Denník N

Toto si prečítajte, kým požiadate podriadenú alebo kolegyňu o „dobrovoľnú“ láskavosť

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Ženy sa viac správajú podľa toho, čo sa od nich očakáva, než ako sa cítia a ako im skutočne vyhovuje.

Tri americké profesorky ekonómie varujú ženy pred príliš aktívnym zapájaním sa do činností na pracovisku, ktoré sa považujú za dobrovoľné. Hoci ide často o veci, čo nechce nikto urobiť a „pristanú“ na nejakej žene, lebo jej je trápne, že sa nikto neprihlási, a tak zdvihne ruku. Dôsledkom však je, že to brzdí ženinu kariéru a oberá ju to o čas aj energiu.

Linda Babcocková, Maria P. Recaldeová a Lise Vesterlundová vo svojej štúdii publikovanej v Harvard Business Review zároveň odporúčajú vedúcim, aby vyšli zo svojej komfortnej zóny a „namiesto toho, aby hľadali dobrovoľníkov alebo nepriamo žiadali ženy, zvážili radšej možnosť rotácie niektorých menej príjemných alebo nezáživných úloh medzi zamestnancami“.

Za také považujú napríklad organizáciu večierkov, mimopracovných aktivít, ale aj účasť v rôznych nevýznamných, ale o čas oberajúcich komisiách, či zastupovanie chorého alebo dovolenkujúceho kolegu či kolegyne.

Podľa profesoriek, ktoré urobili niekoľko experimentov o tom, ako sa ženy a muži správajú, ak sú požiadaní o niečo, do čoho sa nikomu nechce, a skúmali aj praktické skúsenosti ľudí, sa tento stav prejavuje v jednotlivých odboroch rôzne, ale takmer vždy vedie k spomaleniu kariérneho postupu žien.

„V priemysle napríklad ženám dávajú úlohy, ktoré neprinášajú taký zisk a ani pracovný postup či povýšenie, v akademickom prostredí zase zadania, čo sú skôr podporné, ako výskumnícke a podobné je to aj v iných odvetviach,“ píšu. To všetko sa deje napriek tomu, že ide o ženy, ktoré majú rovnaké, ak nie vyššie vzdelanie či dlhšie pracovné skúsenosti ako muži.

Sú ženy naozaj ochotnejšie?

45-ročná Hana riadi veľký kolektív vo výrobnej sfére a keď sa oboznámila s výsledkami tejto štúdie, uznala, že je to tak. „Bavila som sa o tom aj s inými kolegyňami a kolegami. Je pravda, že ja ako manažérka akosi rátam s tým, že na nejaké otravné či menej viditeľné aktivity sa podujmú kolegyne. Nejak automaticky predpokladáme, že budú organizovať vianočný večierok alebo prevezmú agendu niekoho, kto je dlhšie práceneschopný. Asi to súvisí s tým, že od žien očakávame súhlas, ochotu a to, že nakoniec sa predsa len nechajú nahovoriť. Myslím, že to dievčatá majú tak od školy, aj ja som sa prihlásila za zberovú referentku, keď som bola žiačka, lebo som tušila, že učiteľka to tak chce. Ale nie je to v poriadku ani fér, budem si na to dávať pozor.“

Pravdou však je, že ženy nie sú „prirodzene“ ochotnejšie, altruistickejšie či skôr sa obávajúce, že niekoho sklamú alebo nahnevajú. Ukázal to experiment, čo urobili Babcocková, Recaldeová a Vesterlundová.

Najprv sledovali ochotu podujať sa na nevďačnú úlohu, ktorá navyše nebola primerane finančne ohodnotená, v zmiešaných mužsko-ženských skupinách. Tam sa ukázalo, že ženy si ju „vybrali“ o 48 percent častejšie ako muži, hoci často to bolo aj na poslednú chvíľu (na splnenie úlohy mali časový limit) a s nevôľou.

Keď však rovnakú situáciu nasimulovali vo výhradne ženských alebo mužských kolektívoch, rozdiely medzi mužmi a ženami sa zotreli a neochota robiť niečo nevýhodné či slabo odmenené bola rovnaká. „V zmiešaných skupinách sa muži neprihlasovali do ‚dobrovoľných‘ činností, zatiaľ čo ženy sa snažili, aby dokončili úlohu. V rovnakých sa však situácia zmenila. V mužských boli muži donútení nájsť medzi sebou dobrovoľníka, ak chceli uspieť, v ženských zase ženy očakávali, že nepopulárne zadanie si zoberie niektorá iná, a nepociťovali tak silno, že by sa do toho mali nútiť,“ tvrdia výskumníčky.

Menší odpor

Môže to teda znamenať, že ženy sa v tomto prípade viac správajú podľa toho, čo sa od nich očakáva, a nie podľa toho, ako sa cítia a ako im skutočne vyhovuje? Alebo inak: je to zvyk?

Ukázalo sa totiž, že „aj vedúci aj vedúce skôr požiadali o 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie