Denník N

Trpí hraničnou poruchou osobnosti: Ľudia mylne čakajú, že prídu na terapiu, zaplatia a psychiater ich vylieči

Klára Kusá. Foto - Dávid Daniš
Klára Kusá. Foto – Dávid Daniš

Klára Kusá verejne hovorí o svojom trápení. Chce detabuizovať psychické ochorenia, aby ľudia ako ona neboli pre spoločnosť stigmou.

KLÁRA KUSÁ sa narodila v roku 1996 v Bánovciach nad Bebravou, maturovala na gymnáziu, pre psychické ochorenie (hraničná porucha osobnosti) nedokončila filozofiu na Karolovej univerzite v Prahe, tento rok ide študovať dizajn. Na blogu Denníka N píše o kultúre a o psychických ochoreniach v snahe detabuizovať túto tému v spoločnosti, o téme nakrúca videá a venuje sa jej aj na Facebooku pod názvom Psychiatria nie je na hlavu. Venuje sa aj abstraktnej maľbe, žije v Stupave.

Prečo chcete verejne hovoriť o svojom psychickom ochorení?

Lebo mimoriadne vnímam stigmu, týkajúcu sa ľudí ako ja. O psychických ochoreniach sa medzi zdravými radšej nehovorí, pacienti sa tiež veľmi hanbia. Majú strach priznať, čo im je, rozhodla som sa preto pomôcť zmene. Bez osvety sa informovanosť verejnosti neposunie.

O tejto téme už dlhšie blogujete, nakrúcate videá, píšete na facebookovú stránku. Nemali ste strach, že verejné priznanie sa k hraničnej poruche osobnosti vám môže v budúcnosti skomplikovať život? Aké máte odozvy?

Svoj prvý blog som nenapísala primárne s cieľom osvety. V tom čase som totiž trpela veľmi silnou paranojou a myslela si, že všetci o mojej diagnóze vedia. V škole som mala príšerné úzkosti, a tak som si dala záväzok – po maturite zverejním článok. Vnímala som to ako záchranu samej seba.

A zrazu na druhý deň prídem do školy a riaditeľ mi kývne na pozdrav – dobrý blog si napísala. Najviac ma zasiahli slová jednej učiteľky. Povedala mi, že týmto blogom som pomohla množstvu deciek s rovnakými problémami. V tom momente som sa o tom rozhodla blogovať ďalej.

Príde mi vtipné, že akúsi stigmu som ohľadom duševného zdravia na Slovensku vôbec nevnímala. Asi som žila v bubline. Dobehlo ma to až neskôr a postupne som to akceptovala. Priznám sa, že tejto stigme dodnes nerozumiem. Asi je to tým, že som nezažila socializmus.

Čo sa odoziev týka, sú zatiaľ výhradne pozitívne. Negatívne správy či komentáre mi nechodia. Ale aj keby, to nemôže byť dôvod na to, aby som sa skrývala. Pre mňa je podstatné, aby to pomohlo iným pacientom a aby verejnosť vedela, že medzi bežnými ľuďmi žijeme aj my.

Na blogu ste priznali, že keby ste vy osobne nezačali mať psychické problémy, možno dodnes by ste mali voči takým ľuďom predsudky. 

Predsudky možno nie sú správne slovo, všetko vyplývalo z mojej neinformovanosti. Psychicky chorých ľudí som vnímala ako bláznov, čo však súviselo s tým, ako ich bralo moje okolie. A ako to už v živote býva, zmenila to až osobná skúsenosť.

Hraničná porucha osobnosti je podľa portálu psychozdravie.sk závažné psychické ochorenie, postihujúce prevažne ženy, ktoré sa väčšinou začne prejavovať okolo 20. roku života. Zasiahnuté bývajú tri hlavné oblasti života – to, aký pocit má človek sám zo seba, ako vychádza s ostatnými ľuďmi a ako sa správa.

To sedí. Ak by to chcel niekto pochopiť, vysvetlila by som mu, že zdravý človek má rozum a emócie v rovnováhe. My s hraničnou poruchou osobnosti to máme nevyvážené a emócie často prevládajú nad rozumom.

Mimoriadne tak ovplyvňujú naše konanie, pričom neraz nie sme schopní racionálneho úsudku. Pomôže až liečba. Jasná príčina tohto ochorenia známa nie je, predpokladá sa, že v tom zohráva rolu kombinácia genetiky a prežitých negatívnych vecí. Náš mozog jednoducho funguje inak.

Čo sa medziľudských vzťahov týka, s tými mám veľký problém. Neustále cítim, akoby som medzi ľudí nepatrila, nerozumela im. Je pre mňa ťažké pochopiť, prečo spoločnosť funguje, ako funguje. Táto zmätenosť ovplyvňuje aj moje schopnosti komunikovať s okolím.

Viem sa veľmi dobre stotožniť s ideou mimozemšťana, ktorý zrazu pristál na tejto planéte a všetko je mu cudzie. Nie je to príjemný pocit.

Takáto inakosť ma následne vedie k tomu, že sa neustále pýtam, kým vlastne som. Snažím sa zapadnúť, ale ono to nejde.

Podľa odborníkov to všetko vedie k zbytočnému rizikovému správaniu, intenzívnym zmenám nálad, návalom hnevu, depresie či úzkosti.

Presne tak. Každý prípad je však individuálny, nie každý pacient napĺňa všetky body spájané s konkrétnou diagnózou. Keby ste si vedľa seba postavili desiatich ľudí s hraničnou poruchou osobnosti, videli by ste desať individualít s rôznymi prejavmi ochorenia. Rozhodne nebudú rovnakí ako cez kopirák, hoci isté veci budú mať spoločné.

U mňa sa návaly hnevu zredukovali takmer okamžite po nasadení liekov. Tiež som sa postupne naučila manažovať vlastné peniaze, čo bolo prvé dva roky nepredstaviteľné. Zmenám nálad podlieham stále. Tam už je to skôr o tom, ako pracujem s tým, keď sa opäť cítim zle. Vyžaduje si to však veľa motivácie a sebazaprenia.

Z opisu tých prejavov sa však aj vážne chorý človek môže laikovi zdať ako obyčajný nevychovaný agresor. Koniec koncov, aj vám sa stalo, že ste zamyslená vyšli z obchodu s nezaplateným tovarom, čo sa potom ťažko vysvetľuje, lebo laik to vníma ako krádež.

To je pravda, také veci sa stávajú často. Moje okolie sa tiež muselo naučiť, že isté prejavy choroby neovplyvním a že nie je správne, aby si ich vysvetľovali ako moju nevychovanosť. V tomto naozaj pomôže len aktívna spolupráca oboch strán a to, aby verejnosť mala dostatok informácií.

Priateľom som sama povedala, čo mi je. Urobila som to s vedomím, že ak sa na mňa niekto vykašle len preto, že som chorá, asi to priateľstvo nestálo za to. A reálne som o žiadnych priateľov neprišla, všetci sa so mnou bavia naďalej. Iná vec je, že v tomto som trochu outsider a celkovo veľa priateľov nemám.

Kedy ste si všimli, že sa s vami čosi deje?

V sedemnástich, keď som mala anorexiu, hoci som si, samozrejme, odmietala pripustiť, že som chorá. Priznala som si to až neskôr a vďaka tomu som sa z toho aj dostala.

Poznáte dnes príčinu, prečo ste extrémne hladovali?

Bol za tým môj sen, totožný so snom množstva iných tínedžeriek – dostať sa do modelingového biznisu. Potom obvykle príde precitnutie a vedomie, že je to hlúposť.

To však bol len začiatok. V osemnástich som cez leto odišla na mesačný vzdelávací pobyt do Anglicka a po návrate som mala obrovský problém s adaptáciou. Zrazu som si nijako nevedela zvyknúť, že som na Slovensku.

Mala som pocit, že v Anglicku všetko perfektne fungovalo, kým doma nefunguje nič, to však už bol prejav choroby. Prišli silné depresívne stavy, pričom sa stále zhoršovali. Že ide o hraničnú poruchu osobnosti, som sa dozvedela v devätnástich.

Citujem z vášho blogu: „Pohŕdala som touto krajinou a ľuďmi, ktorí zostávajú na Slovensku. Musia to byť riadni lenivci, keď odmietajú hľadať lepšie životné podmienky, nie? Po mesačnom pobyte v Anglicku som sa stala horenosom hltajúcim múdrosť celého sveta. Bez akéhokoľvek porozumenia som okolie súdila. Ľudí som kategorizovala podľa majetku, chudobných považovala za neschopných. Veď prečo si nenájdu prácu, hm? Až moje vlastné dno mi ukázalo, ako veľmi som sa mýlila. Stala som sa jedným z tých, ktorými som pohŕdala. V priebehu mesiacov som minula všetky úspory, paranoja mi znemožnila dôverovať najbližším.“

Boli to jasné príznaky hraničnej poruchy osobnosti, ale ja som to nevedela. K tomu sa pridala silná paranoja. Keď som však začala byť paranoidná, bola som si už stopercentne istá, že niečo so mnou nie je v poriadku. Pochopila som, že som chorá.

Dá sa opísať, čo ste cítili?

Že všetci sú proti mne, že nemám vôbec nikoho. Paradoxne, doktorovi, ku ktorému som chodila, som dôverovala. Podvedome som tušila, že keby to tak nebolo, prišla by úplná katastrofa.

Citujem z vášho článku: „V devätnástich som v depresívnych stavoch prežívala zo dňa na deň. Nechápala som, aký má moja (ne)existencia zmysel. Nerozumela som, prečo sa musím plaziť po zemi dúfajúc, že sa zajtra zobudím do lepšieho dňa. O dva roky som precitla.“

Veľmi som sa vtedy snažila pochopiť, čo mi je, vtedy som aj začala prvýkrát písať. Cítila som sa, akoby som kdesi vzadu v hlave mala démona, ktorý sa celou silou snaží obaliť moju myseľ ničotou. Bolo to strašne bolestivé, zvádzala som obrovský boj.

Ako reagovali najbližší?

Najväčší problém spočíval v tom, ako rodičom vysvetliť, čo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie