Denník N

Stretnutie dvoch protichodných ciest

Len sa zodvihnúť a ísť. Na koniec dediny. Okresu. Krajiny. Tak trochu útek. Trochu naháňanie vlastného tieňa. A skúška pevnosti hraníc. Svojich. I tých reálnych.

Bodo Kirchhoff (1948) patrí medzi najvýraznejšie a zároveň literárne najplodnejšie osobnosti súčasnej nemeckej literatúry. Z viac ako dvadsiatky románov a noviel prináša pražské vydavateľstvo Akropolis jeho zatiaľ predposlednú knihu z roku 2016 nazvanú jednoducho – Příhoda, za ktorú mu bola udelená najprestížnejšia nemecká knižná cena Deutscher Buchpreis.

Rozsahom i príbehom subtílna novela Příhoda nám otvára nielen životy dvoch starnúcich hlavných hrdinov, ale akoby mimochodom aj problémy a otázky súčasnej (a teda aj budúcej) Európy.

Naoko jednoduchý príbeh čitateľa zaskočí a vtiahne ho do svojho prekvapivo priestranného a otvoreného mnohostena.

Vyraziť z nehybnosti

On, šesťdesiatnik Julius Reither, niekdajší vydavateľ, ktorý predal svoju firmu, vyplatil dlhy a odišiel z mesta do horskej dediny Weissach, kde si naplánoval pokojné a hlavne nehybné dožitie. Ona, Leonia Palmová, mladšia azda len o pár mesiacov, zanechala za sebou skrachované klobučníctvo a vyrazila tým istým smerom a za rovnakým cieľom.

Obaja utiekli od svojich dovtedajších životov, aby sa v jednu mrazivú noc mohli stretnúť medzi stenami komplexu Wallberg (pravdepodobne akéhosi penziónu), ktorý spoločne obývajú posledných pár týždňov.

Ona ho pozýva do tunajšieho čitateľského krúžku, aby ako bývalý významný vydavateľ posúdil rukopisy niekoľkých jeho členiek. On sa vykrúca a radšej pristúpi na jej samopozvanie za prah svojho bytu. Nič, len jednu cigaretu bez filtra a pohár apulského červeného, pár nevinných spoločných chvíľ v jeden mrazivý večer.

Vonku vládne posledný jarný mráz, no tu, vo vnútri, sa z ironického a polovážneho dialógu vyvinie akési zvláštne teplo. Možno za to môže plamienok cigarety, ktorý funguje ako medziľudské spojivo, možno slnko a horúčava, ktoré sa vyparujú z pohárov talianskeho vína. A možno len dvoch osamelých ľudí prekvapilo, aký príjemný môže byť rozhovor, ktorý ignoruje mantinely veku a cudzoty. Najkrajšie rozhovory nie sú ničím iným, len veľavravným tichom prerušovaným občasnými presnými slovami. Takmer na to zabudli.

Pod ich oknom stojí zamrznutý kabriolet BMW. Čo takto vyraziť si na krátku skúšobnú jazdu? Len na koniec dediny. Možno k Achenskému jazeru, pozrieť si východ slnka. Leonia Palmová hovorí: „Nepočítala jsem s cigaretou. Ale až už se nám nebude stávat nic neočekávaného, budeme mrtví.“

Ďalej a ďalej

Samozrejme, tak, ako sa zdanlivo nezmyselná cesta začala, tak môže aj pokračovať. Achenské jazero je príliš blízko a cesty predsa pokračujú ďalej, ďalej na juh. „Jsme na cestě k Brenneru, a pokud pojedeme dál, povede cesta přes Alpy. Za hory a doly. Leonie, to jste přece chtěla.“

Příhoda sa rozvíja paralelne s otvárajúcou sa krajinou i dialógmi – čitateľ len často zostane na pochybách, či bola daná replika skutočne vyslovená alebo sa odohrala v hlave postavy. Kirchhoff to nekomentuje. Navyše Reither celý tento príbeh prežíva ako knihu a v rámci profesionálnej deformácie sa snaží redigovať aj skutočnosť: „Řekl to trochu moc hlasitě a vůbec si ta slova mohl ušetřit, protože Leonie Palmová už se posunula za volant a upravovala si sedadlo, s cigaretou v ústech, to se mu líbilo, to bylo lepší než jeho slova – jak často něco podobného škrtal, mně už to stačí, teď jděte vy, slova napsaná jen proto, že se nabízela, prodejná slova.“

Dvaja osamelí ľudia sa pohybujú smerom na juh, svet rozmŕza, pribúda svetla. Ona prišla o takmer dospelú dcéru, tá jeho sa nenarodila, pretože to nechcel. Každý si v malom batôžku nesie svoj osud, navyše je tu aj nočná vrátnička Aster, nádherná mladá žena zo Somálska, a jej príbeh – Chartúm, tristo dolárov, gumený čln, Lampedusa, Sicília a nekonečná viera v prežitie a vo vlastný, o čosi lepší osud tam kdesi ďaleko – na severe.

Reither a Palmová sa teraz rozhodli hľadať šťastie presne na opačnej strane. Obe tieto cesty sa však musia celkom určite pretnúť.

(Ne)stretnutie

Cez Brennerský priesmyk sa dostanú na taliansku stranu hôr. Cesta späť je stále možná, ale prečo sa vracať? Hoci rozmery auta sa nemenia, predsa len sú si predné sedadlá čoraz bližšie a zo zriedkavých náhodných dotykov sa stávajú dlhé a cielené.

Pribúdajúce svetlo však z tmy vykrajuje aj iné výjavy. Zástupy ľudí na ceste, na úteku. Unavené tváre, bruchaté batožiny, oči plné strachu i otázok. Reither a Palmová sa stanú náhodnými svedkami i aktérmi konfrontácie šoféra karavanu so skupinou utečencov, ktorý sa ich snaží presvedčiť na cestu späť, a popri pomaly sa rozhorievajúcej láske sa tak otvárajú aj iné otázky. Pomôcť? A ak áno, tak ako? Postačí taška s jedlom?

Reither a Palmová prejdú stovky kilometrov, kým dorazia k svojmu nikdy neurčenému cieľu – Sicílii. Na svojom kabriolete sa ponárajú hlbšie a hlbšie do zužujúcich sa uličiek Catanie, a keď už nemôžu ísť ďalej, vystúpia a nájdu si nocľah.

Celé je to vlastne idyla. So všetkým, čo k tomu patrí. So zapadajúcim slnkom. Prebleskujúcim morom. Vôňami, z ktorých ľahký vánok mieša nevídané kokteily. Ale sú tu aj oni, ľudia na ceste, vylúčení a stratení v uličkách letoviska, ostražití majitelia obchodov, všadeprítomná polícia i koláže odpadkov, ktoré pri zbežnom pohľade takmer nevidieť.

A potom to neočakávané stretnutie: „(…) když k němu náhle přistoupila dívka v cípatých šatech a mlčky mu nabídla ten střep navlečený na řetízku.“

Can you help us?

Čo robiť s bezprizorným dievčaťom v pokazených žabkách a potrhaných ufúľaných šatách, ktoré vytrvalo mlčí, no napriek tomu k nim za zvláštnych okolností prilipne a prenocuje u nich na gauči? Nemá nič, nemá meno, nemá žiadny príbeh, ktorý by im dokázala vyrozprávať, a ak ho chcú predsa len počuť, musia jej ho sami vytvoriť.

Je to len reflex. Nič premyslené, nič, čo by dokázali pochopiť do dôsledkov. Ale napokon – nebola taká celá ich cesta z mrazivej alpskej doliny až pod sicílske slnko?

Oni, bezstarostní tuláci v nemeckom kabriolete s kreditnými kartami vo vreckách, a na zadnom sedadle ona, tiež tuláčka, s črepom na retiazke, ktorý je jej jediným skutočným majetkom. Reither uvažuje, či náhodou nejde o fragment bomby, ktorá zabila jej rodičov. Všetko je možné. No pravdou je, že situácii, do ktorej bez rozmýšľania vkĺzli, prestáva rozumieť.

Krehký svet, ktorý vytvoril Bodo Kirchhoff vo svojej novele Příhoda, je podmanivý, ale zároveň aj mimoriadne krutý. Prečo? Pretože na otázky, ktoré si kladú Julius Reither a Leonia Palmová, neexistujú jednoduché a jednoznačné odpovede – len samozrejmá ľudskosť.

„Can you help us?“ pýta sa Reithera v prístave trajektu mladý Nigérijčan Taylor. Taká ľahká otázka. Ale Reither nevie. Nevie, či vie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie