Denník N

Zaslúžená nobelovka pre Obamu, hoci až po šiestich rokoch

Historické podanie si rúk po vyše 50 rokoch. Raúl Castro a Barack Obama. Foto – TASR/AP
Historické podanie si rúk po vyše 50 rokoch. Raúl Castro a Barack Obama. Foto – TASR/AP

Trvalo to síce dlhšie, ako mnohí čakali, ale zdá sa, že americký prezident si Nobelovu cenu za mier, ktorú mu dali pred takmer šiestimi rokmi, konečne zaslúži.

Autor vyučuje na Univerzite Komenského

Pár ich takých už bolo. Novozvolený kancelár Willy Brandt si koncom šesťdesiatych rokov povedal, že tradičná západonemecká politika ignorovania východného bloku akosi nefunguje a čoraz viac izoluje východných a západných Nemcov.

Uznal teda tristnú komunistickú realitu v strednej Európe vrátane povojnových hraníc, podpísal zmluvu so Sovietskym zväzom a začal konečne normalizovať vzťahy s východným Nemeckom a jeho obyvateľmi. Svojím spôsobom položil základy nadšeného zjednotenia o dvadsať rokov neskôr.

Keď ani štvrtá vojna s Izraelom začiatkom sedemdesiatych rokov Egyptu nič nepriniesla, Anwar Sadat otočil a konečne dohodol mier. Veľa priateľov si tým medzi arabskými politikmi nezískal, ale svet bol zas aspoň o trochu bezpečnejším miestom na život. Sadat aj Brandt dostali Nobelovu cenu za mier, lebo sa dokázali povzniesť nad dlhoročné, no nikam nevedúce spory, ktoré nik nechcel a nedokázal riešiť. Obama dostal ten istý metál v roku 2009, hoci ešte nič spraviť nestihol. Dnes sa však zdá, že si ho naozaj zaslúži.

Kubánska odysea

Asi sa Američanom nemožno čudovať, že im nebolo všetko jedno, keď sa Fidel Castro v čase studenej vojny udomácnil v Havane. Nemožno sa čudovať ani Fidelovi, že si do záhrady nasťahoval sovietske rakety potom, čo Američanom akosi nevyšiel pokus o jeho zvrhnutie. Svojím spôsobom môžeme byť radi, že sa to celé skončilo len desaťročia trvajúcim embargom a v podstate neexistujúcimi vzťahmi medzi dvoma krajinami, ktoré si boli dovtedy blízke aspoň tak ako Slovensko a Maďarsko – v dobrom i zlom.

Nik z oboch krajín si však nevšimol neskorší détente medzi Moskvou a Washingtonom, ba dokonca ani koniec studenej vojny. Práve preto je ohlásené normalizovanie vzťahov medzi Kubou a Spojenými štátmi asi tou najdôležitejšou udalosťou minulého roku na západnej pologuli.

Vzájomným zriadením ambasád, postupným zrušením obchodných obmedzení a otvorením možnosti cestovať sa bezpochyby dosiahne viac než zakonzervovaním komunizmu skrz jeho izolovanie. Ak popritom Havana prepustí aspoň zopár politických väzňov, možno sa už len čudovať, prečo to všetko nikomu nenapadlo skôr.

Iránska jadrová neistota

Či chce Teherán naozaj vyrobiť vlastnú jadrovú zbraň, je omnoho komplikovanejšia otázka. Platí však, že napriek ďalekosiahlym sankciám má v súčasnosti Irán dostatočnú kapacitu na to, aby v prípade potreby do dvoch až troch mesiacov získal potrebné množstvo štiepneho materiálu. Ak by, samozrejme, chcel.

To, že to nerobí, vytvára priestor na možnú dohodu. Výrazný pokles cien ropy je tu len ďalšou motiváciou, aby sa iránsky režim zachoval pragmaticky a usiloval o zrušenie ekonomických sankcií. Tlak zo zahraničia však neviedol Irán k zastaveniu jeho jadrového programu.

Prinajlepšom ho len čiastočne spomalil a zvýšil vzájomnú nedôveru, keďže Teherán neustále deklaroval jeho výlučne mierové využitie. Dohoda, ktorá sa zdá byť na spadnutie, túto dôveru naopak buduje. Irán by sa mal vzdať dvoch tretín svojej kapacity na získavanie uránu.

Nemal by ho obohacovať nad úroveň potrebnú na mierové využitie a predovšetkým sa zaviaže k rozsiahlym kontrolám Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. To všetko výmenou za zrušenie ekonomických sankcií. Čas potrebný na získanie materiálu na jadrovú zbraň by tak najbližších 10 rokov neklesol pod 12 mesiacov. Ak toto nie je dobrá dohoda, čo potom?

Konečne rozumná diplomacia

Našlo by sa určite ešte zopár ilustrácií toho, že súčasná americká vláda sa už nespráva v diplomacii ako slon v porceláne a nerieši všetko len vybombardovaním problému na spôsob Georgea Busha mladšieho.

Upravenie plánov protiraketovej obrany v Európe alebo ochota vyriešiť sýrske chemické zbrane konštruktívnym spôsobom, ktorý viedol k ich zničeniu a zároveň k pristúpeniu Damasku k Dohovoru o chemických zbraniach – to všetko svedčí o veľmi rozumnej diplomacii Washingtonu, ktorá si Nobelovu cenu skutočne zaslúži. Rusko sa síce angažovalo aj v prípade Sýrie a protiraketovej obrany, no vzhľadom na to, čo sa deje na Ukrajine, obrat k rozumu v Moskve zjavne nehrozí.

Teraz najčítanejšie