Denník N

Otec nevládal plniť kontingenty, zatkli ho a syna poslali k čiernym barónom

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Boli sme nahraditeľní otroci, spomína Milan Fekiač na roky v pomocných technických práporoch. Ničím iným sme pre ten režim neboli. Náš život nič neznamenal.

Milan Fekiač sa narodil 1. augusta 1932, pochádza z Detvy. Otec Martin Fekiač bol obchodník a mal pohostinstvo, matka Emília (rod. Výbošťoková) zdedila poľnohospodársku pôdu. Milan vnímal obdobie Slovenského štátu očami dospievajúceho chlapca, jeho bezprostredného okolia sa deportačné a arizačné opatrenia nedotkli. Hektické časy pre rodinu nastali až po vypuknutí Slovenského národného povstania.

Intrigami a závisťou nepriateľmi pre obe strany

Po vypuknutí SNP sa stala aj Detva epicentrom lokálneho diania a v okolí sa to začalo hemžiť partizánmi, povstalcami, ako aj nemeckými posádkami zaberajúcimi znovudobyté povstalecké územie.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Okrem toho to bola doba, keď zlomyseľné udania dokázali ľuďom spôsobiť veľké problémy. Bohužiaľ sa do takého kolotoča obvinení dostala aj rodina Fekiačovcov.

„Niekedy je osud prekvapivý, do problémov nás dostal človek z vlastnej rodiny. Neviem, či v tom bola závisť, ale spätne sme sa dozvedeli, koľko udaní na nás išlo priamo od otcovho bratranca,“ spomína Milan.

„Jedného dňa k nám pribehol pastier kráv, že v dedine počul, ako nás pôjdu partizáni vystrieľať. Vraj sme presvedčení ľudáci a neboli sme ochotní kopať v čase Povstania zákopy. Pritom každý dobre vedel, že otec kvôli povinnostiam ani nemohol ísť kopať, nebol vtedy doma. Keď prišli do nášho domu, nebolo nám všetko jedno. Mali však chápavého veliteľa jednotky, ktorému sme ozrejmili situáciu, a ten dokonca povedal, že keď skončí vojna, máme bratranca za krivé obvinenia udať my. Starý otec však ako kresťansky založený človek len mávol rukou a povedal, nech mu pánboh odpustí.“

V krízovej dobe sa v okolí Detvy pohybovali vojaci oboch znepriatelených strán, a Fekiačovci tak prišli do problémov aj s nemeckými vojakmi. Paradoxne opäť intrigami bratranca.

„Potrebovali vyrabovať náš dom a otcov bratranec im v tom pomáhal, keďže nás asi považovali za majetnejších občanov. Počas Povstania aj následného prechodu frontu boli u nás ubytovaní rôzni vojaci. Tak ako predtým partizáni, neskôr maďarskí, ale aj nemeckí vojaci. Medzi maďarskými vojakmi bol seriózny a chápavý veliteľ, čo nás zachránilo. Pretože keď prišli nemeckí vojaci, odvliekli nás uprostred noci len s tým, čo sme mali na sebe, až do Slatiny, tam nás zamkli v miestnej krčme. Boli sme si istí, že nás idú postrieľať. Zhodou okolností tam však slúžila predsunutá maďarská posádka s veliteľom, ktorý bol predtým u nás. Ten sa nás zastal a zo zamknutej krčmy nás odviezli až domov. Tam sme našli spúšť, ešte sa tam nachádzali poslední rabujúci nemeckí vojaci a spolu s nimi dokonca sused, ktorý sa chcel priživiť na našom nešťastí. Aj v takýchto chvíľach sa ukáže charakter ľudí.“

Rodina si prežila cez vojnové časy malé peklo, neboli si mnohokrát istí životom. V ich dome sa našlo 36 zásahov rôznych projektilov z prebiehajúcich prestreliek, ktoré ho značne poškodili.

Po vojne rodina chcela opäť vybudovať svoje hospodárstvo. Nástup novej diktatúry však tieto ich nádeje čoskoro nadobro pochoval.

Hrdosť a pracovitosť pošliapaná červenou diktatúrou

Milanove študijné kroky viedli po absolvovaní gymnázia v Lučenci na Vysokú školu drevársku vo Zvolene. Nemohol si však nevšimnúť narastajúce tlaky komunistickej moci, ktorá robila hospodárom zo života peklo.

„Ako prvý krok stanovili neúnosné kontingenty – povinné odovzdávanie podielu úrody a výrobkov v prospech štátu. Mnoho miestnych roľníkov a živnostníkov to zničilo. Otec so starým otcom robili, čo mohli, dokonca bol otec istý čas vyhlásený za najpoctivejšieho v plnení kontingentov v okolí. Avšak ani to nestačilo, závistliví agitátori zbierali podklady na jeho vykonštruované zatknutie.“

Netrvalo dlho a Martina Fekiača prišli 24. novembra 1952 zatknúť, zámienkou bolo oneskorené odovzdanie spomínaných kontingentov.

„Pripísali mu obohacovanie sa na úkor pracujúceho ľudu, v Detve z neho razom spravili najväčšieho kontrarevolucionára. Okrem toho mu našli strelný prach, rozbušky a niekoľko metrov zápalnej šnúry, ktoré mal otec v legálnej držbe, keďže začiatkom 50. rokov si privyrábal lámaním kameňa. Snažili sa dokázať, že otec ich chcel použiť na protištátnu teroristickú činnosť a prišiť mu aj trestný čin velezrady.“

Milana ako syna kontrarevolucionára vyhodili zo školy.

Po rozsiahlom vyšetrovaní, v ktorom sa prokurátor Hruška zo Zvolena snažil zariadiť pre Martina Fekiača čo najvyšší trest, sa vďaka svedectvám ľudí, ktorí ho poznali, musel uspokojiť s trestom „len“ 18 mesiacov väzenia a finančný trest, ktoré súd stanovil v apríli roku 1953. Otec Martin Fekiač strávil obdobie svojej väzby vo viacerých väzniciach, aj v Jáchymove.

Po úmrtí Josifa Stalina a smrti Klementa Gottwalda udelil nový prezident Antonín Zápotocký čiastočnú amnestiu politickým väzňom, ktorá sa vzťahovala aj na Martina Fekiača. 15. júla 1953 sa dostal na slobodu.

Rodine však medzitým zhabali veľkú časť majetku, okrem toho sa kádrový posudok rodiny dotkol aj samotného Milana, ktorý dostal vo februári roku 1952 povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu.

Rok 1953 v PTP. Foto – Post Bellum

Otroci v rukách režimu

Milanove prvé kroky viedli do sústreďovacieho tábora v českej Bíline, kde bol ako tzv. triedny nepriateľ zaradený do trestného 64. útvaru PTP a absolvoval tu poradový výcvik. Potom ho premiestnili do jeho budúceho pôsobiska v Ostrave, kde ho už čakala skutočne otrocká práca v najnebezpečnejších úsekoch bane.

Náročnú prácu v úsekoch, ktoré odmietali pre ich rizikovosť prideliť radovým baníkom, nezabudli šikanujúci velitelia spestriť vojakom pravidelnými večernými nástupmi, povestným „čepobitím“ sprevádzaným urážkami a vyhrážkami. Jediné, čo týchto mužov držalo pri živote, bola súdržnosť a kamarátske putá, ktoré si vytvorili.

„Veľmi nám pomáhalo priateľstvo civilných baníkov, ktorí nás mali radi a súcitili s naším osudom. Bolo mnoho úrazov a zažil som aj smrť blízkeho kamaráta. V nestráženej chvíli pri vysokom pracovnom tempe sa odtrhol vozík, ktorý ťahal uhlie, na šikmine ho pritlačil a zabil. Bola to pre nás rana, pretože sme boli ako bratia. Vtedy sme videli, akí zbytoční a nahraditeľní sme pre ten režim. Stroje na otrockú prácu, nič viac.“

V neskoršom období sa manuálne zručný Milan dostal k práci zámočníka na banských konštrukciách. Nadriadený na pracovisku ho dokonca presviedčali, aby zostal v Ostrave, kde mu sľubovali lepšie zázemie.

Milan mal však silné rodinné puto, všetky ťažko zarobené peniaze odkladal, aby mohol po návrate pomôcť rodičom. Po prepustení do civilu 1. marca 1955 sa teda vrátil domov, dúfajúc v lepšiu budúcnosť, ktorá však s jeho kádrovým posudkom nebola ani v civilnom živote jednoduchá.

Foto – Post Bellum

Dlhé čakanie na skutočnú slobodu

Po návrate domov mal Milan problém nájsť si zamestnanie, pomáhal teda aspoň rodičom s rodinným hospodárstvom. Neskôr sa mu podarilo zamestnať sa vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby vo Vígľaši, kde pracoval ako účtovník.

Tam sa spoznal so svojou budúcou manželkou Angelou Petrášovou zo Santovky. Čoskoro sa im narodili dcéry Katarína a Angela, a tak bolo potrebné zabezpečiť aspoň aké-také zázemie rozrastajúcej sa rodine. Milan si spomína na absurdné rozhodnutia vedenia výskumného ústavu, ktorý ich chcel s manželkou prepustiť, pretože jeho otec odmietal vstup do JRD.

Ako zamestnanci mali dokonca povinnosť agitovať pre vstup do JRD v rodinách žijúcich v miestnych obciach. „Po všetkom, čo našu rodinu postihlo, som vedel, čo je ten režim zač, a snažil som sa ho v rámci možností sabotovať. V skutočnosti sme tých ľudí odhovárali a oni sami z nás vycítili, že túto činnosť robíme z donútenia. Môj otec však musel po neustávajúcich tlakoch nakoniec vstup do JRD podpísať.“

Neskôr Milan pracoval v skladoch vo Vígľaši pre Správu štátnych hmotných rezerv ako zástupca vedúceho a kvalitár. Tu zažil aj príchod vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, pri ktorom ako mnoho vtedajších občanov prejavil svoj ostrý nesúhlas. Svoj postoj vyjadril aj pri tzv. politickej previerke, ktoré v čase začínajúcej normalizácie prebiehali medzi zodpovednými pracovníkmi.

Neskôr sa Milan dostal k práci vodiča medzinárodnej nákladnej dopravy v ČSAD vo Zvolene, čím sa mu otvorila možnosť precestovať aj demokratické krajiny. Kvôli tomu sa dostal pod ešte väčší drobnohľad štátnych orgánov, ktoré ho pravidelne predvolávali a vyšetrovali jeho styk s vtedajšími disidentmi a ľuďmi v exile.

Raz Milana predvolali na nezmyselný výsluch do Levíc. Navzdory nebezpečenstvu, ktoré z toho plynulo, však prijal prosbu sestry známeho exulanta, spisovateľa a historika Imricha Kružliaka.

„Poprosila ma, či by som mu od nej nemohol doručiť list. Čo v ňom bolo, som nevedel, avšak v rámci situácie, v ktorej sa nachádzali, som jej chcel pomôcť. Viem, čo je to odlúčenie od milovaných. Tento list som však mal pri sebe v čase, keď ma zobrali na spomínaný výsluch na útvare ŠtB. Počas čakania pred vyšetrovacou miestnosťou sa mi podarilo zjesť lístok s adresou, ktorý som od sestry pána Kružliaka dostal, zvyšok listu som zničil na záchode. Mal som vtedy veľké šťastie, mohol som totiž dostať do problémov ich aj svoju rodinu.“

Pri svojej práci mal mnohokrát možnosť emigrovať, no on odmietal opustiť všetko, čo tu jeho rodina po generácie tak ťažko budovala. Po 19 rokoch v ČSAD odišiel do predčasného dôchodku. Príchod Nežnej revolúcie privítal s nadšením. Istý čas bol dokonca členom VPN v Detve.

Rozčarovanie prišlo len v období divokých 90. rokov sprevádzaných korupčnou privatizáciou, nezamestnanosťou a nedemokratickými prvkami vlády Vladimíra Mečiara. V súčasnosti žije Milan Fekiač na dôchodku obklopený láskou manželky a rodiny v Detve.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie