Denník N

Dokáže sa Slovensko nestať revolučným štátom?

Foto – TASR
Foto – TASR

V záujme Slovenska je udržanie EÚ a jej zdrojov legitimity: liberálnej demokracie, právne regulovaného prostredia a spoločných inštitúcií.

Henry Kissinger počas svojej dlhoročnej diplomatickej kariéry napísal viacero zaujímavých kníh, ale jeho životným dielom je dizertačná práca, ktorú obhájil na Harvarde v roku 1954 a vyšla v roku 1957 pod názvom „Znovuvytvorený svet: Metternich, Castlereagh a problémy mieru v rokoch 1812–1822“.

Kniha ponúka originálnu interpretáciu napoleonských vojen a veľmocenských snáh o znovunastolenie vtedajšieho povojnového usporiadania, ktoré v mnohých aspektoch zadefinovalo Európu modernej doby. Napoleonské vojny Kissinger vníma ako konflikt o to, čo predstavuje legitímnu formu vládnutia v Európe. Na jednej strane stáli revolučné sily reprezentované primárne napoleonským Francúzskom a na strane druhej sily snažiace sa o udržanie či konzervovanie systému dedičných monarchických štátov, kam patrili hlavne Rakúsko, Prusko i Rusko a podporila ich aj Británia.

Revolučnosť Francúzska a jeho podporovateľov však Kissinger chápe špecifickým spôsobom. Nejde tu o revolučné myšlienky spojené povedzme s Veľkou francúzskou revolúciou, ale o nespokojnosť určitej veľmoci s existujúcim systémom politickej legitimity na európskom kontinente založenom na dedičných monarchiách. Revolučná mocnosť je teda pre Kissingera vo všeobecnosti taká veľmoc, ktorá sa cíti systematicky znevýhodnená existujúcim súborom pravidiel a noriem daného medzinárodného usporiadania.

V knihe analyzuje, ako sa habsburskému ministrovi zahraničných vecí Metternichovi podarilo zachrániť Napoleonovi podriadenú Habsburskú monarchiu na ďalšie storočie tým, že dokázal presvedčiť zvyšok európskych mocností, že je v ich záujme znovunastoliť a posilniť prednapoleonské politické usporiadanie Európy založené na udržiavaní slobody historických dedičných monarchií.

Kissingerova kniha je hodnotná svojou zovšeobecniteľnosťou. Ak sa totiž touto analytickou optikou pozrieme na dnešný vývoj v Európskej únii, tak zistíme, že tu v systémovej rovine tiež prebieha niečo podobné ako pred dvomi storočiami.

V dnešnej Únii totiž tiež zažívame konflikt medzi revolučnými silami nacionalizmu a konzervatívnymi silami snažiacimi sa o udržanie či znovunastolenie princípov a noriem, na ktorých je európska integrácia založená už od 50. rokov minulého storočia. Princípmi EÚ sú zdieľanie suverenity, spolupráca, koordinácia, pripravenosť na kompromis a solidarita s ostatnými členmi. Toto revolučné sily odmietajú – ide im o Európu bez dnešnej Únie, kde prevládajú národnoštátne egoizmy.

Novodobí revolucionári v EÚ

Revolučnými silami v dnešnej EÚ sú primárne Orbánov režim v Maďarsku a Kaczyńského režim v Poľsku, ktoré systematicky podkopávajú základné piliere liberálnej demokracie a právneho štátu. Viktor Orbán sa dlhodobo netají svojou snahou o vytvorenie „neliberálnej demokracie“ u našich južných susedov. EÚ podľa neho v zásade nemusí existovať a dokiaľ existuje, tak ju treba maximálne finančne využiť.

Okrem stredoeurópskych vodcov k revolučným silám patria aj Nigel Farage a niektorí neo-imperiálni podporovatelia brexitu vo Veľkej Británii či zástancovia Swexitu – odchodu Švédska z EÚ, ako napríklad Jimmie Åkesson zo strany Švédski demokrati. Jasným revolučným prvkom je čoraz populárnejšia strana AfD v Nemecku, ale aj zástancovia národnoštátnych egoistických sólo jázd v imigračnej politike ako Horst Seehofer z bavorskej CSU, Heinz Christian Strache zo Strany slobodných v Rakúsku a Matteo Salvini zo strany Lega v Taliansku.

Tieto sily primárne spája predstava, že EÚ ako politické usporiadanie systematicky znevýhodňuje ich jednotlivé krajiny a spoločnosti. Odpor proti EÚ ako politickému usporiadaniu založenému na zdieľanej suverenite a spoločných normách a pravidlách poskytuje základ pre spoločnú revolučnú platformu zdanlivo nesúrodých síl.

Mýlia sa teda tí, ktorí logicky a optimisticky argumentujú, že vznikajúca nacionalistická internacionála je vlastne akýsi oxymoron, a teda ak aj vznikne, tak pretrvať nemôže, pretože nacionalisti a národnoštátni egoisti zákonite pôjdu proti iným nacionalistom a egoistom. Naopak. Revolučným silám v EÚ dnes ide o pretvorenie Únie na viac či menej súrodý zhluk vo vlastnom egoizme vygradovaných národných štátov, a teda primárne o nastolenie akéhosi nového poriadku v Únii bez väčšiny noriem a pravidiel jej spoločného politického usporiadania. Ide im v zásade o odstránenie Únie vo forme, v akej ju posledné desaťročia poznáme. A to je silná spoločná celoeurópska revolučná platforma, ktorú zrejme už v najbližších voľbách do Európskeho parlamentu uvidíme v akcii.

Globálne kotvy revolúcie v EÚ

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie