Denník N

Som rád, že sa ten dopingový prípad udial (ukážka z knihy Mateja Tótha)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Mateja Tótha v roku 2017 obvinili z dopingu. Nasledujúci text je úryvkom z jeho autobiografie Odchýlka, v ktorej píše o očistení svojho mena aj o svojom živote. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse, v našom Obchode aj ako e-knihu.

Ráno 22. decembra 2017 som sa zobudil so skvelým pocitom, aj keď som musel byť nevyspatý, pretože na gratulácie som odpisoval do neskorej noci. Bol som však taký nadopovaný adrenalínom a pozitívnou energiou, že som žiadnu únavu necítil.

Ráno som zaviezol deti do školy a išiel na tréning. Tesne pred ním som dal väčší rozhovor pre RTVS. Vonku snežilo, trénovali sme len na štadióne. Tréning nestál za veľa. Mal som naplánovaných dvanásť kilometrov a stihol len desať.

Ako som krúžil na dráhe, dva- alebo trikrát ma prerušili novinári, ktorí prišli nahrať rozhovory. Aj keď tréning z takýchto dôvodov nikdy nepreruším, teraz som spravil výnimku.

Keď som si zapol telefón, našiel som si neprijatý hovor z prezidentskej kancelárie. Andrej Kiska bol natešený ako fanúšik, veľmi mi to prial. V tom momente som zabudol, že volám s prezidentom republiky. Zahodil som dekórum a bavil som sa s ním ako so starým známym. Potom mi volal aj minister obrany.

Bol to hektický deň, poobede som mal ešte jedno stretnutie a potom sme už išli do Bratislavy na Športovca roka. Keďže som všetky médiá vybavil už predtým, mohol som si užiť pokojnú atmosféru a voľne debatovať s našimi najlepšími športovcami. Bolo to super, nedával som rozhovory, celý čas som mohol byť s Lenkou. Zaslúžila si to.

Cestou z galavečera sa mi začali Vianoce. Všetko bolo vybavené, s každým som sa porozprával a telefón som mohol odložiť. Aj keď všetko okolo dopingu sa skončilo už v decembri, chvíľu trvalo, kým som si to dokázal dať dokopy.

Bol 22. január a spolu s Lenkou sme cestovali do Bratislavy na Krištáľové krídlo. Zbieralo sa to vo mne dlho. Pustil som to zo seba von. Všetky pocity, ktoré som v sebe dusil. Bol to emotívny rozhovor, v ktorom sme si povedali presne to, čo si myslíme.

Pýtal som sa Lenky, ako vlastne prežívala celý ten rok. Ale nech mi naozaj povie pravdu, teraz už nemusí hrať hrdinku. Konečne mi povedala, ako ťažko to všetko prežívala. No nechcela ma tým zaťažovať, pretože sám som toho mal na pleciach ešte viac.

Teraz to však dostala von, strhla náplasť, konečne sme mohli voľne dýchať. Konečne bol koniec nielen po právnej a športovej stránke.

Dva dni predtým som bol cez víkend v Nitre. Brat Mišo mi pomohol a išiel so mnou na tréning. V hnusnom počasí ho skoro celý odšliapal na bicykli. Bola to moja prvá štyridsiatka po dlhých mesiacoch.

Poobede som sa ponáhľal do Šamorína na prednášku pre zamestnancov jednej poisťovacej spoločnosti. Išiel som im vyrozprávať svoj príbeh. Dopredu som mal premyslené, čo poviem, nebola to žiadna improvizácia.

No zrazu prišla myšlienka, ktorú som nemal pripravenú, a vedel som, že ju zo seba musím dostať:

SOM ŠŤASTNÝ, ŽE SA TEN PRÍPAD UDIAL.

Možno to znie absurdne. Netvrdím, že by som sa do toho chcel pustiť znova, to ani náhodou. Som však veľmi rád, že som dostal príležitosť potvrdiť si, aké sú moje skutočné priority a kto sú dôležití ľudia môjho života.

Presvedčil som sa, že mám okolo seba skvelých ľudí. Počas celého prípadu som si užíval bezhraničnú dôveru od najbližšej rodiny. Pri Lenke sa ukázalo, že sme spolu naozaj „v dobrom aj zlom“.

Podržali ma aj všetci, čo so mnou spolupracujú – od môjho trénera cez zamestnancov Dukly, zväzu, olympijského výboru, ministerstiev obrany a školstva, mojich reklamných partnerov až po širokú verejnosť. Úplne bežných ľudí. Oni nemali ani predstavu o biologickom pase a odchýlke. Oni mi proste verili!

S odstupom času si uvedomujem, akú obrovskú silu mi dodávali tie masy.

Na svojom prípade som našiel aj množstvo ďalších drobných pozitív (vynechané vrcholné podujatie mi ušetrilo sily do ďalšej kariéry; leto strávené s deťmi a manželkou; spoznal som množstvo uznávaných vedcov a lekárov – všetko skvelých ľudí).

Čo je však najväčšie pozitívum celého prípadu? Jednoznačne to, že hodnoty, ktorými sa riadim odmalička, sú správne.

V dnešnom svete je veľmi náročné označiť niečo za dobré a niečo za zlé. Všetko je relatívne. Ja som sa však utvrdil v tom, že pokora, skromnosť, otvorenosť, úprimnosť a láskavosť sú hodnoty dobra.

Celý život sa snažím správať k ľuďom s rešpektom, každého si vypočuť a nebyť povýšenecký. Neviem, či sa mi to aj darí. Ale ak platí pravidlo, že ľudia vám vrátia len to, čo im dáte, tak som na nich musel byť celý život veľmi dobrý. To, ako sa ku mne správali nielen blízki, ale aj ľudia na ulici či tie babky na Agrokomplexe, bolo niečo, čo je veľmi ťažko predstaviteľné, kým to nezažijete na vlastnej koži.

Keď sa prípad prevalil, viac som sa bál toho, ako utrpí môj obraz slušného človeka. Mal som pocit, že na verejnosti ma vnímajú takého, aký naozaj som. V prvom rade som manželom, otcom, synom a až potom športovcom. Šport robím, lebo ma baví, no nie je to najdôležitejšie v mojom živote. Hodnoty mám nastavené inak.

Celý čas som si opakoval jednu vec: „Neľutuj sa. Tvoj prípad nie je najdôležitejším problémom sveta. Je to len prekážka, ktorú treba prekonať.“ Pomohli mi k tomu dva momenty.

V roku 2016, keď nebolo isté, či pôjdem na olympiádu (a v čase, keď mi odobrali tú „odchýlenú“ vzorku), som v Banskej Bystrici čakal v nemocnici na magnetickú rezonanciu nohy.

A aj keď sa na toto vyšetrenie čaká minimálne dva týždne, ja som išiel hneď. Nejako sa to vybavilo a považoval som to za úplne normálne. Ide predsa o veľa, veď idem na olympiádu bojovať o zlato, nič dôležitejšie neexistuje.

Ako som tam sedel, prišli za mnou, že budem musieť chvíľu počkať, majú urgentný prípad. Zrazu sa rozrazili dvere a na lôžku priviezli tehotnú ženu v kóme. Napokon som sa dozvedel, že zomrela, jej deti – dvojičky – lekári zachránili.

A ja som fňukal, lebo ma bolela nožička!

O rok neskôr, v čase, keď sa odohrávalo moje vypočúvanie na disciplinárke, som sa stretol s naším fyzioterapeutom z Dukly Marekom Vrbom. Oznámil mi, že jeho ani nie dvojročný syn má rakovinu. „Ideme bojovať,“ povedal mi.

Až ma zamrazilo, keď som si uvedomil, že ja som slovo „boj“ používal na označenie procesu, keď som očisťoval svoje meno, a on bojuje o život svojho dieťaťa. Toho najcennejšieho, čo v živote môžete mať.

Som šťastný človek. Mám skvelú rodinu, perfektnú manželku a dve krásne a zdravé dcéry. Že ma obvinili z dopingu?

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Autobiografia Mateja Tótha

Matej Tóth

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie