Filla ani Fulla ešte nikdy neboli takí živí mŕtvi, ako teraz v Slovenskej národnej galérii
Výročie Československa oslavuje SNG výstavou dvoch výrazných osobností českej a slovenskej scény a je to asi to najlepšie, čo mohla s touto udalosťou urobiť. Okrem toho oslavuje aj vlastné výročie – už tento víkend.
Slovenská národná galéria oslavuje Československo po svojom. Otvorila výstavu dvoch velikánov českej a slovenskej scény – Emila Fillu a Ľudovíta Fullu. A nemohla urobiť nič lepšie.
Na prvý pohľad sa síce môže zdať, že ich dala dohromady iba pre podobnosť ich mien, ktoré sú naozaj úchvatné a pekne sa vedľa seba vynímajú na plagátoch, ale tak to, pochopiteľne, nie je.
Podarilo sa jej nájsť spôsob, ako o Československu hovoriť osobne a nie iba ako o výstavnom exponáte zatvorenom kdesi vo vitríne. A podarilo sa jej to práve preto, lebo namiesto veľkolepej prehľadovej výstavy, aké bývajú pri takejto príležitosti neblahým zvykom, stavila na osudy dvoch konkrétnych umelcov.
A ešte z nich aj prostredníctvom aplikácie urobila normálnych ľudí. Filla ani Fulla ešte nikdy neboli takí živí mŕtvi, ako teraz. A Československo s nimi.
Nápad za milión
„Zdravím, tu Ľudovít Fulla!“ „Hezký den, všem! Jmenuji se Emil Filla,“ predstavujú sa postupne. Každý aj s profilovým obrázkom, veď inak to pri aplikáciách a chatoch už ani nejde.
Fulla je na portréte Jaromíra Funkeho z roku 1930, čiže má 28 rokov, Filla sa nám ukazuje na vlastnom autoportréte z roku 1906. Priznáva, že ho k nemu inšpirovala Munchova výstava, ktorú videl v Prahe rok predtým. Tá výstava v ňom rezonovala dosť výrazne, ba dokonca sám hovorí, že bola preňho zlomová.
Na akadémii ho to nebavilo, cítil, že konzervatívne smery, ktoré sa tu vyučovali, sú už minulosťou a Munchova výstava ho iba uistila, že sa nemýlil. Že už je čas na modernu, na avantgardy! „No a ja som na škole stretol Mikuláša Galandu,“ kontruje Fulla.
Toto naozaj nie je text v nejakej monografii, o ktorú
