Zapamätajme si deň, keď SaS pochválila veľkú reformu Smeru

SaS minulý týždeň urobila nezvyčajné gesto, ktorým podporila štartujúcu reformu nemocníc oznámenú nominantmi Smeru. Aby sme pochopili, aké cenné to môže byť napokon pre krajinu, pripomeňme si najprv, aká biedna je doterajšia história veľkých zmien organizovaných politikmi.

Keď nestačí napísať zákon, sme bezradní

V Slovenskej republike sa nikdy nikomu nepodarilo zdarne dokončiť žiadnu väčšiu reformu, ktorá by vyžadovala zložitejšie úsilie ako len zmenu zákonov v parlamente.

Ak máte odvahu, plán a väčšinu v parlamente, je relatívne jednoduché zaplatiť dlhy štátnych bánk a potom ich predať.

Podobne sa dá príkazom zaviesť jednu sadzbu dane z príjmov a DPH a urobiť z toho značku na pritiahnutie investorov.

No už napríklad plán na zjednotenie výberu daní a odvodov má takmer dve desaťročia, neurobilo sa z neho vlastne nič, akurát sa o ňom už prestalo rozprávať.

Podobne to šlo časom dolu vodou so súkromným dôchodkovým pilierom. Najprv sa nepodarilo odhadnúť záujem verejnosti o súkromné sporenie, a medzi sporiteľov sa tak dostali aj ľudia, pre ktorých by pravdepodobne bolo lepšie ostať len pri štátnom dôchodku.

Keď sa potom zmenila vláda, systém nemal dostatočnú autoritu a stabilitu, aby ho to ochránilo pred populizmom a posadnutosťou Roberta Fica. Výsledok je sporenie na dôchodok, ktoré je vlastne zbytočné, pretože väčšina sporiteľov v ňom doteraz nemá výnosy ani zďaleka primerané rastu svetových búrz.

Tragicky sa skončil aj nápad povoliť súkromným zdravotným poisťovniam mať zisk, aby boli motivované starať sa o pacienta. Zákon, ktorý to povoľoval, na konci druhej Dzurindovej vlády v parlamente tesne prešiel, no pacientom to nijako nepomohlo. Chýbala každodenná silná, nezávislá a bystrá kontrola poisťovní, ktorá by im zabránila zarábať na úkor pacientov, zdravotníkov a nemocníc.

Napraviť sa to pokúsil právnik Robert Fico ďalšou zmenou zákona, ktorá kvalite práce poisťovní nijako nepomohla, výber ziskov nezastavila, len vyvolala arbitráže a iné súdne spory. Neschopnosť slovenských vlád zorganizovať čokoľvek zložitejšie ako zmenu zákona potom potvrdil krach projektu vytvorenia jednej zdravotnej poisťovne.

O školskú reformu sa naposledy pokúsila vláda za ministra Mikolaja zo SNS za prvej Ficovej vlády. Zákony prešli, v školstve dali do pohybu nové motivácie, ktoré žiakom nepomohli, učiteľov poplietli, a teraz už niet nikoho, kto by tú reformu bránil.

Našu neschopnosť organizovať zložitejšie veci, ktoré už nie sú zabehané, dokazujú aj eurofondy. Napriek tomu, že sa im venuje úradnícka elita s pomocou Európskej komisie, máme problém vôbec načas čerpať a efektivita míňania takmer ani nie je téma.

Veľká reforma verejnej správy ESO priniesla klientske centrá, no presunutím kompetencií pod ministerstvo vnútra sa hlavne zväčšil chaos v riadení školstva či referátov životného prostredia a aj pôvodných súčastí ministerstva. A celkový úspech/neúspech ESO vlastne ani nemôžeme odmerať, lebo spätne vlastne ani nie je jasné, čo bol pôvodný cieľ.

A máte navyše málo času

Vyhrať voľby je ťažké, ale je to len predkolo, ktoré politikom iba umožňuje skúsiť robiť reformy. Reformovať, čiže meniť návyky a motivácie ľudí a inštitúcií tak, aby dávali nový zmysel a boli efektívnejšie, je vrchol umenia verejnej politiky.

Krajiny sa nedelia na úspešné podľa toho, aké šikovné tam majú strany volebné kampane, ale či tam majú aj politikov schopných robiť reformy.

Celé to komplikuje aj nedostatok času, čo politici majú na presadenie a zavádzanie zmien. Ak ste politik ako Lucia Žitňanská a prídete do funkcie s jasným plánom, máte šancu, že do konca volebného obdobia sa vám podarí nielen zmeniť zákon, ale ho aj zaviesť do praxe. Jej sa to naposledy z veľkej časti podarilo pri osobnom bankrote, protischránkovom zákone či elektronizácii nových exekúcií.

Kto sa však chce pustiť do väčšej reformy, musí počítať s tým, že dokončenie jeho plánov napokon možno bude závisieť od vôle a schopností jeho politických konkurentov. Takto napríklad prvá Ficova vláda dokončila zavádzanie eura na Slovensku, ktoré sa rozbehlo ešte za Ivana Mikloša. Ide však o výnimku, žiadnu inú významnú zmenu nachystanú jednou vládou nedokončila jej nasledovníčka.

Je to užitočné, ale nikto to nechce

Väčšina politikov sa bojí robiť reformy. Politické náklady prichádzajú hneď, zatiaľ čo prínosy až po rokoch a navyše nie pre všetkých dotknutých.

Zmeny nie sú verejne populárne, lebo do centra pozornosti sa prirodzene dostávajú prípady ľudí, ktorí reformami stratili. Tí sú zvyčajne hlučnejší a zaujímajú nás viac, lebo sme viac citliví na straty ako na zisky.

Ak ste napríklad obyvateľ okresného mesta s malou nekvalitnou nemocnicou, nepríde vám ako dobrá reforma, ktorá nemocnicu vo vašom meste zruší alebo v nej zníži počet oddelení. Chcete mať zdravotnú starostlivosť čím bližšie, pretože to takto doteraz bolo. Neveríte, že ak sa spoja pôrodnice v dvoch okresných mestách, tak výsledkom bude vyššia kvalita, teda zdravšie prostredie pre deti a rodičky.

Nedokážete si ani predstaviť, že by niekto vo vašom meste kandidoval za primátora a súhlasil by s presunom pôrodnice do vedľajšieho mesta. Každý politik vie, že voliči by uprednostnili status quo. Kto sa napriek tomu rozhodne pre reformu, musí s tým minimálne rátať.

My nič, my len určujeme pravidlá

Ministerka zdravotníctva Kalavská zdedila prípravu reformy nemocníc po svojom kolegovi Druckerovi. Nemyslí sa tým zníženie objemu zlých nákupov štátnymi nemocnicami. To bola oveľa jednoduchšia vec, ktorá je po dvoch rokoch už sľubne rozbehnutá. Drucker takmer vôbec nemenil riaditeľov nemocníc, len ich prinútil zdieľať s centrom informácie a čoraz väčší objem nákupov potom mohol nechal kontrolovať ministerstvom. Ministerskí úradníci tak majú dosť informácií na to, aby vedeli ľahko odhaliť zlý nákup. Informácie ich zároveň chránia pred tým, aby politickí a regionálni lobisti dokázali pri nemocničných nákupoch presadiť svoje.

Plán na nové rozdelenie nemocníc je oveľa hlbšia a zložitejšia reforma, ktorej možné prínosy sú