Z metlobalu z Harryho Pottera sa stal skutočný šport. Je fyzicky náročný a búra predsudky

Metlobal, známy aj pod anglickým názvom quidditch, je šport inšpirovaný hrou z kníh o čarodejníckom učňovi Harrym Potterovi. Každý tím má na ihrisku sedem hráčov, ktorí majú rozdielne úlohy. Strážcovia zabraňujú gólom, triafači ich strieľajú, odrážači sa snažia vybiť súperových hráčov a stíhači naháňajú rozhodcu, ktorý predstavuje zlatú strelu.

Metlobal môžu hrať iba hráči, ktorí dovŕšia 16 rokov, z každého tímu môžu byť na ihrisku naraz najviac štyria hráči rovnakého pohlavia. Vďaka tomu je metlobal jediným zmiešaným kontaktným kolektívnym športom na svete. Na Slovensku v súčasnosti funguje jeden metlobalový klub – Pressburg Phantoms, hrá v ňom i Hana Vrbovská, ďalší slovenský reprezentant Martin Mornár je hráčom London Unspeakables.

Trochu ma sklamalo, keď som sa dozvedel, že nehráte s ozajstnými metlami. Čo používate namiesto nich?

Martin Mornár: O tomto je vždy veľká polemika. Keď metlobal vznikal, bola to najmä zábavka a ľudia používali skutočné metly alebo repliky metiel z filmov, aby to čo najviac pripomínalo Harryho Pottera. Samotná metla však nemá pre šport žiadnu pridanú hodnotu, je to vyslovene hendikep.

Keď človek šprintuje a chce chytiť prihrávku, má na výber, či zastane, prichytí si metlu kolenami alebo spracuje loptu jednou rukou, čo je oveľa ťažšie. Z toho dôvodu nemá zmysel používať drevené metly, ktoré by po zlomení predstavovali veľké nebezpečenstvo. Preto používame napodobneniny metiel. Je to teda tyčka, ktorá sa pod tlakom ohne a nezlomí sa.

Kedy sa metlobal dostal z kníh na ihrisko?

MM: V roku 2005 si dvaja študenti v USA povedali, že by bolo fajn zahrať si metlobal v skutočnosti. Na druhý deň pozberali zopár kamarátov a išli si to vyskúšať. Z tejto zábavky sa to postupne prenieslo na všetky kontinenty a vznikol samostatný šport, ktorý sa momentálne snaží od fenoménu Harryho Pottera odlíšiť.

Líšia sa pravidlá vášho metlobalu od toho v knihe? Teda okrem toho, že nemôžete lietať.

MM: Najväčší rozdiel je v ukončení zápasu. Tam sa končí chytením zlatej strely, za ktoré sa udeľuje 150 bodov, čo je iracionálne veľký počet, ktorý zneváži celú hru, ktorá sa odohrávala predtým. Preto tieto pravidlá boli upravené a chytenie zlatej strely má hodnotu 30 bodov, čo vie pomôcť tímu k výhre, aj keď tesne prehráva. Na druhej strane, je to dostatočne malý počet bodov, aby na tú hru s loptou, ktorou sa skóruje cez obruče, bola upriamená dostatočne veľká pozornosť.

Asi máte medzi sebou veľa fanúšikov Harryho Pottera.

MM: Sú medzi nami aj fanúšikovia, ale aj ľudia, ktorí Harryho Pottera vyslovene nemajú radi, nečítali ho.

Hana Vrbovská: Dokonca aj takí, čo o ňom ani len nepočuli.

MM: Hlavne v zahraničí to funguje tak, že na pôde univerzity sa do tréningu zapoja okoloidúci, vyskúšajú si to a aj napriek tomu, že nikdy nečítali knihy, nevideli filmy, ich quidditch uchvátil ako šport a ostali pri ňom.

Ste fanúšikmi Harryho Pottera alebo ho tiež veľmi nemusíte?

HV: Ja mám rada Harryho Pottera a čítala som ho viackrát, ale že by som patrila k nejakým extrémnym fanúšikom, to zase nie.

MM: Tiež patrím k jeho fanúšikom, aj k metlobalu som sa dostal s vedomím, že sa ide hrať niečo zaujímavé, čo poznám z knihy, tak som sa šiel aspoň pozrieť. Už po prvom tréningu som pochopil, že to nebude také jednoduché.

Považujete metlobal skôr za šport alebo za hru?

MM: Je to šport, aj keď určite netypický. Do tých známych ako futbal, hokej, basketbal, to má stále ďaleko, ale na svete je veľa druhov športov a metlobal je jedným z nich. Je plne kontaktný, fyzicky náročný a zaujímavé je aj to, že je gendrovo neutrálny. Každý typ hráča si nájde v tíme uplatnenie.

K akému športu by ste teda metlobal prirovnali?

MM: Rugby. Je to vyslovene rugby s prvkami vybíjanej.

Je pravda, že je jediným kontaktným zmiešaným tímovým športom?

MM: Áno, pri metlobale je jedno, akého je hráč pohlavia alebo rodu. Metlobal je veľmi obľúbený aj v LGBTQ komunite, a to najmä preto, že je to priestor, kde môžu byť tým, kým naozaj sú, bez nejakých predsudkov. Tým pádom metlobal vo svete vytvára takúto medzinárodnú komunitu, ktorá je otvorená všetkým ľuďom.

Preto je populárny aj medzi transrodovými ľuďmi?

HV: Na Slovensku takéhoto hráča zatiaľ nemáme, ale stretávame sa s nimi veľmi bežne, hlavne v západnej Európe.

Platí, že na ihrisku musia byť vždy aspoň dvaja hráči iného pohlavia?

HV: Keďže zo začiatku sú na ihrisku iba šiesti hráči, môžu hrať maximálne štyria rovnakého pohlavia. Ak má nejaký tím nebinárnych hráčov (ktorí sa neidentifikujú čisto ako muži alebo ženy, pozn. red.), tí sa rátajú iným spôsobom.

Môže byť metlobal nebezpečný?

MM: Na nedávnych majstrovstvách sveta sme mali vykĺbené rameno, ktoré hráčovi znemožnilo hrať ďalej, aj rozbitú hlavu. Zranenia sú naozaj bežné, stále musí byť k dispozícii záchranná zdravotná služba. Keďže je to plne kontaktný šport, tak sa objavujú rôzne zranenia, od odrenín a modrín až po zlomené kosti.

Máte zrátané, koľko je na Slovensku metlobalistov?

HV: Od začiatku funguje bratislavský tím Pressburg Phantoms, chvíľu sme mali družstvo aj v Košiciach, to nás bolo okolo päťdesiat. Žiaľ, košický tím ukončil svoju činnosť, takže teraz sme v Bratislave aktívni asi dvadsiati a ďalších desať chodí aspoň občas.

S kým hrávate zápasy, keď na Slovensku funguje iba jeden tím?

HV: Najčastejšie sa stretávame s viedenskými tímami, ktoré sú najbližšie a sú tam dokonca dva. V Brne sa tím rozvíjal pomalšie, no vraj už majú dostatok ľudí, tak sa budeme stretávať častejšie aj s Čechmi, no a ešte Poliakmi.

MM: Chodievame na turnaje do zahraničia, či už do Rakúska, alebo do Poľska, ale aj na klubové majstrovstvá Európy. Teraz budeme prvýkrát organizovať turnaj so zahraničnými tímami aj na Slovensku.

HV: Nazvali sme ho Broomtislava (broom znamená v preklade metla, pozn. red.) a bude sa konať 18. a 19. augusta na ihrisku pri Mladej garde. Okrem nášho bratislavského tímu príde ešte sedem zahraničných družstiev.

Prečo zlatú strelu vypúšťate až v 18. minúte?

HV: Je to kvôli tomu, aby mala čas prebehnúť zvyšná hra. Navyše, zlatú strelu predstavuje človek. Ten nie je neúnavný a byť zlatou strelou je fyzicky náročné, obzvlášť, keď na vás útočia dvaja ľudia. Keby tam bol od začiatku zápasu, atakovali by ho obaja hráči, lebo ešte nepadli žiadne góly, veľmi rýchlo by sa unavil a rýchlo by sa to aj skončilo. Preto je tam tých 18 minút, aby sa ukázalo, ktorý tím je schopnejší dávať góly.

Kto býva tou zlatou strelou?

HV: Je to nestranný rozhodca.

Okrem toho máte ešte normálneho rozhodcu?

HV: Tých rozhodcov je tam pomerne veľa. Jeden je hlavný, jeden predstavuje zlatú strelu, ďalší sleduje zlatú strelu, aby vedel určiť, či bola chytená správne, a potom sú tam dvaja až štyria asistenti hlavného rozhodcu. A ešte sú tam aj rozhodcovia, ktorí sledujú, či lopta preletela cez obruče. Keďže môžu prejsť spredu aj zozadu, tak za nimi stojí človek, ktorý dáva hlavnému rozhodcovi signály.

Koľkí hráči sú naraz na ihrisku?

MM: Do osemnástej minúty je na ihrisku z každého tímu šesť hráčov. Je tam jeden strážca (keeper). Jeho úlohou je strážiť obruče, aby nedostal gól. Ďalší traja hráči sú triafači (chaseri), ktorí sa snažia skórovať. Za každý gól je desať bodov. Každý tím má ešte dvoch odrážačov (beateri) a ich úlohou je vybíjať súperov a tým ich dočasne vyradiť z hry. V osemnástej minúte každému tímu ešte pribudne jeden stíhač (seeker) a ten sa snaží chytiť zlatú strelu.

A koľko vás býva v tíme dokopy?

HV: Maximálny počet hráčov, ktorí nastúpia na zápas, je 21 a tí sa počas zápasu striedajú.

MM: Funguje to ako v hokeji, máme striedačku a hráči sa menia jeden za druhého. Je to rýchly kontaktný šport, takže hráči idú do súbojov a potom si musia na minútu-dve oddýchnuť.

HV: Niektoré tímy majú ľudí, ktorí sú takí cenní alebo takí dobrí, že zostanú na ihrisku celý zápas, ale väčšinou si aspoň na chvíľu oddýchnu a potom sa vrátia.

Aké lopty pri hre používate?

MM: Na skórovanie sa používa jemne sfúknutá volejbalová lopta a potom sú na ihrisku tri lopty, rovnaké ako tie na americkú vybíjanú a nimi sa vybíjajú hráči. Keď niekoho vyradia z hry, musí sa vrátiť k svojim obručiam, dotknúť sa ich a až potom sa môže vrátiť do hry. Týmto sa metlobal vlastne líši od rugby. Ak by tam tento element nebol, bol by to iba fyzický kontaktný šport a pretláčaním lôpt do obruče by celkom pripomínal rugby. S vybíjaním prichádza aj taktika.

Hráte v podstate tri rôzne športy naraz, nie je potom na ihrisku chaos?

HV: Je to dosť dobre koordinované. Každý náš útok začína brankár, ktorý získa loptu a v závislosti od toho, či majú odrážači jednu alebo dve lopty na vybíjanie, sa snažíme získať ďalšiu, aby sme mali kontrolu nad hrou a mohli vybiť súperových hráčov.

MM: V knihe boli iba dve, no v skutočnosti sú v hre tri lopty, ktorými môžeme vybiť súperových hráčov a poslať ich tak k svojim bránkam. Jeden tím tak má výhodu, že má dve lopty, zatiaľ čo ten druhý iba jednu a od toho sa odvíja aj taktika. Hráči môžu byť agresívnejší, ísť do fyzického kontaktu, prerážať súperových hráčov, a tak skórovať alebo hrať taktickejšie, počkať si, kým budú súperi vybití.

Pred pár týždňami ste sa vo Florencii zúčastnili majstrovstiev sveta. Ako sa vám tam darilo?

MM: V siedmich skupinách súťažilo 29 krajín, my sme mali za súperov aktuálnych majstrov Európy z Veľkej Británie, Mexiko, Česko a tím Katalánska. Nepostúpili sme vyššie a na druhý deň sme po prehrách s Katalánskom a Hong Kongom obsadili konečné 26. miesto.

Ktoré tímy patria k špičke?

MM: Tento rok porazil tím USA vo finále Belgicko, tretie bolo Turecko pred Veľkou Britániou.

Na Slovensku ešte metlobal nie je veľmi populárny, ako to vyzerá v zahraničí?

MM: Na Slovensku je tento šport zatiaľ iba v plienkach, zatiaľ čo v zahraničí vznikajú prvé ligy a najväčší problém, ktorému metlobal čelí, je práve jeho pomenovanie. Quidditch je totiž ochranná známka spoločnosti Warner Bros., ktorá povolila používanie tejto ochrannej známky, pokiaľ bude fungovať pod nejakou neziskovkou.

Avšak šport sa postupne rozrástol na všetky kontinenty, organizujú sa majstrovstvá sveta, a práve preto medzinárodná metlobalová organizácia čelí veľkému problému. Bude musieť zmeniť názov alebo získať licenčné práva, aby mohla tento šport skomerčniť.

Viete si predstaviť, že by ste museli zmeniť názov?

MM: V hre sú dve varianty. Ak sa podarí získať licenčné práva na slovo quidditch, budeme sa môcť posunúť vyššie, alebo medzinárodná organizácia príde s kompletným rebrandingom a budeme musieť zmeniť meno.

HV: Cieľom metlobalu je de facto zbaviť sa nálepky Harryho Pottera a presadiť ho ako samostatný šport, taký, aký je – tímový, gendrovo neutrálny, fyzicky náročný, zaujímavý.

Prečo sa tak veľmi snažíte odlúčiť od Harryho Pottera?

MM: V Harrym Potterovi hovoríme o fiktívnom športe, ktorý sa reálne nedá hrať a nikdy sa takým spôsobom, ako je v knihe opísaný, ani hrať nebude. Vznikol nový šport na námet toho, od ktorého sa však pravidlami absolútne odlíšil. Tým pádom nemá zmysel spájať to s fikciou z knihy.

Ako sa na vás pozerá okolie, keď poviete, čo robíte vo voľnom čase?

MM: V slovenskej spoločnosti vládne veľa predsudkov, avšak ak človek prestane premýšľať nad tým, že je zvláštne, ako pri hre drží plastovú tyč a vyskúša si to, zrazu zistí, že je to fyzicky náročný šport.

Keď sa na to pozeráte z diaľky tou svojou optikou, je to plné predsudkov a to je jeden z problémov. Stretávame sa s nimi všeobecne v celej spoločnosti, je to niečo, s čím musíme bojovať. Metlobal je niečo, čo pomáha búrať predsudky aj v LGBTQ komunite. Chceme odstrániť tie stereotypy, ktoré ľudia majú voči netradičným športom, iným etnikám, ľuďom, ktorí sú určitým spôsobom odlišní.

Video: Ako funguje metlobal