Denník N

Ako som sa stal falošným klasikom (namiesto rozhovoru)

Daniel Majling (1980). Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU, desať rokov pracoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre, odkiaľ prešiel do SND. Pripravuje dramatizácie klasikov aj súčasné hry, je autorom komiksov Rudo a Zóna aj knihy Ruzká klazika. Foto N - Vladimír Šimíček
Daniel Majling (1980). Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU, desať rokov pracoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre, odkiaľ prešiel do SND. Pripravuje dramatizácie klasikov aj súčasné hry, je autorom komiksov Rudo a Zóna aj knihy Ruzká klazika. Foto N – Vladimír Šimíček

V predstavovaní kníh, ktoré postúpili do výberovej desiatky ceny Anasoft litera, pokračujeme antológiou poviedok Ruzká klazika.

Ruzká klazika z vydavateľstva BRaK je antológiou „fejkových“ poviedok, ktoré sú imitáciami ruskej klasiky. Podľa informácií v knihe ju zostavil a preložil DANIEL MAJLING, pravda je však taká, že ju aj celú napísal. A aby mystifikácia (ktorú sme však teraz zámerne prezradili) bola úplná, v závere knihy je namiesto doslovu rozhovor s autorom presne v duchu celej antológie. A tak k menám Dostojevszki, Čehov či Toorgenef sa dôstojne ako autor rozhovoru zaradil aj (rovnako nič netušiaci) známy slovenský literát Dado Naď. Rozhovor neuverejňujeme celý, nie z nejakých mystifikačných dôvodov, ale z celkom prozaických – priestorových.

Ako ste sa dostali k literatúre?

Po škole… Keď som celkom zmätený a vydesený zo života doštudoval VŠMU, nevedel som, čo si mám s tým životom počať… Pretože som od malička čítal a literatúra bolo to jediné, o čo som javil aspoň aký-taký záujem, snažil som sa po skončení školy napísať román. To bola moja jediná ambícia. Úplne ma to vyčerpalo, hoci konečný rukopis nebol hrubší od Capoteho Raňajok u Tiffanyho. Viac som však nevládal napísať, som málo pracovitý a pracovitosť je pri písaní románu kľúčová. Je oveľa dôležitejšia ako talent.

Ako to myslíte?

Ak píšete básničky, môžete byť aj kaviarenský povaľač a len tak, bez ladu a skladu klásť slová na papier, ale román sa bez pracovitosti napísať nedá. Je to kapitalistický žáner. Pozrite si, koľko románov bolo napísaných pred priemyselnou revolúciou a koľko po nej a uvidíte, ako pevne je tento literárny útvar spojený práve s kapitalistickými výrobnými procesmi. Pravidelnosť, disciplína a pracovitosť sú na napísanie románu absolútne kľúčové. Talent je len nepovinná premenná… Veľmi vzácna premenná. Vlastne je to len kuriozita, vzácna výstrednosť niektorých autorov.

Takže ako človek, ktorý nebol schopný písať modernú, súčasnú literatúru, ste sa stali falšovateľom ruskej klasiky… Rozumiem tomu správne?

Drvivá väčšina písania je dnes už len imitovaním 150 rokov starého písania. O súčasnom živote sa vôbec nedá písať, pretože väčšina ľudí dnes žije v takej banalite, že na jej analýzu nepotrebujete 300 strán románu! Načo by vám boli? Celý životný pocit mojich rovesníkov sa dá zhrnúť do fejtónu. Pozrite si dnešné romány – to sú anekdoty rozťahané na tristo strán! Nič viac! Hyeny, ktoré dnes trhajú mäso zo zdochliny mŕtvej literatúry, píšu tak, ako sa písalo pred 150 rokmi, ibaže my už dávno nežijeme vo svete, aký tu bol pred 150 rokmi. Literatúra je v podstate už mŕtva. Zabil ju náš spôsob života. V tomto sme my, falšovatelia klasiky, oveľa poctivejší, ako tí, ktorí predstierajú, že píšu modernú, živú literatúru.

 

Dajme tomu, že vám ako literátovi neostala iná možnosť, len imitovať klasiku. Prečo ste však neimitovali slovenskú klasiku? Prečo ste sa zapredali zahraničiu?

Predstavte si, že čítate francúzsky román, ktorého prvá veta znie: „Ráno, hneď ako sa Jean Marais zobudil, roztiahol závesy a sledoval ruch na Rue de Vaugirard.“ Po takejto vete ihneď dostanete chuť čítať ďalej – už len preto, lebo sa to odohráva v Paríži. Je to vzrušujúce veľkomesto, skvelá kulisa pre veľké príbehy. Možno ste v ňom nikdy neboli, ale ak ste aspoň trochu sčítaný, poznáte ho z románov Huga, Balzaca, Sartra, Houellebecqa a ďalších. Sčítaný človek ma oveľa hlbšie literárne spomienky na Paríž, než na Bratislavu. Alebo si tú istú vetu predstavte v ruskom románe: „Ráno, hneď ako Ivan Ivanovič Balota vstal, roztiahol záclony a sledoval ruch na Nevskom prospekte.“ Hneď po prvej vete viete, že to, čo idete čítať, bude v nejakom vzťahu s Dostojevským, Tolstým, veľkou októbrovou revolúciou alebo Stalinovými čistkami a pravdepodobne sa tam budú (možno s humorom, ale budú) riešiť aj veľké problémy života, smrti a existencie Boha. A to vás núti čítať ďalej. A teraz si predstavte tú istú vetu v slovenskom románe: „Ráno, len čo Ján Močiar vstal, roztiahol závesy a sledoval ruch na ulici Boženy Slančíkovej Timravy,“ a viete, že vás nečaká žiaden veľký román, ale len lokálna fraška. Celkom vás prejde chuť čítať. To, čo idete čítať, vo vás neevokuje nič vzrušujúce, nič existenciálne. Ján Močiar na ulici Boženy Slančíkovej Timravy nemôže stretnúť žiadneho filozofa ani revolucionára. Teda aspoň nie takého, ktorého by ste mohli brať vážne. Môže stretnúť krčmového filozofa alebo kaviarenského revolucionára, ale nikdy nestretne Sartra ani Trockého. Hneď po prvej vete viete, že sa nachádzate v slepej škvrne dejín. Nachádzate sa u nás.

Čím to podľa vás je?

Všetko to má korene v našom spoločenskom zriadení. Jediný druh spoločenského zriadenia, ktorý sme schopní na tomto území vybudovať, je rodová občina. Je to spoločenský systém, ktorý historicky predchádzal feudalizmu. Feudalizmus a kapitalizmus sú pre nás absolútne nedosiahnuteľné méty spoločenského zriadenia. Všetko u nás funguje na základe rodových väzieb (ekonomika, politika, kultúra). Na území s takouto rozlohou a s takýmto počtom obyvateľov sa skrátka spoločnosť môže usporiadať len do rodovej občiny. A teraz mi povedzte, koľko veľkých svetových románov situovali ich autori do obdobia rodovej občiny? Považujem sa za sčítaného človeka, ale nepoznám ani jeden. Viem vám vychrliť niekoľko slávnych románov zasadených do feudalizmu, celú plejádu románov odohrávajúcich sa v kapitalizme či komunizme a myslím, že by som v pamäti vyhrabal aj nejaký ten román z otrokárskej spoločnosti, ale román, ktorý by sa odohrával v rodovej občine, nepoznám ani jeden. V rodovej občine totiž nemôžu vznikať romány. Tu vznikajú len rodinné historky, ktoré sú pre nezasvätených poslucháčov nezrozumiteľné alebo nudné. Naša literatúra sa v zahraničí stretáva len so zdvorilostným záujmom – s takým istým, ako keď cudziemu človeku začnete rozprávať historky o svojich deťoch. V krajine, v ktorej vládne rodová občina, sa aj veľké témy menia na rodinné historky. Nech v súvislosti s nami rozprávate o akýchkoľvek veľkých historických témach, má toto rozprávanie charakter tárania o detských chorobách vlastných detí.

Vráťme sa k vášmu predchádzajúcemu konštatovaniu. Naozaj si myslíte, že na Slovensku sa nemôže odohrať skutočný román? Vy svoj národ vôbec nemáte rád?

Ten ostych písať o nás nepochádza z nenávisti voči tomuto národu. Táto krajina má svoje pôvaby. Hlavne prírodné. Nakoniec, sám tu žijem a nikam sa odtiaľto nezberám. Má to iné príčiny. Pri románe odohrávajúcom sa v Paríži nemusíte čitateľom dlho predstavovať dejisko – všetci ho poznajú z literatúry. Revúcu však nepozná nikto ani v Bratislave, nieto ešte v Paríži, a preto si vyžaduje opis. A nie jednoduchý opis. Pretože ak Francúzovi poviete „malomesto“, predstaví si nejaké malebné provensalské mestečko, nie urbanisticky príšerné sídlisko obývané totálne dezorientovanými ľuďmi. Revúcu treba prácne a zdĺhavo opísať a ako všetci vieme, opisy sú to prvé, čo sa v beletrii preskakuje. Koľkí ľudia dokážu prečítať až do konca Hugov opis Paríža v Chráme Matky Božej? Vy ste to dokázali? Tak vidíte… A to je opis Paríža! Katedrály Notre-Dame, nie revúckeho kulturáku! A pretože slovenská literatúra sa nezaobíde bez dlhých opisov a vysvetliviek, preskakuje sa radšej slovenská literatúra ako taká. Stavím sa, že dokonca aj tí, ktorí študovali slovakistiku niekde v zahraničí, ju neštudovali preto, aby ju učili tu. Keď je už niekto taký – nazvime to „excentrický“ – aby študoval slovakistiku, študuje ju preto, aby ju prednášal na Oxforde. Sme predmestie s opustenými skladmi, parkoviskami a parcelami, na ktorých raz možno vyrastú autoservisy, nikto sa však nepozerá z okna vlaku na predmestia. Ľudia cestujúci z centra sa tešia na vidiek, ľudia z vidieka sa tešia do centra. O predmestie nemá záujem nikto. Predmestie je zlý vidiek, kam sa sústreďuje odpad mesta. Turista v Amerike sa ide pozrieť buď na Manhattan, alebo do Yellowstonského národného parku. Na New Jersey nie je zvedavý nikto. Preto som sa rozhodol, že budem radšej Čehovom, ako sám sebou. (Pauza.) Pozvete ma na vodku?

Anasoft litera

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie