Koncentráku sa im podarilo vyhnúť, pred Nemcami sa ukrývali na lazoch: Nemám dar pamätať si len to dobré

Maja Šteruská sa narodila v rodine Lipschützovcov (po r. 1946 si meno zmenili podľa fonetického prepisu na Lipšic) prvého mája v roku 1933 v Prahe. Rodičia neočakávali, že sa im narodí dievča, a tak meno Maja jej priniesol samotný mesiac máj.

Na útle detstvo spomína ako na jediné obdobie, keď bola naozaj šťastná. Jej rodičia mali dobrý vzťah, aj ona s nimi, obzvlášť s otcom, ktorý bol pre dcéru veľkým vzorom. Pred vojnou trávila Maja veľa času aj so starými rodičmi, najmä s tými z maminej strany, kde jej dovolili to, čo doma nesmela.

Odchod do Bratislavy

Situácia v Československu sa však čoskoro zhoršila. Nemci obsadili územie českých krajín a nastolili vojenský režim Protektorátu Čechy a Morava a na Slovensku zase vznikol bábkový Slovenský štát.

Nemecká armáda po obsadení Sudet začala drancovať všetky obchody, až ostávali len prázdne pulty. Majin otec bol presvedčený, že musia z Prahy odísť. Keďže sledoval politické a spoločenské tendencie, predvídavo ešte v roku 1937 prestúpil aj s deťmi na katolícku vieru, aby ich ochránil od prejavov násilného antisemitizmu, ktoré boli už v tom čase prítomné aj v Československu.

Majina mama sa však odmietla nechať pokrstiť, nechcela za žiadnych okolností odstúpiť od židovskej viery. V roku 1939 sa potom celá rodina presťahovala do Bratislavy. Tu otec dostal výnimku, ktorú udeľovali osobám potrebným pre hospodársky a verejný život štátu, pretože zastával dôležitú pozíciu v elektrotechnickej firme TUNGSRAM (neskoršej Tesle).

Bohužiaľ, táto výnimka sa vzťahovala len na najbližšiu rodinu. Vzdialenejšia bola pod hrozbou deportácií a likvidácie židovského obyvateľstva.

Starí rodičia z otcovej strany zomreli ešte pred vojnou prirodzenou smrťou, no starí rodičia z maminej strany sa mohli s vysokou pravdepodobnosťou stať súčasťou transportu do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Majina mama dúfala, že otec bude môcť jej rodičov nejako zachrániť.

„Dlho som nevedela, čo sa stalo s maminými rodičmi, no len nedávno som sa dozvedela, že už boli naložení do vagóna smerujúceho do Osvienčimu, keď tam otec prišiel a snažil sa podplatiť Nemcov, aby ich pustili z vagóna. No nepodarilo sa mu to.“

V koncentračnom tábore zahynul aj brat Majinej mamy s manželkou, z ostatnej najbližšej rodiny sa zachránili len tí, ktorí sa rôznym spôsobom ukrývali na Slovensku. Otcovho brata spolu so ženou a s dvoma malými deťmi však zastrelili členovia POHG (Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy) na Hôrke pri Slovenskej Ľupči.

Útek do Utekáča

Napriek hospodárskej výnimke sa rodina nevyhla dosahu protižidovských zákonov. Keď ich vyhodili z druhého bytu, odišli do Utekáča, kde predtým chodievali počas prázdnin. V Utekáči bola továreň na výrobu skla, odkiaľ dodávali žiarovky pre firmu Tungsram. Žilo tam aj niekoľko židovských rodín, pretože na úradníckych miestach v sklárni pracovali väčšinou Židia. Ostatní obyvatelia Utekáča, našťastie, Židov neudávali, a tak sa až do Povstania darilo všetkým prežívať viac-menej v bezpečí.

Po páde Povstania utiekli z Utekáča na lazy a skrývali sa u kopaničiarov. Majin otec, ktorý mal veľa priateľov a bol vždy ochotný pomôcť, vybavil mnohým Židom alebo partizánom v Utekáči možnosť úkrytu na lazoch.

„Keď sme tam kráčali, bola strašne krutá zima. Nohy sme zakaždým museli vyťahovať z dvojmetrového snehu. Bolo to hrozne ďaleko. A nebolo tam nič. Otec vykopal záchod, lebo domáci chodili na záchod len do lesa.“

Ruženec pred spaním

Pred Nemcami ušli z Utekáča takmer všetci obyvatelia, pretože väčšina z nich bola do Povstania zapojená. U chudobných ľudí na lazoch sa teda skrývali nielen Židia, ale aj partizáni a povstaleckí vojaci. Hoci medzi miestnymi neprevládali antisemitské názory, mnohí mali pochopiteľný strach ukrývať Židov. Vyžadovalo si to z ich strany veľkú odvahu. A aj keď Maja s bratom a otcom prestúpili na katolícke vierovyznanie, museli byť opatrní, pretože mama prekrstená nebola.

„Ľudia, u ktorých sme bývali, nevedeli, že sme Židia. Každý večer pred spaním som sa s domácou paňou modlila ruženec, aby som sa neprezradila. Jednu paniu so siedmimi deťmi totiž kopaničiari vyhodili von, keď sa dozvedeli, že sú Židia. Žena aj s deťmi zmrzla.“

S rodinou, ktorá zachránila Lipšicovcom život, sa po vojne ešte niekoľkokrát stretli, no neskôr úplne stratili kontakt. Dostali dokonca ocenenie Spravodliví medzi národmi, ktoré udeľuje Izraelské veľvyslanectvo, no na odovzdávanie sa nedostavili a nepodarilo sa ani zistiť ich adresu. Aj napriek tomu, že sa už pravdepodobne neuvidia, k nim však Maja bude cítiť vždy veľkú vďačnosť.

Pretrvávajúci strach

Na lazoch strávila Maja s rodinou niekoľko mesiacov a bývali u jednej rodinnej známej. Tá predávala lístky na vlakovej stanici, no musela na jeden deň niekam odcestovať. Preto poprosila Maju, aby ju zaskočila.

„Všetci si tam zo mňa strieľali, lebo veď som mala dvanásť rokov. Potom si však prišli kúpiť lístky nejakí vojaci v nemeckých uniformách a ja som bola z toho úplne zničená! Lístky som im predala, ale bola som rada, že som to prežila. Hovorím potom tej panej, že ja už lístky nejdem predávať, lebo ma odvedú.“

Nebolo ľahké prekonať strach pretrvávajúci z vojny a ani dôsledky, ktoré nevyhnutne situácia po vojne priniesla. Pôvodný byt Lipšicovcov v Bratislave zbombardovali, a čo nezbombardovali, to ukradli. Rodina teda musela začať úplne odznova.

O osude ostatnej rodiny sa nerozprávali. Jej otec určite vedel veľa toho, čo sa Maja od neho nikdy nedozvedela. Po vojne totiž boli všetci ešte príliš poznačení ranami zo straty blízkych a nedokázali medzi sebou hovoriť o ich ťažkých osudoch.

Posledná pracovná cesta

Majin otec sa zamestnal na Povereníctve priemyslu a obchodu, kde mal na starosti zabezpečiť návrat strojového vybavenia do slovenských tovární z porazeného Nemecka. Zároveň dostal funkciu v dočasnej vláde, ktorá vznikla v Košiciach, a tak mu pridelili vilu na Slavíne po funkcionárovi Slovenského štátu.

Keďže videl do zákulisia politického diania, vedel, že pravdepodobné víťazstvo komunistickej strany neprinesie nič dobré, a plánoval s rodinou odísť do Štokholmu, kde už mal vopred dohodnutú pracovnú pozíciu. Pred odchodom do zahraničia ho čakala ešte posledná pracovná cesta do Viedne. V tom čase ešte nechodili vlaky a ani iná verejná doprava, preto sa na cestu vybral vlastným autom so služobným vodičom. No z tejto cesty sa už, žiaľ, nikdy nevrátil.

„Večer nám prišli povedať,  že otec vo Viedni havaroval a že sa zabil. Mama sa v tom momente zosypala a už nikdy sa z toho stavu celkom nedostala.“

Z otcovej smrti boli podľa Majiných spomienok spísané dva pitevné nálezy. V jednom sa uvádzali „len“ ťažké zranenia nezlučiteľné so životom, v druhom bolo uvedené, že mal ranu v tyle, čo je nepravdepodobné pri náraze autom do múru. Maja preto získala silné podozrenie, že otcovu smrť nezapríčinila autonehoda. Auto vraj bolo kompletne zničené a policajti ho rovno odviezli na šrotovisko. Maji sa však nikdy nepodarilo zistiť, ako vlastne otec zomrel.

Napriek otcovej smrti bol odchod celej rodiny do zahraničia stále možný. Mamini príbuzní, ktorí už predtým emigrovali do Ameriky, im ponúkali, aby sa k nim prisťahovali, postarali by sa o vzdelanie Maji aj jej brata. Mama však nechcela opustiť miesto, kde bol pochovaný jej manžel.

„Mama nechcela odísť od otcovho hrobu. Ja to však neuznávam, viete, každému tvrdím: ‚Vy neviete, že oni tam nie sú?‘ Ak duch prežíva, tak určite nie je zakopaný pod zemou. Ja mám zavesený otcov portrét nad posteľou. No to je len spomienka, nič viac.“

Život presiaknutý režimom

A tak ostali žiť na Slovensku, kde Maja doštudovala strednú školu. Po maturite nedostala odporučenie na vysokú školu, pretože nepatrila k „správnej“ triede a navyše mala židovské korene.

Po strednej škole sa zoznámila s medikom, zamilovali sa do seba a Maju očaril nielen on, ale aj jeho záujem o medicínu a anatómiu. Následne sa prihlásila na lekársku fakultu. Štúdium medicíny malo vtedy len dva odbory: všeobecné lekárstvo, ktoré si zvolila Maja, a zubné lekárstvo.

Napriek pretrvávajúcim nevýhodám prameniacim z „nesprávneho pôvodu“ sa Maji podarilo získať sociálne aj prospechové štipendium a šťastne doštudovať, najmä vďaka neprestajnej pomoci tety Ruženy. Ale Majina veľká láska sa skončila menej šťastne a napriek pôvodnému plánu zobrať sa sa ich životy rozbehli iným smerom.

V čase Majinho štúdia na vysokej škole prebiehala v Bratislave takzvaná „Akcia B“. Jej cieľom bolo uvoľniť 1500 bytov pre robotnícku triedu. Vysťahovali bohatších a vzdelanejších ľudí, lekárov, majiteľov či riaditeľov fabrík alebo jednoducho sympatizantov Demokratickej strany.

Majin otec už síce nežil, no jeho pôvodný status zaraďoval rodinu práve do tejto ohrozenej skupiny ľudí. Ich, našťastie, akcia nezasiahla, no strach z toho, že sa to kedykoľvek môže zmeniť, ostal.

„Politika skutočne strašným spôsobom zasahovala do života. Samozrejme, že do nás hustili marxizmus-leninizmus. Som veľmi disciplinovaný človek, sedela som každý týždeň v lavici a písala konspekty. Všetko som robila, ale nič mi to nepomohlo. Nemala som žiadny názor, ale nemala som ani ten správny.“

Maju čakalo onedlho ukončenie štúdia, no to, kde bude pracovať, ovplyvniť nemohla. Vtedajší absolventi vysokých škôl sa museli zamestnať tam, kde ich pridelili. Tých menej „vhodných“ pre režim často umiestnili na dediny. Maja sa obávala, že sa to stane aj jej a bude musieť opustiť svoju psychicky chorú mamu, ktorá by takú situáciu pravdepodobne nezvládla.

V tom čase začala chodiť s o rok starším spolužiakom, ktorého práve vyhodili z internátu. Študenti po promócii tam už nemohli bývať a zohnať si v tom čase v Bratislave bývanie bolo veľmi náročné. Tak požiadal Majinu mamu, aby mohol bývať u nich.

„Moja mama mala mnohé starožidovské predsudky a povedala mu, že tu nemôže bývať, lebo ‚moja dcéra je slobodná‘. Neprichádzalo to do úvahy.“

Majin priateľ bol dobre zapísaný mladý straník, jeho rodičia pracovali v JRD. Mal pridelené miesto v Bratislave v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde mal pracovať na oddelení tuberkulózy. Ak by sa Maja zaňho vydala, vyriešila by sa aj jeho momentálna otázka bývania a pravdepodobne aj Majina profesijná budúcnosť. Rozhodli sa teda pre toto racionálne a pragmatické, no nie najšťastnejšie riešenie.

Hoci sa Maja vydala za vzorného straníka, sama sa s ideológiou komunizmu nestotožňovala.

„Nemohla som súhlasiť s tou bezcitnosťou, chladnosťou a pomstychtivosťou. Keď zabili môjho otca, na druhý deň k nám prišla moja triedna z gymnázia a povedala, že by chcela náš byt. Takých vecí bolo veľa, všetci to zažili.“

Návrat k židovskej identite

Maja teda žila pre vtedajšiu dobu príznačnou dvojstrannosťou: navonok nedávala najavo svoj skutočný názor a nesúhlas. Vnútorne však potrebovala nejakú hlbšiu, duchovnú ideu a hodnoty. Dlhé roky nasledovala katolícku vieru a mnohé antisemitské prejavy zo strany katolíckej cirkvi s horkosťou prehĺtala.

Až v roku 1989 sa rozhodla z cirkvi definitívne vystúpiť, a pretože jej uznali, že sa stala katolíčkou z núdze – v nebezpečenstve života –, mohla aj oficiálne opäť vstúpiť do židovskej komunity.

Bez ohľadu na vierovyznanie je ťažké veriť v Boha, ak vo svojom živote zažijete toľko utrpenia a vidíte utrpenie svojich blízkych, ktoré sa nedá vysvetliť. Maja však postupom času našla svoj vlastný vzťah k Bohu v rámci židovského vierovyznania.

„Verím, že to, čo sa deje tu na svete, prírodné katastrofy, choroby, s tým Pán Boh nemôže urobiť nič, lebo tie zákony zmeniť nemôže. Nemali by sme sa teda modliť za tieto veci, napríklad za to, aby sa uzdravili naši blízki, lebo to spraviť nemôže. Sú to prírodné zákony a do tých nemôže zasahovať. Všemohúci síce je, ale odtiaľ potiaľ.“

Bez spomienkového optimizmu

Majino manželstvo nebolo šťastné a dlhé roky fungovalo len kvôli deťom. Mali spolu dve dcéry a dvoch synov. Starala sa o nich v podstate len Maja bez muža, s maminou pomocou, a možno práve to držalo mamu pri živote a aspoň čiastočne prekonala depresiu, s ktorou bojovala od manželovej smrti.

„Keby sme odišli do Štokholmu, mali by sme, samozrejme, iný život. No ale čo už,“ konštatuje Maja po vyčerpávajúcom pohľade do príbehu svojej minulosti, ktorý bol plný ťažkých a bolestivých udalostí.

Ani teraz sa nedokáže pozerať na obdobie detstva počas vojny cez perspektívu „spomienkového optimizmu“: „Kamarátka z Utekáča mi občas zavolá: ‚Pamätáš si, ako nám bolo dobre? Ako nám len bolo dobre, keď sme boli také mladé!‘ No ale nie je to pravda. Nie je to pravda, lebo tá vojna bola hrozná. Strachu bolo plno. Moja kamarátka tam bola takisto ako ja, no ona má asi ten dar zabúdať na to zlé a pamätať si to dobré. Ja ho nemám.“