Rozdal som deťom ruské zástavy, aby ich pálili. Projekt Spýtaj sa vašich 68 zbiera spomienky na okupáciu
Päťdesiate výročie augustových udalostí pripomenú osobné príbehy a artefakty pamätníkov.
Letná dedinská atmosféra, lúka, pasúce sa kravy a prázdninujúci chlapec v tínedžerskom veku. Do tejto sparnej letargie sa zrazu z lesa vyrúti tank. Absurdný úkaz, prekvapenie a šok z nepochopiteľnej situácie. Hlučný zárez do nevinného ticha, po ktorom je zrejmé, že už nič nebude ako predtým. Zároveň sa objavuje zárodok odporu a hnevu, ktorý bude v duši mladého muža driemať ešte desaťročia.
Zhruba pred rokom sa filmárka Barbora Berezňáková a grafická dizajnérka Pavlína Morháčová bavili o tom, ako ich rodičia zažili okupáciu Československa v auguste 1968. Barbora sa opýtala svojho otca a ten jej rozpovedal svoj zvláštny prázdninový zážitok s tankom. Spontánne vznikla idea, že takýchto osobných príbehov predsa musí byť viac. A že práve cez ne by bolo možné sprítomniť dramatické augustové udalosti. To bol začiatok projektu Spýtaj sa vašich 68, ktorý by mal kulminovať v noci päťdesiateho výročia vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie.
Poznávať cez zážitok
„Vytrhnúť historickú udalosť z učebníc dejepisu.“ Takto svoju ambíciu na webstránke projektu opisujú jeho autorky. Neznamená to, že spochybňujú oficiálnu historiografiu či výučbu dejín na školách. Myslia si však, že takýto kontakt s históriou nie je úplný a pre skutočné pochopenie historických udalostí môže byť dokonca nedostatočný.
„Keď ste s niečím konfrontovaní v učebnici, tak môžete ľahko nadobudnúť dojem, že vás osobne sa to netýka,“ tvrdí Barbora Berezňáková. A vysvetľuje, že poznanie môžeme nadobúdať popisom alebo zážitkom. Pričom zážitok je vždy silnejší. „Keď vám niekto istú udalosť opíše, tak v tom väčšinou nemáte emóciu. No čím viac emócie v tom je, tým hlbšie dokážete spoznať a uchopiť daný fenomén. Keď niečo prežil váš otec, mama alebo babka, tak to pre vás získa ďalší rozmer,“ hovorí režisérka. Znamená to, že v projekte Spýtaj sa vašich 68 vstupuje do hry okrem historickej pamäti aj pamäť osobná.
„To dejepisné podanie je veľmi jednorozmerné,“ pridáva sa Eva Vozárová, ktorá v projekte pracuje na produkcii a fundraisingu. „Chýba tam osobný príbeh, s čím súvisí naša schopnosť vžiť sa do toho, čo sa v auguste 1968 stalo, aké to malo dôsledky a čo by to znamenalo, keby sa to stalo teraz,“ tvrdí.
Keby učebnicové spracovanie okupácie bolo postačujúce, tak by sme s touto dramatickou udalosťou boli ako národ vysporiadaní. To však podľa autoriek projektu nie sme. Ak by sme boli,