Dominika Cibulková pre mňa chcela usporiadať zbierku medzi športovcami (ukážka z knihy Mateja Tótha)

Mateja Tótha v roku 2017 obvinili z dopingu. Nasledujúci text je úryvkom z jeho autobiografie Odchýlka, v ktorej píše o očistení svojho mena aj o svojom živote. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse, v našom Obchode aj ako e-knihu.

Prvé víťazstvo v boji o očistenie svojho mena som nezaznamenal kdesi na disciplinárnej komisii či na arbitrážnom súde, ale na poľnohospodárskej výstave.

V mojej rodnej Nitre sa 17. augusta 2017 konal Agrokomplex. Prvýkrát po prevalení dopingových podozrení som sa objavil na verejnosti. Išiel som tam s obrovským strachom, bol som vystresovaný viac ako pred olympiádou.

V stánku jednej firmy mi zorganizovali autogramiádu. Mal som ich za sebou už viacero, zažil som aj momenty, keď som neprešiel sto metrov po meste bez žiadosti o fotografiu, ale toto bolo iné.

Najprv som bol na verejnosti neznámy, potom celkom dobrý športovec a napokon aj ako hviezda, ktorú pozná celá spoločnosť, nielen športoví fanúšikovia. Dvere som mal všade otvorené.

No teraz som bol niekto, nad kým visí otáznik. Niekto, koho podozrievajú, že si nedovolene pomáhal. Že podvádzal.

Ľudia však boli skvelí. Síce to už nebolo také ako po olympiáde (to som ani nečakal), ale nenašiel sa ani jeden, čo by mi nadával alebo na mňa škaredo pozeral. Ľudia v tomto období trochu nabrali ostych. Možno sa báli, že som nervózny, a zdráhali sa ma osloviť.

Najviac sa pri mne zastavovali staršie panie, ktoré ma vystískali so slzami v očiach. „Maťko, ty si dobrý chlapec, my ti veríme,“ hovorili. Zastavovali sa aj niekoľkogeneračné rodiny, často sa so mnou fotili babka, vnuk aj vnučka.

Po olympiáde mi aj niekedy liezlo na nervy, že sa so mnou chcú všetci fotiť, že ma každý zastavuje. Vždy som sa však snažil byť milý.

Teraz to bolo naopak, takých ľudí som potreboval. Našťastie, energiu mi vrátili. Veľmi mi odľahlo, bolo to pre mňa veľké povzbudenie a prvé víťazstvo. Ak by som to však mal preniesť do chodeckej terminológie, ešte som sa len sebavedomo postavil na štart. Stále som mal pred sebou 50 supernáročných kilometrov.

Prečítajte si

Besedy s Matejom Tóthom a Michalom Červeným ku knihe Odchýlka budú po celom Slovensku (dátumy a miesta)

Noviny na mojej strane

Novinári sú zástupcovia ľudu a v tomto prípade to platilo stopercentne. Zareagovali rovnako ako ľudia na ulici či Agrokomplexe.

Celý život som sa snažil udržiavať korektné vzťahy so všetkými ľuďmi vrátane novinárov, a nie pre nejaké prospechárstvo.

Keď som aj nemal čas, snažil som sa byť ochotný a odpovedať aspoň e-mailom. Teraz sa mi to vrátilo, vedeli, že nie som podvodník.

Jediná reakcia, ktorá nebola pozitívna alebo neutrálna, prišla z Nového Času. No aj to bolo podľa mňa len preto, že tie články nepísal športový redaktor. Prevzal to zástupca šéfredaktora, ktorý ma nepoznal a išlo mu len o predajnosť novín. Na druhej strane – ja ho chápem, poznám novinárske prostredie, veď som vyštudoval žurnalistiku.

Ale zoberte si takú Plusku, ktorá je bulvárom rovnako ako Nový Čas. Tam som však komunikoval so športovým redaktorom Tomášom Tančibokom, ktorý má pozná. A tiež to vnímal ako krivdu.

Novinár nikdy nemôže byť úplne objektívny, vždy si spraví nejaký názor. Teraz sa novinári postavili na moju stranu a tento názor mali aj ľudia.

Rovnako sa zachovali aj moji partneri. Všetkých som osobne obišiel a vysvetlil im, čo sa deje. Ani u jedného nebol čo i len náznak, že by mi neveril alebo že by chcel odstúpiť od zmluvy. A to napriek tomu, že už bolo isté, že sa nezúčastním na majstrovstvách sveta. Verili mi a išlo im skôr o môj príbeh ako o to, ako ma ľudia vnímajú. V tom období som dokonca uzavrel svoju najlukratívnejšiu partnerskú zmluvu v kariére.

Dominika: Musíme držať spolu!

Zakončím to príbehom, ktorý nie je bombastický, ale pre mňa znamená veľmi veľa. Ešte v apríli 2017 sme si objednali nové podlahy do domu, ktoré sa mali pokladať niekedy v auguste. Zaplatili sme zálohu 500 eur.

Majstrovi som niekedy v júni, tesne pred zverejnením podozrení z dopingu, napísal, že to musíme zrušiť. Pre veľmi vážne osobné príčiny. Nevedel som, či si tú prerábku budem môcť dovoliť. „V poriadku, pán Tóth, dvere som ešte ani neobjednal a podlahy predám aj inde,“ odpísal. Dokonca mi vrátil zálohu.

Keď som verejne oznámil dopingové podozrenia, spojil si to a napísal mi: „Veľmi vám držím palce, a keď budete potrebovať pomoc, aj finančnú, môžete so mnou počítať!“ Namiesto toho, aby si nechal päťsto eur ako pokutu za zrušenú objednávku, ešte mi ich aj vrátil a ponúkol mi pomoc.

Ja som ho neklamal, vždy som sa k nemu správal slušne a opäť sa mi potvrdilo, že to, čo ľuďom dáte, sa vám aj vráti.

Ozvala sa mi aj tenistka Dominika Cibulková. Nie sme žiadni veľkí kamaráti, to by som klamal. Poznáme sa zo športových galavečerov a sem-tam si niečo okomentujeme na sociálnych sieťach.

Spišo ďalej pokračoval v príprave s Marikou Czakovou a v Tatrách sa stretol s Dominikou a jej manželom Mišom Navarom. Hneď povedali, že mi chcú dať nejaké peniaze a pomôcť. Nielenže chceli prispieť oni sami, ale Dominika by sa stretla so všetkými slovenskými športovcami, ktorí by si mohli dovoliť pomôcť. „Toto nie je možné, aby sa takéto niečo dialo! My, slovenskí športovci, musíme držať spolu,“ povedala mi.

Veľmi pekne som sa jej poďakoval, ako každému, kto mi ponúkol pomoc. „Nikoho neodmietam, aj keď nie som v štádiu, že by som sa mohol tváriť veľmi hrdo. No kým to zvládam z vlastného, budem to znášať. Keby som však išiel na arbitrážny súd, pomoc budem potrebovať,“ povedal som.

Niektorí mi peniaze poslali rovno, len mi to oznámili. Pár stoviek eur mi poslali dokonca aj družstevníci, ktorí ma podporovali ešte v puberte. Podobnú sumu mi poslala aj komunita mladých podnikateľov, ktorým som bol krátko predtým prednášať.

Prípad ma stál okolo 60-tisíc eur, z toho okolo 10-tisíc mi takto spontánne poslali ľudia. Ďakujem veľmi pekne.

Keby ma však v decembri neočistili a prípad by sa ťahal ďalej na Športový arbitrážny súd, mali sme už pripravenú verejnú zbierku. Vtedy by išla akákoľvek hrdosť bokom.

Už teraz to bolo pre náš rodinný rozpočet na hrane. Nemám sa zle, ale nezarábam milióny ako niektorí športovci. Päťdesiattisíc eur sme museli zaplatiť z úspor. Je to suma, ktorú som dostal ako odmenu od štátu za olympijské zlato. Pôvodne sme ju chceli využiť na kúpu bytu pre naše dievčatá. Ešte to musí počkať.

Vedel som už, že keby ma aj uznali vinným, ľudia by boli na mojej strane a nešiel by som sám proti všetkým. Niektorí ľudia možno vyhľadávajú pocit, že musia bojovať proti presile, no ja medzi nich nepatrím. Majstrom sveta a olympijským víťazom nie som preto, že som niekomu (alebo aj sebe) chcel niečo dokázať.

Som ním preto, lebo ma bavilo športovať. A tie medaily po tvrdej práci prišli. No keby aj neprišli, stále by mi zostala radosť zo športu. Možno si poviete, že takto pravý šampión nerozmýšľa, šampión chce za každú cenu víťaziť odmalička. Ja však taký nie som a som za to rád.