Denník N

Letné cvičenie proti selektívnemu vnímaniu

Marián Kuffa. Foto – N
Marián Kuffa. Foto – N

Veľkosť diela nedáva bianko ospravedlnenku na všetky budúce činy, a neetický výrok nemaže všetky dobrá, ktoré jeho autor vykonal.

Autorka pracuje pre Nadáciu Zastavme korupciu a v Gymnázium C. S. Lewisa

Stál tam, svalnatý, mocný, teplá voda vrbovského kúpaliska mu siahala na schodíkoch bazéna len po kolená, s krehkou skrútenou ľudskou postavou na rukách. Pomaly vstupovali do vody. Sila výjavu znehybnila ľudí a čas. Na chvíľu sa nám stretli pohľady. Postava v náručí odrazu zvýskla, čas sa znovu rozpohyboval. Na brehu ostal invalidný vozík. Dvaja holohlaví obri potetovaní aj na prstoch na rukách ho, čosi diskutujúc, odpratali z cesty.

Roky sme jazdili okolo rozrastajúcej sa usadlosti v Žakovciach a jeho príbeh ma znova a znova zmieroval v mojom vzťahu k väčšinovej cirkvi. Bol príkladom konajúceho kňaza, argumentom v debatách, modelom človeka činu.

A potom prišiel rozhovor v novinách. Výrok. Video. Ďalší rozhovor. A do rešpektu sa začalo vkrádať sklamanie a pod ním, niekde hlboko, sa ozval aj cez generácie dedený ženský strach z postavy muža v sutane, ktorý má o ženách jasno a keď o nich rozpráva, v očiach mu horí oheň bojovníka za svätú vec. Keď som prvýkrát počula nepravdivé a kruté vyjadrenia na adresu gejov a lesieb, ostala som zmätená.

Spoločne s fašistami

Spoločné vystúpenie s fašistami ma už neprekvapilo. Pocit zmätku však ostal. Nebol príjemný. Ale vytvoril priestor na pokus o osobné pochopenie ľudí, ktorí pána Kuffu aj zoči-voči jeho verejným výrokom obhajujú. Tento príbeh totiž má osobný rozmer – je aj o nás.

Pán Kuffa vytvoril veľké dielo. Je ho vidno z cesty. Nepoznám príbehy jeho klientov ani metódu jeho pomáhajúcej práce. Viem však, že mnohým zvonka sa prizerajúcim ukázal cestu pevnej viery skutkov a prekonávania sa v prospech najbiednejších. Sú to ľudia ako ja: v úcte za jeho dielo v Žakovciach tiež možno narazili na jeho nenávistné výroky. Na konflikty sme zvyknutí, zvyčajne sme v role pozorovateľa alebo sme jednou stranou sporu. Ale poznáte to, ak sa obe vzájomne si protirečiace pozície nachádzajú vo vnútri, bolí to viac.

Sociálna psychológia na to vymyslela termín – volá sa to kognitívna disonancia. Zažívame ju všetci rovnako, len témy sa menia podľa osôb a okolností. Je to nevedomá reakcia na novozískané informácie, ktoré sú nepríjemné tým, že protirečia doterajšej predstave, postoju alebo skúsenosti. Takýto nesúlad vyvoláva napätie, ktoré túžime čo najrýchlejšie odstrániť.

Odmietnutie voľby

Obvykle siahame k nasledovným riešeniam. Buď hľadáme spôsob, ako sa voľbe vyhnúť – celú vec ignorujeme. Prípadne si vyberieme jednu z protirečiacich pozícií, väčšinou tú, ktorá je bližšie nášmu kmeňu, a ktorú je ohrozujúce či nevýhodné kritizovať. Tú nadhodnotíme, kým druhú devalvujeme a uzavrieme sa voči novým informáciám vo veci. Celé to prebieha bleskovo a nevedome. Napätie sa uvoľní. Problém ostáva. Iba ak by sme pripustili do pudového „buď- alebo“ systému reálny svet.

Reálny svet je strašne nekomfortný. Má viac ako dve farby, a ešte aj tie dve si veselo fungujú vedľa seba. Veľkosť diela nedáva bianko ospravedlnenku na všetky budúce činy, tak ako neetický výrok nemaže všetky iné dobrá, ktoré jeho autor vykonal. Dielo a skúsenosť v jednej oblasti nevytvára automaticky odbornosť v inej oblasti, ale zároveň platí, že hlas a svoju rolu má každý z nás.

Ľudia nie sú dobrí alebo zlí. Sú oboje – a viac. Po svete chodia takí, ktorým pán Kuffa pomohol či ich zachránil, rovnako ako tí, ktorým svojimi slovami hrubo a neférovo ublížil. Ešte sa nestalo, aby osamelý jazdec nakoniec nezablúdil. My, v ktorých tento príbeh rezonuje, sme ho dostali ako šancu na tréning proti selektívnemu vnímaniu. Jedna časť z nás môže prestať ignorovať fakty o nenávistných útokoch na gejov a lesby, tá druhá fakty o úctyhodnom diele sociálnej práce. Platí totiž oboje. Vrbovské kúpalisko medzičasom prestavali.

Teraz najčítanejšie