Pred 40 rokmi sa skončila vojna vo Vietname, dnes nepriateľov spája strach z Číny

Pre amerických pilotov to bol extrémne rušný a náročný deň. Asi sto vrtuľníkov preto muselo opakovane absolvovať cestu z centra Saigonu na americké vojnové lode v Juhočínskom mori. Jedna takáto cesta trvala zhruba 40 minút a do helikoptéry sa zmestilo 15 ľudí.

Za necelých 24 hodín evakuovali zo Saigonu – vtedajšieho hlavného mesta Južného Vietnamu – takmer 7-tisíc ľudí. Iná možnosť nebola. Vojská zo Severného Vietnamu už predtým zničili miestne letisko a zabránili hromadnej evakuácii pomocou nákladných lietadiel. Do amerických vrtuľníkov sa chceli v Saigone dostať takmer všetci.

„Bolo to horšie ako chaos, jednoducho neopísateľné. Bolo to ako ľudské tsunami,“ spomínal pre CNN po 40 rokoch Tony Coalson, jeden z pilotov, ktorý sa podieľal na operácii Častý vietor (Frequent Wind).

Išlo o poslednú americkú operáciu na území Vietnamu. Po 19 rokoch, 5 mesiacoch a jednom dni vtedy krajinu opustili poslední americkí vojaci. Státisíce miestnych obyvateľov nechali napospas vojskám z komunistického severu, hoci im vtedajší americký prezident Richard Nixon sľuboval ochranu.

Vo štvrtok uplynulo presne 40 rokov od konca vojny vo Vietname, počas ktorej zahynuli viac ako 3 milióny ľudí. Pre Spojené štáty to bola najkrvavejšia vojna od 2. svetovej.

Rozdelený Vietnam

Kedy presne sa vlastne začala, je otázne. Americkí historici však hovoria o novembri 1955, keď v Južnom Vietname vznikla špeciálna americká vojenská operácia. Pôvodne sa Američania do bojov priamo nezapájali a v Južnom Vietname pôsobili skôr ich vojenskí radcovia, ktorí proamerickej vláde pomáhali trénovať miestnu armádu.

Ženevská dohoda, ktorá v roku 1954 ukončila Prvú vojnu v Indočíne, pritom nerátala s vytvorením dvoch samostatných štátov.

Na 17. rovnobežke bola dočasne stanovená demarkačná línia, ktorá rozdeľovala Demokratickú republiku Vietnam (vedenú komunistami) od Vietnamského štátu (južná časť). K opätovnému spojeniu malo prísť o dva roky neskôr po celonárodných voľbách. To sa však nestalo – v roku 1955 prebral v južnej časti Vietnamu moc dovtedajší premiér Ngo Dinh Diem a vyhlásil samostatnú Republiku Vietnam.

Americkí vojaci sa do konfliktu medzi juhom a severom priamo zapojili až v auguste 1964 a pre mnohých Američanov sa vtedy začala nočná mora. Hoci boli vyzbrojení lepšie ako ich protivníci, na gerilovú vojnu proti Vietkongu (komunistickým partizánom z Južného Vietnamu) neboli pripravení.

Ukázalo sa to aj počas známej Ofenzívy Tet v roku 1968, ktorú síce Američania a juhovietnamská armáda vyhrali, no stratili podporu verejnosti.

Dlhá a krvavá vojna

Na začiatku 60. rokov drvivá väčšina Američanov podporovala účasť amerických vojsk vo Vietname, najmä preto, že ju vnímali v kontexte Studenej vojny.

Prispela k tomu populárna teória domino-efektu: politici a vojenskí experti tvrdili, že ak by komunisti zabrali celý Vietnam, hrozilo by, že postupne preberú moc aj vo zvyšných krajinách južnej Ázie. Preto musia Spojené štáty Južný Vietnam za každú cenu podporovať.

No nikto nečakal, že vojna bude trvať tak dlho a že v nej padne toľko vojakov. Medzi rokmi 1964 až 1967 zahynulo vyše 20-tisíc Američanov a v roku 1968 takmer 17-tisíc. Do armády bolo povolávaných čoraz viac mužov a koniec bol v nedohľadne.

Koncom 60. rokov sa aj v USA čoraz častejšie objavovali protivojnové demonštrácie, ktorých sa zúčastňovali desaťtisíce ľudí. Vrátane veteránov, ktorí vo vojne prišli o svoje zdravie.

Podľa údajov americkej vlády padlo vo Vietname počas 20 rokov vyše 58-tisíc amerických vojakov. Dve tretiny z nich nemali viac ako 21 rokov. Vyše 300-tisíc vojakov utrpelo zranenia a 75-tisíc z nich sa stalo invalidmi.

Celkovo bolo vo Vietname nasadených takmer 2,6 milióna Američanov. Podľa výpočtov amerického Kongresu minula americká vláda na vojnu vo Vietname v rokoch 1965 – 1975 až 111 miliárd dolárov (podľa prepočtov na dolár v roku 2011 to bolo dokonca až 738 miliárd).

Veteránmi z Vietnamu sú aj dvaja bývalí kandidáti na amerického prezidenta a dnešní vplyvní politici – republikán a dlhoročný senátor John McCain (padol do zajatia, kde ho mučili) a súčasný minister zahraničia John Kerry (ako veterán sa zasadzoval za ukončenie vojny).

Do vojny sa zapojili aj iné krajiny. Najviac obetí hlásila Južná Kórea (5-tisíc vojakov), Austrália (426 vojakov), Thajsko (351 vojakov), Nový Zéland (37 vojakov), Filipíny (9 vojakov) či Sovietsky zväz (minimálne 13 vojakov).

Z nepriateľov spojenci – vďaka Číne

Komunisti vládnu vo Vietname dodnes. Zo Saigonu sa stalo Hočiminovo Mesto a 40. výročie od konca „Americkej vojny“ – ako ju vo Vietname oficiálne označujú – si vietnamská vláda uctila vojenskou prehliadkou.

Súčasný premiér Nguyen Tan Dung počas prejavu označil vojnu za „slávnu kapitolu“ v dejinách krajiny a za víťazstvo nad „americkými imperialistami a ich sluhami“.

V skutočnosti však spolupráca medzi niekdajšími nepriateľmi – obchodná aj vojenská – silnie čoraz viac. Môže za to Čína, na ktorú sa vo Vietname pozerajú s čoraz väčšou nedôverou. Obe krajiny sa sporia o územia v Juhočínskom mori, ktoré sú bohaté na ropu.

Keď minulý rok Čína začala s vrtmi, spustili sa v krajine masové protičínske demonštrácie. Podľa prieskumu agentúry Pew Research Center z minulého roka má len 16 percent Vietnamcov pozitívny pohľad na Čínu. Pri Spojených štátoch je to 76 percent.

„Obe krajiny dnes pracujú na vybudovaní silnejších pút. Myslím si, že Čína to pozorne sleduje,“ povedal pre magazín Bloomberg Le Hong Hiep, akademik z Vietnamskej národnej univerzity v Hočiminovom Meste. A mladých Vietnamcov dnes už vzdialená vojna veľmi netrápi.

„Kým vláda hovorí o niekdajšom triumfe v Americkej vojne, ľudia rozprávajú o jej dnešných zlyhaniach. Napríklad o korupcii a o zneužívaní moci,“ napísal pre denník New York Times Nguyen Qui Duc, novinár, ktorý presne pred 40 rokmi emigroval z Vietnamu do Spojených štátov a od roku 2006 žije opäť vo svojej rodnej krajine.