Denník N

Objatie, pri ktorom som si spomenul, čo všetko pre mňa otec spravil (ukážka z knihy Mateja Tótha)

S otcom a bratom Mišom. Foto - archív TASR
S otcom a bratom Mišom. Foto – archív TASR

V Pekingu som sa v roku 2015 stal majstrom sveta v chôdzi na 50 km. Tu sa niečo zlomilo, odvtedy ma možno poznáte aj vy.

Mateja Tótha v roku 2017 obvinili z dopingu. Nasledujúci text je úryvkom z jeho autobiografie Odchýlka, v ktorej píše o očistení svojho mena aj o svojom živote. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse, v našom obchode aj ako e-knihu.

Besedy s Matejom Tóthom budú po celom Slovensku (dátumy a miesta)

V roku 2015 sa zmenil môj život. Zo športovca, ktorého poznali len pozorní fanúšikovia, sa zrazu stal človek, ktorého na Slovensku pozná takmer každý.

Ľuďom nezáležalo na tom, že som v roku 2010 vyhral Svetový pohár v Mexiku, ktorý je kvalitou možno aj vyššie ako majstrovstvá sveta. No byť majstrom sveta, to už je iná káva. Vtedy je na prvé počutie známe, že nik lepší od vás nie je. Ste kápo svojej disciplíny.

Prípravu sme absolvovali navlas rovnakú ako rok predtým, keď som sa stal vicemajstrom Európy – ten bol úspešný, nemali sme čo meniť.

Trochu som sa bál, že majstrovstvá sveta sú v Pekingu, pretože v Ázii sa mi na pretekoch nikdy nedarilo. Chodecké preteky sú vždy ráno, čo je v stredoeurópskom čase noc.

Nenechali sme nič na náhodu a do Číny sme išli už dva týždne pred štartom. Aklimatizácia na preteky v Ázii sa mi prvýkrát podarila, už po týždni som sa cítil super.

Raz mi síce na tréningu prišlo ťažko a musel som sa uvoľniť v kríčkoch, no neprikladal som tomu veľkú váhu. Asi som mal.

Samotné preteky na 50 kilometrov boli asi najľahšie, aké som kedy absolvoval. Vytrvalci sa dosť spoliehajú na pulz srdca. Kráčal som presne v tej hladine (do 165 úderov za minútu), ktorú som si dopredu určil. Strojové tempo.

Prišiel len jeden problém. Okolo 25. kilometra mi zrazu prišlo zle, niečo sa zo mňa tlačilo von. Popri trati máme na takéto účely vždy toi-toiky, začal som po nich poškuľovať. Niekoľko kilometrov som to držal, myslel som si, že tak prídem až do cieľa. Počas päťdesiatky som zažil aj väčšie trápenia.

Mal som už minútový náskok na borcov za mnou, tak som si povedal, že to zo seba dostanem. Dvadsať metrov pred záchodmi som si všimol, že do nich vstupuje upratovačka. „Choďte preč, choďte preč,“ kričal som na ňu. Našťastie, stihla mi ustúpiť z cesty.

Už pred otvorením toi-toiky som si rozviazal šnúrku na trenkách a všetko som expresne vybavil. Trvalo mi to presne 25 sekúnd. V ten deň som sa nestal len majstrom sveta v chôdzi, ale možno som vytvoril aj svetový rekord v rýchlosti veľkej potreby.

Toto všetko sa odohralo na 29. kilometri. Moji súperi nevideli, že idem na záchod, len sa zrazu dozvedeli, že môj náskok padol o 25 sekúnd. „Čudovali sme sa, čo sa deje, zacítili sme šancu,“ hovoril mi potom v cieli Jared Tallent, ktorý nakoniec skončil druhý.

Vedel som, že presne takto to budú vnímať, preto som poriadne kopol do vrtule a medzi 30. a 35. kilometrom som spravil svoju najrýchlejšiu päťku pretekov. Náskok som mal ešte vyšší, ako bol pred toi-toi pauzou.

Preteky na päťdesiat kilometrov trvajú takmer štyri hodiny. Sú to štyri hodiny, počas ktorých sa nemôžete prestať sústrediť. Ak sa to stane, môžu sa stať zlé veci. Stále treba myslieť na občerstvovanie, pitie, prijímanie energie a aj na techniku. Vydržalo mi to do 45. kilometra. Potom som si to začal užívať. Mal som obrovský náskok, už by sa musel stať zázrak, aby som sa nestal majstrom sveta.

Okolo trate som začal vnímať známe tváre, posielali sme si pästičky, ukazovali sme si, že je to naše. Cieľ bol na ikonickom olympijskom štadióne Vtáčie hniezdo a už naň som prišiel so slovenskou vlajkou. Keď som tam vstupoval, pocítil som, že mám už trochu tuhé svaly a nie som úplne najčerstvejší.

Už boli aj päťdesiatky, na ktorých som si posledných tridsať kilometrov hovoril, nech ma radšej diskvalifikujú, tak zle sa mi išlo. Toto oproti tomu nebolo nič.

Mával som do kamery a užíval si to. Zrazu sa skončili najľahšie preteky a ja som bol majster sveta.

Objatie

Prišiel som do cieľa, spravil otočku a smeroval na miesto, na ktorom sedel môj otec. Natešene zbehol dole, no ochranka ho ku mne nechcela pustiť. „Heeej, to je môj otec, pusťte ho,“ kričal som.

Nakoniec sa ku mne dostal.

Objali sme sa.

Veľmi tuho.

Cítil som číru radosť.

Prebehli mi hlavou všetky tie momenty z detstva, ako mi kupoval tenisky za štvrtinu výplaty.

Ako od družstevníkov zohnal peniaze na moje sústredenie v Mexiku.

Ako tu vždy pre mňa bol.

Potom som si vyzul tenisky, pobozkal som ich, čo si všimli aj kamery. Odborníci mi neskôr hovorili, že to bol skvelý marketingový ťah. Popravde, vtedy mi niečo také ani na um nezišlo.

Bosý som sa vydal na čestné kolo okolo štadióna. Už po nejakých sto metroch som si uvedomil, že už síce majster sveta som, no vyzuť sa veru nebolo rozhodnutie hodné môjho nového titulu.

Bol august a tartan strašne pálil. Hľadal som tieň, kde sa len dalo, a užíval som si tie krásne momenty. Zahliadol som viacerých známych, s ktorými som prehodil pár slov, napríklad bratov Žambokréthyovcov, dlhoročných fanúšikov a podporovateľov chôdze.

Nasledovali rozhovory s novinármi v mixzóne, veľká tlačovka. Vytvorili sme akýsi gang, všade sme chodili spolu – ja, Spišo, Peťo, otec a Pupo.

Po medailovom ceremoniáli som vstúpil do útrob štadióna a došlo mi, kde sa nachádzam. Presne tu, kúsok od miesta, kde som mal tlačovku ako čerstvý majster sveta, som pred siedmimi rokmi po neúspešnej olympiáde rozmýšľal, či to ešte má zmysel.

Či mám pokračovať s chôdzou a nenájsť si radšej nejakú normálnu robotu. Vtedy som presedlal na päťdesiatku. Oplatilo sa.

Ešte som si odskočil na antidopingovú kontrolu a išli sme na hotel, naďalej s celým gangom. Medzitým mi volal prezident, písal minister zahraničných vecí a na večernú oslavu prišiel veľvyslanec.

Tu sa niečo zlomilo

Od tohto momentu ma poznáte možno aj vy, čitatelia tejto knihy. V tomto momente som sa na Slovensku stal známym. A to nielen medzi športovými fanúšikmi, ale aj pre širokú verejnosť.

Zmenu bolo vidno hneď po prílete domov. Voľakedy bolo úspechom, ak na moju tlačovku prišli dve televízie. Teraz tam boli všetky a išli sme naživo na TA3.

V miestnosti v jednom z bratislavských hotelov boli desiatky novinárov. Každý sa chcel so mnou odfotiť, každý chcel rozhovor.

Bolo veľmi príjemné pred nich predstúpiť, keď sa neudialo nič negatívne, iba výsostne pozitívne. To som ocenil asi až neskôr.

Na tlačovku prišla aj Lenka s Emmuškou a Ninuškou, čo pre mňa bolo prekvapenie. Vyhŕkli mi slzy, veľmi som sa na ne tešil. Celú tlačovku som myslel len na to, ako konečne budeme mať niekoľko dní pre seba.

V Číne som bol takmer tri týždne a predtým som bol ešte na dvoch sústredeniach. Prakticky celé prázdniny som svoju ženu a dcéry nevidel.

Keď som na druhý deň zaviedol Emmušku do školy, prvýkrát som aj v bežnom živote pocítil, čo je to byť známym. Spoznávali ma rodičia, ale nie preto, že by si ma pamätali z rodičovských združení. Videli ma v televízii.

Situáciu ešte umocnilo, že ma oficiálne prijala riaditeľka školy. Zrazu sa o mňa začali zaujímať sponzori, ozývali sa mi ľudia, ktorí chceli, aby som ich prišiel navštíviť. Kým doteraz mi O2 len platilo paušál, zrazu som už mal aj nejaké sponzorské.

Vedel som, že toto nezvládnem sám, preto som oslovil manažéra Dana Pastoreka, ktorý predtým spolupracoval aj s Petrom Saganom.

September a október mávam pokojnejší, no teraz som nemal ani jeden voľný deň. Uvedomil som si, že svoj úspech musím predať, preto som každý deň mal aj niekoľko stretnutí.

Mrzelo ma to, naozaj som sa tešil domov na svoje baby. Zobral som ich preto jeden víkend na Neziderské jazero do Rakúska, kde sme si spravili bicyklovačku s bratom Mišom. Vedel som, že na Slovensku by som nemal pokoj.

V septembri sa Peter Sagan stal prvýkrát majstrom sveta. Sledoval som to s obrovským napätím, búšilo mi srdce, veľmi som mu to prial. Tešil som sa z jeho víťazstva a mal som na to aj ďalší dôvod. Keď vyhral, s Lenkou sme na seba žmurkli a povedali si, že aspoň budeme mať pokoj. Sagan je predsa väčšou hviezdou ako ja.

O rok neskôr som s Peťom zviedol veľký súboj o titul Športovec roka, napokon som vyhral ja, no boli s tým spájané špekulácie okolo hlasovania novinárov. To ocenenie ma veľmi potešilo, no z predošlých riadkov asi chápete, že mi viac záleží na iných veciach. Stred môjho vesmíru je u mňa doma, sú to moje baby.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Autobiografia Mateja Tótha

Matej Tóth

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie