Denník N

Ad.: Ani opoziční poslanci nemôžu hovoriť čokoľvek

Aby také výroky v parlamente mali vyššiu mieru ochrany ako je bežné, uplatňuje sa na ne extrémne vysoká sloboda prejavu.

Autor je poslancom SaS

Denník N 3. júla uverejnil komentár (Ani opoziční poslanci nemôžu hovoriť čokoľvek) a jeden obsiahlejší článok (Baránik má platiť 200-tisíc za kritiku sudkyne preventívne, rozhodol súd. Môže si teda poslanec povedať, čo chce?) v reakcii na tlačovú besedu predstaviteľov opozície. Tí odmietavo reagovali na rozsudok, ktorým okresný súd Bratislava I prikázal poslancovi Alojzovi Baránikovi uhradiť sudkyni Krajského súdu v Bratislave Ayše Pužinec Erenovej sumu 200-tisíc eur za jeho výroky v Národnej rade Slovenskej republiky.

Aj komentár, aj článok, v rôznej miere, obsahujú nepresnosti či výroky, ktoré zvádzajú k jednostrannému pochopeniu veci. Rád by som ich tu uviedol na pravú mieru.

Autor komentára už v nadpise naznačuje niečo, čo k takému  nesprávnemu pochopeniu zvádza. Je totiž isté, že každý občan môže povedať čokoľvek, dokonca aj opoziční poslanci (nie je jasné, či sa komentátor domnieva, že títo majú viac práv ako napr. koaliční poslanci), avšak relevantnou otázkou je, aké môžu mať slová poslanca (aj opozičného)v parlamente právne či iné dôsledky. Ja zastávam názor, a určite nie som sám (o tom nižšie), že poslanec, pokiaľ hovorí o veciach, ktoré sú predmetom oprávneného verejného záujmu, smie povedať všetko.

Pritom pojem „všetko“ sa isto dá interpretovať rôzne, ale podstatou zostáva to, že ak je účelom výrokov ochrana verejného záujmu, potom každé ako-tak primerané vyjadrenie musí byť chránené. To, mimochodom, platí obzvlášť – ale nie len – na vyjadrenia v parlamente.

Aby také výroky v parlamente mali vyššiu mieru ochrany ako je bežné, uplatňuje sa na ne extrémne vysoká sloboda prejavu. Je teda  neprijateľná a v rozpore s logikou veci a ústavou tá premisa, ktorú si autor komentára osvojil spolu viacerými inými, že poslanec NR SR je povinný pravdivosť svojich tvrdení v parlamente akosi dokazovať („prekročil hranicu obvineniami bez dôkazov“ a tiež „v parlamente bez akýchkoľvek dôkazov škaredo rozprával o sudkyni“).

Podstata fungovania parlamentu je totiž iná ako v situáciách, kedy sa tvrdenia musia podložiť dôkazmi. Parlament je fórum, ktorého podstatou je, že každý jeho člen (podobne, ako aj účastník konania na súde) smie v zásade tvrdiť čokoľvek. Rovnováha, ktorú pritom akosi prirodzene očakávame, je (podobne, ako na súde) zabezpečená tým, že také právo prejavu má ešte ďalších 149 členov parlamentu, teda oponenti, ktorí v súlade s danými pravidlami majú možnosť korigovať, obrúsiť hrany a inak verbálne zahlušiť či do bezvýznamnosti zatlačiť, zosmiešniť, či len jednoducho vyvrátiť tvrdenia svojho kolegu.

Autor komentára sa preto mýli, ak hovorí, že parlament ako inštitúcia zlyhal. To preto, že úloha parlamentu bola v danom prípade naplnená v súlade s ústavou a základnými princípmi parlamentarizmu. Možno sa tak stalo inak, ako to niekto očakával, ale minimálne podľa aspoň časti členov nášho parlamentu to bolo tak, ako to zodpovedá stavu nášho súdnictva a roly, ktorú v ňom hrá (a má hrať) disciplinárne konanie.

K nelogickému tvrdeniu autora komentára, že kritizovať „nepolitika“ je hanebné, treba uviesť, že toto celkom opomína nasledujúce okolnosti daného prípadu:

– Moja kritika bola vedená proti významnej príslušníčke štátnej moci, ktorou súdna moc je. Súdna moc je veľkou častou verejnosti, ktorej je poslanec NR SR zástupcom, dlhodobo považovaná za extrémne nedôveryhodnú a za príčinu morálneho rozpadu našej spoločnosti. Obzvlášť za takých okolností je poslancovým nielen právom, ale aj povinnosťou vznášať kritiku ohľadom vecí verejného záujmu tak, ako je to v súlade s jeho presvedčením.

– Moje vyjadrenia neboli vytrhnuté z kontextu, ani samoúčelné, ale boli dôsledkom skutočnosti, že predmetná predstaviteľka súdnej moci súhlasila s tým, že bude kandidovať do funkcie, ktorá podlieha schváleniu Národnou radou (v danom prípade je dôležitosť takého procesu podčiarknutá jeho povinným prerokovaním na ústavno-právnom výbore). Súčasťou každého takého schvaľovacieho procesu je aj verejná rozprava, a teda kritika. O tom taká kandidátka, ako právne vzdelaná osoba, musela vedieť a byť s tým uzrozumená. Uvedené platí o to viac, že táto bola navrhnutá poslancom Glváčom, podpredsedom strany Smer-SD, ktorú podľa mojich informácií veľká časť verejnosti považuje za zločineckú organizáciu. Ak sa teda sudkyňa dobrovoľne podrobí takému procesu za takýchto okolností, je zarážajúce, že jej prekáža, ako taký proces prebieha.

– Je a bolo dostatočne známe, že ako poslanec (a člen Ústavno-právneho výboru) sa dlhodobo veľmi kriticky vyjadrujem o fungovaní súdnictva na Slovensku. Aké teda mohli byť oprávnené očakávania kandidátky Pružinec Erenovej v súvislosti s návrhom podpredsedu Smeru-SD Glváča? Že opozícia bude o takej kandidatúre mlčať? Alebo že sa bude vyjadrovať spôsobom, akým sa o zakoreňovaní sa harabinovskej „druhej línie“ v kľúčových orgánoch súdnictva (ne)vyjadrujú exponenti koaličných strán?

V  komentári i v článku sa v súvislosti s mojimi predmetnými vyjadreniami v NR SR na adresu sudkyne Pružinec Erenovej uvádzajú  upozornenia poslanca Petra Kresáka na ich prípadné dôsledky. Tieto výroky poslanca Kresáka sa pritom podávajú tak, ako keby poslanec Kresák už vtedy predvídal, že ma čaká rozsudok na zaplatenie 200 tisíc eur. To, samozrejme, nie je pravda.

Poslanec Kresák, podobne ako aj jeho stranícky kolega Gál citovaný v článku, totiž celkom prirodzene, v súlade s doterajším obvyklým behom vecí a záujmom utlmovať pravdivé  informácie o skutočnej povahe koalície, ktorej je členom, sa len logicky zastával návrhu svojho koaličného kolegu Glváča. Domnievam sa, že zmienkou o mojej zodpovednosti mal kolega Kresák na mysli niečo celkom iné – parlamentné disciplinárne konanie.

Také disciplinárne konania vo výboroch NR SR so mnou boli dve a ani v jednom som nebol uznaný vinným.  V jednom z nich sa poslanec Kresák aktívne zasadzoval v záujme môjho postihu. Napriek tomu verím (bez toho, že by som si bol istý), že ani on, ako znalec ústavy, nie je stotožnený s predmetným rozsudkom a jeho prípadnými dôsledkami.

Tu je dôležitá aj zmienka o tom, že uvedené disciplinárne konania proti mne boli (pravdepodobne na popud a určite s vedomím sudkyne Pružinec Erenovej) podnietené prezidentom Združenia sudcov Slovenska (ZSS) Jurajom Sopoligom. Ten navyše text takého extrémne jednostranného, urážlivého a sudcu nehodného podnetu zaslal všetkým sudcom všeobecných súdov na Slovensku (teda aj tým, ktorí nie sú členmi ZSS). Aká je morálka takého postupu? Aký asi mohol byť jeho motív? Snaha o zničenie živobytia advokáta a tým dosiahnutie satisfakcie pre sudkyňu Pružinec Erenovú.

Najväčší, až zarážajúci je omyl autora komentára spočívajúci v tom, že nerozlišuje medzi postavením súkromnej osoby a verejnej osoby a dáva moje vyjadrenia na adresu kandidátky na post členky disciplinárneho senátu na roveň s ohováraním súkromnej osoby. Moja predmetná kritika pritom vznikla len ako dôsledok pre mňa neprijateľnej, ba priamo opovážlivej kandidatúry na funkciu v disciplinárnom súdnictve, teda orgáne, o ktorom každý, kto sa súdnictvom zaoberá, vie, že je úplne nefunkčný v situácii, kedy jeho riadne fungovanie je nanajvýš potrebné.

Ak autor komentára hovorí, že je pravdou, že slová opozície nemajú žiadnu váhu, má pravdu len v tom, že je to tak prirodzené dokiaľ sme v situácii, kedy sa záujmové skupiny zmocnili štátu (teda všetkých jeho dôležitých zložiek: exekutívy, špičiek polície, prokuratúry a súdnictva). To ale isto neznamená, že by opoziční poslanci NR SR mali mlčať pri snahách taký únos štátu prehlbovať alebo o tomto stave hovoriť spôsobom, ktorý takú realitu nebude pravdivo zobrazovať. A forma, akou poslanci hovoria, aké slová si pri tom vyberajú, je vecou ich presvedčenia o závažnosti daného problému a situácie. Nie vždy sú také slová ideálne a moje nepochybne ani zďaleka vždy také neboli. Verím však, že moje vyjadrenia vždy boli aspoň vo všeobecnosti primerané zvrátenosti situácie v justícii a v disciplinárnom súdnictve obzvlášť.

Článok sa tiež zaoberá otázkou, či poslanec NR SR má v Národnej rade alebo jej orgánoch výrokovú imunitu (tzv. indemnitu). Kľúčom k poznaniu správnej odpovede na túto otázku je nielen zmena ústavy z roku 2004, ale hlavne jej zmena z roku 2001. Vtedy bola do ústavy vložená úprava stanovujúca, že občianskoprávna zodpovednosť poslanca nie je nemožnosťou jeho trestného stíhania dotknutá.  Okresný súd Bratislava I v rozsudku súhlasil takmer so všetkými tvrdeniami sudkyne Pružinec Erenovej. Vrcholom ale bol súhlas súdu s tézou sudkyne Pružinec Erenovej, že v prípade uvedenej novely ústavy z roku 2001 „išlo o zbytočnú novelizáciu, ktorá len deklarovala už existujúci stav a vôľu ústavodarcu, aby výroková indemnita chránila poslanca iba pred jeho trestným stíhaním“ [sic!]. Toto nám dáva dobrú predstavu o tom, ako sa dve sudkyne  vedia zhodnúť na význame slov v našej ústave a činnosti ústavodarcu.

V rozpore s tvrdeniami dvoch sudkýň však z logiky veci a tiež z dôvodovej správy k predmetnému ústavnému zákonu ( 90/2001 Z.z.), jasne vyplýva, že cieľom takej novely ústavy z roku 2001 bolo zaviesť zodpovednosť poslanca za zásah do práva na ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka rovnako, ako za takýto prejav zodpovedá každý iný občan Slovenskej republiky, čo podľa predchádzajúceho znenia ústavy nebolo možné. Ak potom bola taká úprava novelou ústavy 140/2004 Z. z. zrušená s cieľom obnoviť stav pred prijatím uvedeného ústavného zákona (90/2001 Z.z.), malo by byť každému (a hlavne sudcovi) jasné, že poslanecká výroková indemnita sa dnes (opäť) uplatňuje. Uvedenému navyše zodpovedá aj zmienka v bode 36. rozhodnutia Ústavného súdu SR č. II ÚS 146/2016 (vo veci Haščák):  „na tomto mieste je nutné uviesť, že na základe novely ústavy č. 140/2004 Z. z. nemožno poslanca brať za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť“.

Oceňujem v článku stanovisko prof. Mazáka, ktorý k veci jasne povedal, že nie som ani „občianskoprávne zodpovedný za výroky o sudkyni, a to za predpokladu, že [som] nimi vplýval na tvorbu politickej vôle“. A že moje výroky jednoznačne mali za cieľ vplývať na tvorbu politickej vôle je jednoznačné – sudkyňa Pružinec Erenová síce (až) na druhý krát Národnou radou zvolená bola, ale súhlas s takým zvolením následne nedala Súdna rada napriek tomu, že je možné predpokladať, že je v konflikte medzi sudcami a príslušníkmi iných štátnych mocí skôr na strane sudcov.

Súhlasím aj s ďalším v článku citovaným názorom prof. Mazáka, že zlyhania je potrebné riešiť riadnym ospravedlnením. Že sa tak v mojom prípade nestalo, je z môjho pohľadu zdôvodnené správaním sudkyne Pružinec Erenovej. V súlade s tým,  ako o tom existujú judikáty vysokých súdov, pani sudkyňa si svoje nároky na ospravedlnenie už vyčerpala svojimi verejnými, extrémne hanlivými a sudkyne nehodnými vyjadreniami o mojej osobe (tiež v uvedenom článku, ale aj zlomyseľným zaslaním vyššie uvedeného textu prezidenta ZSS všetkým sudcom), ako aj samotnou extrémistickou žalobou a stresom, ktorý tým spôsobila nielen mne samému, ale aj môjmu okoliu.

Pán profesor Mazák má so slovenskými súdmi zjavne iné skúsenosti ako mám ja; tomu rozumiem a akceptujem to. Ako poslanec som však ústavou zaviazaný konať v súlade s mojím presvedčením a poznaním o tom, kde je potrebné naprávať našu morálne zdevastovanú spoločnosť. Tak som aj konal v prípade, za ktorý som bol žalovaný.

Je smutnou realitou našej spoločnosti, že tí, ktorí v prostredí ovplyvňovanom organizovaným zločinom kliesnia cestu k právnemu štátu aspoň poukazovaním na realitu, sú neraz napádaní s odkazom na potrebu „slušnosti“. Za takú falošnú slušnosť sa ale schovávajú tí, ktorí sa voči nám dennodenne dopúšťajú tej najväčšej neslušnosti. Berú nám našu slobodu tým, že nám odopierajú právny štát.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie