiť skrátka musíte a štát sa nemusí unúvať vysvetľovať, za čo.

Dlhodobá cena, ktorú štát za túto svoju aroganciu alebo lenivosť zaplatí, je však drastická. Čím viac štát pripomína svoju cenu a zatajuje, čo za ňu dostávate, tým menej ľudí má pocit, že spoločenská dohoda medzi občanmi a štátom je pre nich výhodná, alebo aspoň férová, alebo aspoň akceptovateľná. Títo ľudia v najlepšom prípade budú lajkovať libertariánske posty o darmožráčskych úradníkoch na Facebooku, v horšom prípade strávia život snahou vyhýbať sa plateniu daní a v najhoršom budú voliť fašistov, ktorí sľubujú nespravodlivé spoločenské zriadenie kompletne rozbúrať.

Čím menej ľudí si uvedomuje reálny vzťah medzi odvodmi, ktoré tento mesiac zaplatili, a dôchodkom, ktorý dostávajú ich rodičia, tým ťažšie je vysvetľovať celkovú užitočnosť nejakej miery solidarity v spoločnosti a tým je väčšia šanca na fatálnu haváriu celej spoločnosti, ak sa budú rôzne sociálne skupiny ďalej odcudzovať.

Rovnaké ceny znamenajú, že ja platím viac

Ľudská myseľ je čudná a veľa vecí v spoločnosti robíme v rozpore s logikou, aby sme sa jej čudnosti prispôsobili. Trebárs dvojité ceny pre domácich a cudzincov. Prídem v Thajsku k jaskyni a mám zaplatiť viac ako Thajčan – nefér! Ale dokonca aj naopak: aj pri slovenskej jaskyni sa cítim pri dvojitom cenníku nesvoj, zavesím obrázok na Facebook, pohorším sa, ako zdierame cudzincov a že pre toto nikdy nebudeme ako Rakúsko.

Pritom cudzinec prišiel k jaskyni po ceste, ktorú som z daní zaplatil len ja, jej výskum zaplatili z daní moji rodičia, úradníkov, ktorí ju vyhlásili za pamiatku, platím len ja. S veľkou pravdepodobnosťou vstupné nestačí ani na prevádzku – a tú platím znova z daní len ja. Ak je cena za vstup do jaskyne v cenníku rovnaká, znamená to, že v skutočnosti ja platím oveľa viac ako cudzinec.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |