Denník N

Prolife aktivistka: V Anglicku a na Západe by nás už diskutovať do škôl nepustili. Oceňujem, že tu je to stále možné

Lívia Halmkan. Foto - Karol Sudor
Lívia Halmkan. Foto – Karol Sudor

Lívia Halmkan diskutuje so študentmi o manželstve, porne a interrupciách.

LÍVIA HALMKAN sa narodila v roku 1980 v Martine, vyštudovala grafický dizajn na University of Brighton. V Anglicku sa roky venovala grafickému dizajnu a desať rokov aj prolife aktivitám, po návrate na Slovensko sa od roku 2017 venuje projektu Tlakový hrniec, zameranému na diskusie na stredných školách o citlivých témach (o manželstve a jeho postavení v spoločnosti, o pornografii a jej vplyve na intimitu, o hodnote ľudského života a umelom ukončení tehotenstva). Je vydatá, má dve deti, žije v Banskej Bystrici.

Prečo ste šli na univerzitu v Anglicku?

Lebo doma ma na ňu nevzali. Našťastie. V roku 1998 som sa hlásila na Vysokú školu výtvarných umení, tak som si povedala, že to o rok skúsim znova. Pár mesiacov po neúspešných prijímačkách som však odišla pracovať na farmu do Izraela a neskôr som sa presťahovala do Jeruzalema, kde som upratovala domácnosti v bohatých židovských rodinách.

Tam som stretla Garyho z Anglicka, môjho manžela. Zaľúbenej sa mi už na vysokú školu domov nechcelo, tak sme šli do jeho krajiny. Vtedy ešte Slovensko nebolo v EÚ, do Anglicka som mohla vždy prísť len na šesť mesiacov. Riešili sme to tak, že po každom polroku v Anglicku sme šli na niekoľko mesiacov žiť do nejakej krajiny – na Slovensko, do Kambodže, Španielska a podobne. Až po vstupe našej krajiny do EÚ som sa v Brightone prihlásila na univerzitu.

Plánovali ste ostať vonku navždy?

Po zoznámení s Garym áno, návrat som neplánovala. Lenže po tom, ako sa nám narodili deti, sa to u mňa začalo meniť. Pochopila som, že výchovu detí vnímam inak, ako ju vnímajú Angličania v komunite, kde som žila. Ťažko sa mi to vysvetľuje, ale skúsim to – Angličania v Brightone sú pri deťoch na môj vkus príliš paranoidní.

Všetko musí byť bezpečné, deti nesmú ísť samy do školy ani v prípade, že je za rohom. Čo keby ich niekto uniesol, čo keby ich prešlo auto? Navyše, Brighton je mimoriadne liberálne mesto. Také liberálne, že ešte aj slovenskí liberáli sú popri tamojších ľuďoch konzervatívci.

Konkrétne?

Ja som konzervatívna. Celý čas som sa tam pasovala s tým, že hodnoty, ktoré budem vštepovať svojim deťom, budú v rozpore s tým, čo im bude hovoriť celé okolie. Najskôr som videla zmysel v tom, že ostanem a budem vo svojej komunite robiť osvetu, ale nedalo sa to.

Liberálny konsenzus je v tamojšej komunite taký silný, že konzervatívny človek tam má problém fungovať. Jeho hlas nie je vypočutý, ale už v zárodku vypudený, nechcený. A ja som jednoducho za manželstvo, proti interrupciám, proti pornografii.

Keď sa Anglicko rozhodovalo o tom, či uznať manželstvá pre ľudí rovnakého pohlavia, raz som v spoločnosti mojich priateľov vyjadrila svoj osobný názor, že podľa mňa patrí status manželstva len mužovi a žene a že to je najlepšia voľba aj pre deti.

Hoci všetci vedeli, že mám množstvo priateľov medzi homosexuálmi, zobrali to tak, akoby som niekoho chcela vraždiť, akoby som bola najhoršia na svete. To už nehovorím, za čo ma mali, keď som povedala, že interrupciu nepovažujem za dobrý nápad. Celé zle. Podľa mňa by bola vhodnejšia normálna diskusia.

Keď som ešte do toho priznala, že som veriaca, že verím v Boha, tak ma rovno ľutovali, že som celá pomýlená. Na Slovensku ešte existuje šanca, aby obe názorové strany diskutovali, ale v Brightone sa to už nesmie. Lenže ja neviem potlačiť svoju identitu, to, že som vyrastala v kresťanskej rodine. Jasné, že som zažila aj roky rebélie voči cirkvi, ale potom som zasa začala hľadať vieru a myslím si, že som ju našla.

Prečo ste si potom na Slovensku vybrali Banskú Bystricu a nie trebárs religióznejšiu Oravu?

Lebo nemám rada žiadnu bublinu. Neodišla som z liberálnej bubliny na to, aby som sa teraz dostala do konzervatívnej bubliny. Je možné, že by som bola čiernou ovcou aj v nej. Mám rada stret oboch svetov a chcem, aby medzi sebou diskutovali, aby ľudia oboch názorov dokázali žiť vedľa seba.

Aby som však Brighton iba nekritizovala – je to skvelé a rušné univerzitné mesto, pre mladých ľudí ideálne. Je veľmi kozmopolitné, v mieri tam pokope žijú komunity z celého sveta. Má aj odvrátené stránky – v počte úmrtí po predávkovaní drogami patrí medzi mestami na prvé miesto v Anglicku. Aby bol paradox dokonalý, napriek tomu je mimoriadne bezpečný. Zvláštne, však?

Museli ste manžela prehovárať, aby šiel s vami na Slovensko?

Trvalo to asi tri roky.  Najprv sme sem chodili žiť na skúšky, vždy na pár mesiacov. On je veľký liberál a ako skutočný a tolerantný liberál chápe moje pohnútky, hodnoty a dôvody na sťahovanie, takže napokon pod nejakými podmienkami súhlasil.

Svoje postoje ste pretavili aj do projektu pre stredné školy, kam chodíte v rámci hodín etiky a náboženstva diskutovať so študentmi o manželstve, porne a interrupciách. Problém je, že to robíte iba zo svojho konzervatívneho pohľadu. Nemajú študenti právo na viac pohľadov?

Študenti predsa nie sú odkázaní len na diskusie so mnou, počas roka ich navštevujú prednášajúci aj z iných projektov. Je úplne v poriadku, ak si škola pozve niekoho konzervatívneho a potom liberálneho. Je to na nich, ja sa nikam nevnucujem, školy si ma pozývajú samy, učitelia sú mi za otvorenie tých tém vlastne vďační.

Jasné, ale Tlakový hrniec je projekt Fóra života, a z toho automaticky vyplývajú isté mantinely.

Ani nie. Nepletiem do toho cirkev, Bibliu ani Božie prikázania, to by mi študenti zhodili zo stola, navyše také veci nech sa riešia na hodinách náboženstva s tými, ktorí majú záujem. Nechodím tam moralizovať a dávať príkazy, ako správne žiť. To, ako to robím, má celkom úspech na sekulárnych aj cirkevných školách.

Snažím sa, aby moja debata so študentmi plynula skôr na sekulárnej báze. Napríklad interrupcie podľa mňa vôbec nie sú vecou náboženstva, ale otázkou ľudského práva na život. Aj najväčší ateista dokáže pochopiť, že právo na život je dôležité aj pre nenarodené deti. A ešte raz, študentov nementorujem k tomu, čo je správne podľa mňa, vediem ich len k tomu, aby sa nad tými témami zamýšľali a dopracovali sa k vlastnému názoru.

Ako to máte zaplatené?

Celý rok som to robila zdarma a na vlastné náklady, získala som len jeden malý grant z Česka, konkrétne štyri eurá na hodinu, čo nevykrývalo ani náklady na cestu. Žijem z peňazí, ktoré si zarobím grafickým dizajnom.

Nedávno Fórum života dostalo grant v sume 400-tisíc eur.

Áno, ale zatiaľ o tom veľa neviem, keďže som u nich nová a doteraz som pracovala na dobrovoľníckej báze. Faktom je, že teraz by som už mala byť za túto prácu platená, takže budem môcť navštíviť viac škôl. To by ma však stále neuživilo, preto ostanem aj pri grafickom dizajne.

Svoje akcie na školách nazývate rýchlymi a výživnými debatami. Prečo?

Lebo mám len 45 minút na to, aby som rozprúdila zmysluplnú debatu na jedinú, ale ťažkú tému. Neraz sa pri tom všetci zapotíme. Mojou úlohou je nastoliť kľúčové otázky tak, aby študenti o tom rozmýšľali, prípadne o tom aj neskôr debatovali s kamarátmi a formovali svoj postoj – prečo áno, prečo nie.

Neraz im vyvraciam mýty, rozoberáme teda aj rôzne sociologické výskumy. Svoj názor na jednotlivé témy nepretláčam, len nastoľujem otázky na premýšľanie.

Ako dokážete mladým vysvetliť, že sledovanie porna im škodí?

Ja im to nevysvetľujem, len sa spolu zamýšľame nad tým, aký to bude mať vplyv na ich budúce vzťahy. Chcem, aby sa zamysleli nad tým, že čo si počas piatich rokov napozerajú, si už nikdy nevymažú z hlavy. Z debát s nimi viem, že nad tým nikdy predtým nerozmýšľali. Fungujú v rovine – porno pozerajú všetci, tak prečo nie aj ja? Budúcnosť neriešia, tá je príliš vzdialená.

Ak s nimi riešite povedzme to, že sex pred manželstvom nie je cesta, že porno škodí, že interrupcia je zlo, nemôže sa to niektorých študentov dotknúť? Najmä ak už majú za sebou prvé sexuálne skúsenosti, sledujú porno a nebodaj už niektoré dievčatá otehotneli. Nevyvolávate v nich pocity viny?

Snáď si nemyslíte, že ich tam straším pekelnými plameňmi. Naopak, je to rovnocenná diskusia a žiadny názor nie je zakázaný.  Každý tam má priestor vyjadriť svoje postoje, nech už sú akékoľvek.

Dokonca ich vždy poprosím, aby sa vzájomne rešpektovali, nevysmievali sa a podobne. Riešime trebárs, či je vo vzťahu lepšia pravda alebo milosrdná lož, napríklad pri nevere, a je pre mňa veľmi zaujímavé počúvať ich názory. Koniec koncov, v tejto veci nemáme často jasno ani my dospelí.

Používate aj príklady z vlastného života?

Samozrejme, hovorím s nimi otvorene. Pokojne im priznám skúsenosť zo svojho 20-ročného vzťahu, že u nás v manželstve bola aj nevera, že sme si to priznali a malo to také a také dôsledky. Nehrám sa na svätú, veď sama som v živote zlyhala miliónkrát, akurát sa z toho snažím poučiť. A dúfam, že v tom poučenie nájdu aj oni. V tomto tam fakt chodím s vlastnou kožou na trh.

Čo sú kľúčové argumenty, že sledovanie porna nie je v poriadku? Odmyslime si teraz samotný porno biznis a fakt, že mnohí sú v ňom nedobrovoľne a že nezobrazuje realitu.

To, že porno mení pohľad človeka na sexuálnu intimitu a že je to len plytká karikatúra niečoho veľmi hlbokého.

Zahrám sa teda na študenta a oponujem, že predsa každý vie, že tie príbehy sú trápne, zle zahrané a výkony nereálne.

Áno, presne to mi aj tvrdia. Vtedy reagujem, prečo to teda pravidelne pozerajú, dokonca sa tým inšpirujú. Pri tejto téme sa študentov ako prvé pýtam, či si myslia, že ich sledovanie porna ovplyvňuje. Všetci chápu, že áno, napriek tomu ho sledujú. Ja ich teda nemusím presviedčať o tom, že ich porno ovplyvňuje, vedia to aj sami, akurát nerozumejú, v akej hĺbke sa to deje.

Často z ich strany zaznieva argument, že ako inak sa majú dozvedieť, ako vyzerá sex, že je to výborný študijný materiál, že s rodičmi sa o tom rozprávať nedá. Mnohí si tiež myslia, že sledovanie porna z nich spraví lepších milencov.

Opak je pravdou. Ak má niekto napozerané mechanické veci zo sexuálnych scén, to z neho ešte nerobí dobrého milenca. Dievčatá súhlasia prvé. A bavíme sa aj o tom, ako to mení ich vnímanie ženy ako osoby.

Konkrétne?

Len málo chápu, že žiadna ich žena nebude chcieť byť porovnávaná so ženami z porna, koniec koncov, ani oni by nechceli byť porovnávaní s mužmi z tých filmov. Nechápu, že to, čo sa „akože“ páči tej umelej herečke, ktorá to napokon len hrá, sa nemusí a asi ani nebude páčiť ich žene.

Chcem, aby sa zamysleli, či objavovanie sexuality nie je krajšie s milovaným človekom, s reálnou osobou. To im porno dať nemôže, lebo to je čistá mechanika bez citov, lásky, emócií. Dúfam, že mnohí pochopia, že sú vlastne klamaní, že verili falošným predstavám.

Myslíte si, že potom porno nesledujú?

Nie som naivná, ale

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie