Denník N

Čo ešte mali urobiť tí futbalisti, aby v našich očiach boli ozajstnými Francúzmi

Francúzsky futbalový reprezentant Paul Pogba pomáha manželke francúzskeho prezidenta Brigitte držať nad hlavou trofej majstrov sveta počas prijatia u francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona po návrate zo šampionátu do Paríža. Foto – TASR/AP

Rozmýšľam nad niektorými slovenskými reakciami na francúzskych futbalistov a myslím si, že tu ide o rozdiel v koncepcii národa.

Bulharský politológ Ivan Krastev vo svojej eseji Po Európe (After Europe – onedlho aj v slovenčine) písal, že francúzska koncepcia národa sa odvíja od lojality k inštitúciám. Farba pleti, pôvod ani (napr.) vierovyznanie v nej nezohrávajú žiadnu úlohu – dôležité je, že máte v hlave zhruba rovnakú spoločenskú koncepciu. (Nie, nefunguje to bezproblémovo, ale chápeme sa. Ide o koncepciu.)

My tu u nás a na okolí národ chápeme na etnickom princípe, na tom, ako človek vyzerá navonok a odkiaľ je. V očiach mnohých černoch (ani polovičný) nikdy nebude Slovákom jednoducho preto, že „nie je ako my“. Preto celkom logicky aj o francúzskych hráčoch hovoria, že to Francúzi nie sú. Preto sa pred pár rokmi úplne vážne tvrdilo, že Švédka, ktorá mala otca (ak si dobre pamätám) zo Somálska, vlastne nebola Švédka.

Samozrejme, slovenské vnímanie národa nemá Francúzov a ich futbalistov prečo zaujímať, ale ono je to celé zaujímavá téma. Pred dvoma rokmi na festivale v Prizrene som videl dokument o dvoch chalanoch. Rodičia utiekli pred vojnou z Kosova do Nemecka, chalani mali (tuším) jeden a tri roky. Žili v Nemecku, chodili tam do školy, študovali, pracovali. Už boli aj tínedžeri, skúšali robiť rap a neboli úplne márni. Neboli to žiadni lúmeni, každopádne boli úplne priemerní.

Celý čas však boli len utečencami a jedného dňa, doslova z noci na ráno, prišlo definitívne rozhodnutie o neudelení trvalého pobytu a deportácia. Z večera na ráno sa ocitli späť v Kosove, v ktorom od veku malého dieťaťa neboli, nepatrili doň a nespájalo ich s ním nič okrem toho, že tam majú rodinu.

Žili v Prizrene, čo je najkrajšie mesto v Kosove, také malé Sarajevo, ale ak celý život žijete v Nemecku, je to celkom zmena. To nebola ich krajina, ich ľudia ani ich kultúra, v Nemecku mali frajerky, s týmto nič nemali. Opäť skúšali robiť rap, ale Kosovo je iné ako Nemecko. Skončilo sa to tak, že po rokoch márnych pokusov dostať sa späť do Nemecka sa pridali k utečencom a dali to načierno.

Nejde o to, či to je správne alebo nesprávne, aké bolo iné riešenie a čo s tým teraz, ale to je ten paradox. Kríza identity. Kto si a kam patríš? Ak napríklad tvrdíme, že francúzski futbalisti v skutočnosti nie sú Francúzi, ostáva otázka, čím sú. 21 z 23 hráčov sa vo Francúzsku narodilo (čo je, mimochodom, viac ako Chorvátov v Chorvátsku), všetci tam vyrástli. Stretol som sa s tým, že „ani nevedia hymnu“ a „ani nevedia poriadne po francúzsky“. Ten, kto to hovorí, asi nevidel začiatok zápasov.

Naopak, tí hráči urobili maximum: pochádzajú poväčšine z (veľmi) chudobných podmienok, ale vedia jazyk, vedia hymnu, vychodili francúzske školy, dodržujú to, čo si francúzska spoločnosť stanovila ako podmienku toho, aby sa stali súčasťou národa.

A urobili ešte viac: vybojovali si to, dostali sa zo sídliska, celý život dreli, aby boli najlepšími futbalistami. Vyhrali pre Francúzsko titul majstrov sveta. V tom, čomu sa venujú, sú najlepší na svete, dosiahli viac ako absolútna väčšina ostatných. Čo viac môžu urobiť? Podľa mňa nič.

Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí hovoria, že to nestačí. Vlastne hovoria, že namiesto nich mal hrať niekto iný, oni by ani nemali hrať futbal a namiesto toho by sa mali flákať po sídliskách – a vtedy by konečne boli prisťahovaleckými flákačmi a konečne by zapadli do kastlíka, v ktorom ich chceme mať a z ktorého nemajú právo sa pohnúť.

Čiže čo vlastne? Majú sa vrátiť do krajiny, v ktorej sa nenarodili, v ktorej nikdy neboli a s ktorou ich nič nespája? Ako tí kosovskí chalani? Majú sa bezcieľne flákať? Alebo nemajú hrať futbal? Alebo majú hrať futbal, ale nie príliš dobre? Alebo by jednoducho nemali existovať? Čo od nich vlastne očakávame? Čo by mohli urobiť, aby v našich očiach boli ozajstnými Francúzmi? Ja viem, zmeniť farbu pokožky – lenže to sa akosi nedá. Ešteže nerozhodujeme o tom, kto sú ozajstní Francúzi. Svoje podmienky splnili na maximum a ešte viac, naše ich nemajú prečo zaujímať.

Mimochodom, finále som pozeral v podniku, kde bolo asi dvadsať Francúzov. Keď tí hráči, ktorí nie sú Francúzi, spievali francúzsku hymnu, tí ľudia spievali s nimi. Ani raz som nezačul, že by to neboli ich hráči, nikto nevyzeral, že by ho nereprezentovali.

Text bol pôvodne zverejnený na FB Samuela Marca.

Teraz najčítanejšie