Nie som sám, som len osamelý

Neprehliadnuteľná postava českého umeleckého undergroundu 70. a 80. rokov s presahom do ponovembrových čias – nositeľ Ceny Jaroslava Seiferta, kunsthistorik, umelecký guru kapely The Plastic People of the Universe a špecifický básnik Ivan Martin „Magor“ Jirous (1944 – 2011), žil svoj život ako príbeh plný dramatických chvíľ, ktoré trvali rôzne dlho a nemali vždy šťastný koniec.

Ochranný štít

Vlastne skoro vôbec, hoci aj to môže byť vecou názoru a situácie. O jeho „magorení“ a výčinoch kolovali rozlične tvarované „legendy“, klebety a ohovárania, ktoré majú istý pravdivý základ. „Já jsem v podstatě jemný člověk, jen to dávám hrozně komplikovaně najevo,“ reagoval na rôzne klebetenia o vulgárnom správaní a rozdvojení osobnosti s jemu vlastným sarkazmom. Bol to možno iba akýsi jeho ochranný štít.

Na Slovensku nebol za oných čias až tak umelecky preferovaný, občas bolo možné stretnúť sa s určitou averziou voči jeho osobe, ale niekedy sa predsa len dalo dopátrať a prečítať jeho samizdatové kúsky.

Spomínam si, ako som prvýkrát niekedy v roku 1986 prelistoval pár cyklostylových stránok jeho útlej zbierky Ochranný dohled, ktorá teraz znovu vyšla (vyd. Maťa). Bola príkro nežná, plná pokory, ale nezdolného ducha. Názov bol odvodený od reálnej situácie – totalitný režim na Jirousa po prepustení z krutého valdického väzenia naozaj v rokoch 1985 až 1987 uvalil „ochranný dohľad“, čo bolo súčasťou predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Magor sa vtedy musel denne hlásiť v určenú hodinu na služobnom úrade Verejnej bezpečnosti v Telči, neďaleko svojho vtedajšieho bydliska v Starej Říši na Vysočine, kde žil so svojou druhou manželkou Juliánou a dcérami. Ochranný dohled tematicky nadväzuje na vrchol jeho básnickej spisby – zbierky Magorovy labutí písně, ktorá vznikala počas väzenského pobytu vo Valdiciach a je plná autentických zážitkov, zaznamenávaných často ironizujúcou epigramatickou formou. Jirous na margo svojej poézie hovorí: „Já se nepovažuju za básníka, já spíš vím, že miluju poezii.“

Návrat cudzieho k cudziemu

Je to síce skromná kolekcia, ale predstavuje pútavé čítanie intímne denníkového charakteru. Tieto záznamy sú pomerne vzácne a poskytujú ďalšie kamienky do mozaiky zložitej ozveny košatej Magorovej duše počas strastiplného návratu do „civilizácie“.

S návratom z väzenia súviselo aj zložité obnovovanie vzťahu k manželke a rodine. „Problém je vždycky v tom, že se vrací někdo cizí. Tři a půl roku bylo pryč. Vrací se někdo cizí k někomu cizímu,“ hovorí o realite citov, zvykov aj návykov a píše: „Za chvíli půjdu i já/spát tam k ní./K té, která už se mnou/nechce snad spát.“ V rozvírenom harmatanci sa nad všetkými rozruchmi vznáša pocit osamelosti: „A není pravda, že jsem sám,/jsem jenom osamělý.“ Alebo: „… s básněmi/do hospod chodím/zasněný/před světem se tiše schovat.“

Sám v sebe nosí večný konflikt kajúcnika s hriešnikom: „Se srdcem ztuhlým jako rosol/duše flekatá tlačenka/dívám se jak se tenká blanka/propadá mezi/smím a nesmím.“ Verše v útržkoch a estetizácia vulgarizmov sú stále prítomné aj v „špecifických“ modlitbách: „Prosím Tě Bože pokorně/ať neberu nic úkorně/ať nejsem zlý na Julianu/a když se ožeru, ať potom ráno vstanu.“

Po celý čas čítania cítime (napriek relatívnej pokore, z ktorej postupne triezvie) jeho rozporuplnosť, zraniteľnosť v zátvorke za jeho siláckymi gestami, ale aj nemenné životné postoje. Originálny solitér, ktorý sa nedá zaškatuľkovať a ktorý sa každej snahe pripraviť ho o svojské poňatie slobody vehementne vzpieral.