Denník N

Mária Modrovich: Návody na život vnímam ako problematické

Mária Modrovich (1977). Pochádza z Bratislavy, kde absolvovala Filozofickú fakultu UK – kombináciu marketingová komunikácia a neslovanská filológia. Píše po slovensky aj po anglicky, žila v Austrálii a v USA. Získala prémiu v súťaži Poviedka 2010. Je autorkou zbierky poviedok Lu & Mira (2011). V roku 2013 jej vyšiel román Tichý režim. Žije v Bratislave. Foto - Marika Beňadik Majorová
Mária Modrovich (1977). Pochádza z Bratislavy, kde absolvovala Filozofickú fakultu UK – kombináciu marketingová komunikácia a neslovanská filológia. Píše po slovensky aj po anglicky, žila v Austrálii a v USA. Získala prémiu v súťaži Poviedka 2010. Je autorkou zbierky poviedok Lu & Mira (2011). V roku 2013 jej vyšiel román Tichý režim. Žije v Bratislave. Foto – Marika Beňadik Majorová

Veľa situácií je dramatických len v danom momente, spätne v retrospektíve, vo flešbeku sa javia melodramaticky až smiešne, hovorí autorka knihy Flešbek.

Zatiaľ posledná kniha MÁRIE MODROVICH Flešbek (vyd. Drewo a srd/Vlna) vznikala dvojako, jednak textami na objednávku a ešte pod vlastným vnútorným pretlakom zachytiť vtedajšiu svoju situáciu prežívania reality a zmeny optiky. Desať textov nie je desať poviedok, sú to „flešbekové momenty“ bez nadpisov, ktoré zaujali aj porotu literárnej ceny Anasoft litera. Kniha je v desiatke nominovaných titulov.

Debutovali ste pred siedmimi rokmi zbierkou poviedok Lu & Mira, v roku 2013 vám vyšiel román Tichý režim, o najnovšej knihe Flešbek hovoríte, že vznikala inak. Ako?
Bola som na materskej a môj mozog bol zahltený inými vecami. Prvé texty vznikali na objednávku, písala som ich do časopisu Vlna. Zároveň existoval vnútorný pretlak zachytiť to, ako vnímam nielen samu seba, ale aj prežívanie iných žien, aj nematiek. V určitom veku sa začíname obzerať späť, akoby sme sa konfrontovali samy so sebou, so svojou minulosťou a reflektovali, kde práve stojíme a kam sa uberáme, či je to takto v poriadku a či sme to takto chceli. Hovorievame: mysleli sme, že v tridsiatke či v štyridsiatke budem mať toto a hento… Splnenie detských fantázií vie byť však podobne neuspokojujúce ako ich nesplnenie.

Kniha však neponúka návod, ako na to, ako život žiť.
Možno ponúka konfrontáciu a ubezpečenie, že v tom človek nie je sám. Návody na život vnímam ako problematické, najmä tie univerzálne. Ponúkajú schémy, do ktorých by sme mali spadnúť a zapadnúť, a na začiatku sa väčšinou nevieme dočkať, aby sme tam už boli. Keď tam sme, s nostalgiou pozeráme späť. Táto „flešbekovosť“ ma zaujala a mala dať aj textom – inak dosť voľným a miestami nie úplne súvisiacim – rámec.

Ako ste vyberali flešbekové momenty?
Ťaživejšie texty som na odľahčenie prekladala frivolnejšími, ako napríklad cestovateľským zážitkom či mladíckym úletom. Dúfala som, že by to mohlo fungovať. Prví kritickí čitatelia mi pomohli zosekať texty tak, aby zostalo len to nosné.

Píšete súčasným jazykom, ktorý ide „flešbekovosti“ veľmi poruke. Zvolili ste ho tak, aby pomáhal pohľadom do minulosti, alebo to šlo samo?
To, čo som chcela povedať, bolo pre mňa dosť naliehavé, zároveň išlo o každodennú banálnu realitu. Bála som sa, že keď sa budem príliš hrať s jazykom, zabŕdnem do klišé. Vedela som, že texty musia byť extrémne civilné, jazykovo jednoduché. A ani som nemala ten luxus, že si každé ráno sadnem a píšem niekoľko hodín. To na materskej dovolenke neexistovalo. Boli len časové okná, keď som mohla pracovať. Niekedy to bola hodina za deň, inokedy dve za týždeň. Musela som veľmi efektívne narábať s časom, čo je reflektované aj v štýle a úspornosti textov.

Ženy, o ktorých píšete, prechádzajú rôznymi situáciami a fázami života – raz ako silné, inokedy nie až tak celkom. Ako autorka sa zaoberáte tou­to širokou škálou a tým sa stávate aj bližšia čitateľkám. Citeľné je to už pri prvom texte.
Postava matky prežíva rozpor medzi tým, čo si myslí, že by mala cítiť, a tým, čo naozaj cíti. Ženy v sebe občas nesú takýto „dvojpohľad“ či „dvojpocit“. Akoby sme sa báli niektoré veci povedať na rovinu, zvykli sme sa chrániť zamlčaním, dvojzmyslom alebo iróniou. Ochrániť, čo bude označené ako „to ženské“, aby to neskôr bolo zosmiešnené a nakoniec aj vyhodené z repertoáru.

Pritom nie všetky vaše postavy sú matkami.
Nie, je ich len pár, ale zaujal ma čas okolo pôrodu a naň nadväzujúce obdobie spoločenskej izolácie. To v knihe vlastne nefiguruje, funguje skôr ako pozadie, ako zamlčaný spúšťač niektorých flešbekov. A potom diktát okolia: kedy a akým spôsobom sa žena má pretransformovať na matku, a akým spôsobom a ako rýchlo sa má dieťa zmeniť na vychovaného jedinca, ktorý nevyrušuje v reštauráciách. Samozrejme, s tlakom zvonka sme konfrontovaní všetci, aj ženy nematky, aj muži, preto sú moje postavy rôznorodé a riešia aj životné situácie, ktoré s rodičovstvom nemajú nič spoločné. Považovala som za dôležité ukázať v textoch ženy, ktoré bojujú na niekoľkých frontoch, aby obhájili úplne prirodzené veci.

Nie je flešbek zárukou zdravého nadhľadu? Neprospieva nám časový odstup?
V ideálnom prípade asi áno. Veľa situácií je dramatických len v danom momente, spätne v retrospektíve, vo flešbeku sa javia melodramaticky až smiešne. Pri textoch som flešbeky vnímala ako úniky, a tým pádom dostali negatívny nádych. Nepísala som o reflexii s odstupom, ale o úniku z reality.

Vaše texty – aj keď ich presne lokalizujete – sú v istom zmysle univerzálne, môžu byť blízke aj ženám z iných miest, v iných situáciách.
Je pravda, že sa v textoch občas vyhýbam príliš presným ukotveniam. To je jedna z mála vecí, ktoré som si priniesla z New Yorku, kde som bola ešte v čase, keď som si myslela, že sa dá naučiť písať, na kurze kreatívneho písania. Že ak niečo správne zamlčím, môžem vytvoriť dojem univerzálnosti.

Už si nemyslíte, že sa dá naučiť písať?
Chcela som sa vtedy naučiť písať v angličtine. A už vtedy som tušila – a tušila som správne – že je to veľmi náročný a veľmi naivný cieľ. Ale bola to dobrá príležitosť, ako nazrieť pod pokrievku, ako sa píše v Amerike. Zaujímalo ma to. Doteraz ma to zaujíma.

A výsledok? Dá sa písanie naučiť ako remeslo?
Niečo je prenosné, tie technické veci, ale myslím si, že písanie ako také sa nedá naučiť. Dajú sa odkryť nejaké triky a dá sa naučiť kriticky čítať. Vnímam to tak, že písanie má dve časti, alebo dve základné časti, jedna je vyslovene remeselná a druhá predstavuje niečo tajomnejšie.

Aký pomer týchto dvoch javov vidíte vo svojich textoch?
Nepozerám sa takto na svoju tvorbu. V mojom prípade to bolo tak, že v začiatkoch, čím menej som si bola istá, tým viac som sa spoliehala na nápad a na to tajomné. Naopak, čím dlhšie píšem, tým viac oceňujem remeselnú stránku. Nehovorím, že to ide ľahšie, len to, že sa s tým zžívam. Je to robota, treba si k nej sadnúť.

Začínali sme tým, ako vznikala vaša posledná kniha Flešbek, čo by malo ideálne sprevádzať tú ďalšiu?
Chcela by som mať viac času. Aj keď musím povedať, že to nasadenie pri Flešbeku sa mi veľmi rátalo. Využila som každú minútu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie