Naša precitlivenosť a intolerancia

Dejiny všetkých národov a štátov sú poznačené precitlivenosťou na kritiku, ktorá odznieva na ich adresu nielen z cudziny, ale zvlášť vtedy, ak vychádza z vlastných radov, teda zvnútra domácej spoločnosti od kriticky mysliacich  občanov. Tí sú potom obyčajne označovaní za „národných hriešnikov“, ohováračov, v horšom prípade za zradcov či otvorených nepriateľov.

V našich moderných dejinách máme na to dostatok príkladov. Do úlohy údajných neprajníkov štátu, národa, pracujúceho ľudu, tradícií, náboženstva sa spravidla dostávajú príslušníci kultúrnych elít. No práve táto neveľká, a preto ľahko izolovateľná skupina má povinnosť hovoriť na adresu spoločnosti aj nepríjemné kritické slová – nie preto, aby jej škodila, ale, naopak, aby jej pripomínala aj nepohodlné pravdy, a tak ju kultivovala, robila odolnejšou, zdravšou a sebavedomejšou.

Nie je to jednoduchá a verejnosťou vždy pochopená úloha. Jej realizátori to nemali a ani dnes nemajú ľahké. Spomedzi nich stačí spomenúť napríklad Jonáša Záborského, Jána Lajčiaka, Janka Jesenského, Alexandra Matušku, Milana Hamadu,  chartistov. V súčasnosti k nim možno priradiť investigatívnych novinárov (jeden z nich za to zaplatil životom), „druhotriednych umelcov, slniečkarov, liberálov kozmopolitov, čechoslovakistov, sionistov, kaviarenských kritikov, (pred 40 rokmi) stroskotancov a samozvancov“.

V ostatnom čase sa