Z prázdninového zápisníka zaslúžilého poslanca Roberta F., časť II.

Piatok, 13. júla

Každé ráno plávam, dbám na pravidelnú životosprávu, večer grilujeme na terase s výhľadom na more, pozeráme futbal, dovolenka ako z katalógu. Zaslúžim si? Kto, ak nie ja? V nedeľu bude u nás malé jubileum. Veď pätnásťtisíc je pekné číslo. Tisíc kľukov denne, povedal som si na začiatku prázdnin. Výsledok? V nedeľu oslavujeme. Lebo chlap drží slovo. Povedal som, že nikam neodchádzam? Povedal. Som tu? Som. Teda v Chorvátsku, ale to je to isté, ako keby som bol doma. Slovenčinu počuť na každom kroku. Na politiku kašlem. Keď môže ona na mňa, prečo nie ja na ňu? Veď uvidíme, ako si poradíte bezo mňa, pekní chlapci! Slušné Slovensko urobilo vyhlásenie. A kto reagoval prvý? No Matovič, áno, ale Matoviča neberie vážne ani on sám. Povedal som, že je to úbohé? Povedal. A je to úbohé? Je. Teda nie to, čo som o Slušnom Slovensku povedal ja, aby bolo jasné. Ale to len tak na okraj. Dnes je piatok trinásteho, pred sebou mám ešte osemsto zhybov za rukami. Nie som poverčivý, ale odkedy mám tú smolu s Východniarmi, čo ich proti mne hucká Soros, som akýsi nesvoj. Dnes nadránom spŕchlo a ja som mal taký hnusný sen, že ho sem ani nejdem písať.

Leto je zvláštne obdobie. Schválne. Všimol si niekto, ako klesá počet pracovných telefonátov v závislosti od toho, ako dlho je človek na dovolenke? V prvý deň ešte všetci volajú, akoby sa nechumelilo. Pritom každý vie, že je človek v plavkách, mobil pri sebe nenosí a ak hej, tak na pracovné veci nemá náladu, veď len teraz od nich utiekol. Na druhý deň klesne počet volajúcich o tretinu. Na tretí na tretinu z tých dvoch tretín. Od nasledujúceho dňa už nevolá prakticky nikto. Zaujímavé, však? No ale aj na iné veci človek takto, v pokoji, príde. Uvedomil som si, že ani mne sa nechce kadekomu vyvolávať. Keď ma Tenktoréhomenosanevyslovuje bez pocty vyprevadil z paláca, obvolal som našich ľudí. Niektorých to rozčúlilo ešte viac ako mňa. Teda to Kiskovo chrapúnstvo, nie to, že im volám. Keď som dal druhé kolo, reku – musíme niečo podniknúť, tretina mi povedala, že s nimi môžem vždy rátať. Tretina že si to treba dobre premyslieť, a tretina mi to ani nezodvihla. Keď som ich obvolával tretí raz, bolo to rýchle. Jednak som volal len tým z prvej tretiny a jednak mi telefón nezobral nikto. Nuž darmo, prázdniny sú prázdniny. Alebo žeby bol problém v niečom inom? No nič, ešte to musím domyslieť. Pri kľukovaní človeku kadečo zíde na um. Jedno je isté – som tu, nikam neodchádzam. Kedykoľvek mi môžu zavolať.

Päťsto! A to je ešte len pol jednej. Zdriemol by som si, ale tie cikády! To ich šialené vŕzganie! Akoby všade okolo vás zástupy voličov opozície sústavne žuli železné piliny! Otravnejšia a vytrvalejšia je už iba bratislavská kaviareň. Lenže tá je, chválapánubohu, ďaleko. Všetci sa pozliezali na tej svojej Pohode! A kto nechýbal? No kto? Tenktorýdávavyznamenaniazadiskotékypodholýmnebom. Naozaj nechápem! Nechodil som ja na Duchonku? Chodil! Mali sme tam zväzácke večery pri hudbe? Celé leto sme si to užívali. Roky! A koľkokrát tam vystúpili aj naozajstné hviezdy! Jadranka, Konárik, Weiter, Stašák! Oni boli klasikmi, už keď začínali! Dialo sa tam kadečo, však vieme, ako to myslím, ale jedno viem určite – politika sa tam nerobila! Naozaj nechápem, čo je vtipné na slogane – doba kešu sa skončila. Hovoril som o tom aj s Kaliňákom, ale ten mi povedal, aby som to neriešil. Jemu sa to povie, ale ja také veci nedokážem hodiť za hlavu! Mňa sa hlboko dotýka, keď si medzi ľudí príde Kiska, všetci ho vítajú a potlesk a slzy a ja aby som športoval len tak. Bez publika! Zaujímalo by ma, koľko prezidentských kandidátov sa tam obšmietalo, aby sa zalíškali mladým. Lebo ja mám na toto nos. Začínala tam