Denník N

V Ostrave žiarili aj slovenské farby

Diego. Foto - Martina Mičúchová
Diego. Foto – Martina Mičúchová

Na pomyselnom najvyššom rebríčku Colours of Ostrava zrejme zostane Jon Hopkins a jeho elektrizujúci live set.

Na festivaloch je krásna rôznorodosť. Keď stretávate všelijakých ľudí, od „načančaných“ hipsteriek cez batikované deti prírody až po potetovaných drsniakov, vychutnávate si dobroty z celého sveta a počúvate zmes hudby, ktorú vám len ťažko ponúknu mixy na streamovacích službách. Presne ako na tohtoročných Colours of Ostrava.

Takto sme počúvali legendárneho Johna Parisha, potom cestou okolo hlavného stageu očkom mrkli na jedno z najväčších mien na plagáte, popovú hviezdu Jessie J, ktorú sprevádzali famózni muzikanti, až sme skončili na fascinujúcej one man show Jona Hopkinsa. Alebo na ďalší deň – najskôr extravagantná legenda Grace Jones, potom konceptuálne intímny program Kafka Bandu a na záver úprimná radosť slovenských hiphoperov Modré hory. Rôznorodosť hudby a silu areálu si rovno medzi návštevníkmi vychutnávali aj samotní umelci. Rapera Veca bolo vidno na koncerte krajanov Nvmeri, program na „svojom“ stagei si nenechal ujsť spomínaný John Parish, ktorý sa so širokým úsmevom fotil s fanúšikmi. Na drinku sme videli hudobníka a komiksového mága Jaromíra 99, po areáli sa s úsmevom prechádzali členovia tuniskej zostavy Ifriqiyya Electrique. Bolo vidno, že hudobníci sa tu cítia rovnako dobre ako návštevníci.

Aurora.
Foto – Martina Mičúchová

Kto vie, ten vie

Písať report z festivalu je a vždy bude subjektívne. Nikto nemôže stihnúť celý program a vidieť všetko. Každý má iné priority a vkus, pre každého bol ten naj koncert iný. Naše highlighty? Na pomyselnom najvyššom rebríčku zrejme zostane Jon Hopkins a jeho elektrizujúci live set s takmer nekonečnou žánrovou pestrosťou a kompletným diapazónom emócií. Každá skladba nenápadne a vždy inak gradovala, od intímnej jemnosti cez tanečnú veselosť až po dusivú basovú prestrelku, neodbytné základné motívy rezonovali ako utajený spodný prúd. Bola to sila – pre tých, čo tancovali úplne vpredu, aj pre tých, čo vzadu zhypnotizovane počúvali a sledovali úchvatné vizualizácie.

Hudobne úplne niekde inde sú americkí Calexico, hrajúci tradičné latinskoamerické skladby v sviežom prevedení s nádychom jazzu aj rocku. Ale predovšetkým z nich sála srdečnosť a totálne pozitívna energia skĺbená s hudobníckym kumštom a očividnou radosťou. Hrali ešte za svetla, ťažko povedať, či viac hrialo horúce júlové slnko alebo koncert týchto parádnych hudobníkov.

Je neuveriteľné, že extravagantná diva z Jamajky Grace Jones oslávila v máji sedemdesiatku a na scéne je už 45 rokov. Síce už tradične so začiatkom koncertu meškala, potom spolu so špičkovou kapelou odpálila kostýmovo-tanečnú šou, okorenenú jej podmanivým hlasom. Raz bohyňa smrti, potom diva so zlatou hrivou – neustále sa vlniaca a meniaca bytosť z neznámeho magického sveta. Odchádzalo sa len ťažko, ale spomienka na koncert kapely Kafka Band na festivale BRaK bola silná, a tak sme sa vybrali do haly Gong, modernej stavby s obrovským auditóriom uprostred postindustriálnej hrdze. Kafka Band totiž nehráva v našich končinách často. V Bratislave hrala zostava okolo hudobníka Jaromíra Švejdíka a spisovateľa Jaroslava Rudiša konceptuálne hudobno-vizuálne stvárnenie románu Zámok, teraz v premiére predstavili Kafkovu Ameriku. A opäť to bola melancholicko-úderná cesta so zamatovým Švejdíkovým spevom a ostrým Rudišovým proklamovaním textov v nemčine, sprevádzaných partiou skvelých hudobníkov a farebných vizuálov dopĺňajúcich príbeh osamelého emigranta Karla Rossmana.

Kaleo.
Foto – Martina Mičúchová

Alternatívy nie je nikdy dosť

Akousi oázou kvalitnej alternatívy bol pre nás Full Moon Stage pod patronátom rovnomenného hudobného magazínu. Pódium je fantasticky vtesnané pod zhrdzavené budovy a rovnako dobre sa naň pozerá za denného svetla aj večer s výborným svetelným parkom. Predstavili sa tu zaujímavé kapely nastupujúcej českej generácie, napríklad výborný Sýček a jeho repetitívny krautrock alebo ešte sa len oťukávajúce, no zvukovo zaujímavé skupiny Beps’n’Johnnies či dievčenské trio Core Belief. Vystúpili však aj svetové kapacity, okrem spomínaného Johna Parisha, skvelého skladateľa a hudobníka, objaviteľa a mentora PJ Harvey, napríklad aj holandský lutnista Jozef van Wissem, autor hudby k viacerým filmom Jima Jarmuscha, spomeňme oceňovaný upírsky príbeh Prežijú len milenci. Sám na pódiu, len so svojím extravagantne vyzerajúcim nástrojom, opantal všetkých, čo prišli.

Treba doplniť, že na Full Moon Stagei sa parádne uviedli aj slovenskí zástupcovia. V stredu Nvmeri a vo štvrtok Diego mali úplne plno a publikum svojimi vygradovanými koncertmi dostali do varu – kapely, ktoré sa tento rok pobili o Radio_Head Awards – Cenu kritikov za album roka, boli skvelými reprezentantmi našej hudobnej scény. Záverečný koncert na tomto pódiu v sobotu o polnoci zase bravúrne zvládli Modré hory – keď rapovali, že „sloboda je luxus“, naskakovali zimomriavky, o chvíľu nato ľudia spontánne dvíhali ruky a bavili sa na bezprostrednosti a až detskej hravosti Beneho a Lyrika.

Trosky.
Foto – Martina Mičúchová

Škoda zvukového smogu

Colours of Ostrava istotne patrí medzi dôležité európske festivaly. Návštevnosť okolo 40-tisíc divákov, svetové hviezdy, bohatý, nielen hudobný program – to všetko do tejto kategórie český klenot istotne radí. A navyše majú spektakulárny areál bývalých vítkovických hutí s komínmi, industriálnymi stavbami a všakovakými konštrukciami v príťažlivej hrdzavej farbe. Škoda, že ho špatia nezmyselne umiestňované reklamné plachty nekompatibilných rozmerov a grafiky. Ešte horší je zvukový smog v podobe otrasných vypaľovačiek, znejúcich z mnohých honosných partnerských stavieb, takže prechádzať sa po inak impozantnom a čistom areáli bolo často bolestivé, a to aj napriek zhovievavým ľuďom, pozitívne naladeným organizátorom a vysmiatou obsluhou v stánkoch. Škoda, lebo inak je na Coloursoch fakt dobre. Kto chce, ten si tie svoje farby nájde a vychutná si ich.

Kultúra

Teraz najčítanejšie