Denník N

O likvidácii gréckokatolíckej cirkvi rozhodla luza, spomína tajne vysvätený kňaz

Ján Eugen Kočiš v roku 2008. Foto – Pamäť národa
Ján Eugen Kočiš v roku 2008. Foto – Pamäť národa

Pred 65 rokmi sa v rámci Akcie P komunistický režim pokúsil zlikvidovať gréckokatolícku cirkev.

Komunistická strana sa v roku 1950 v spolupráci s pravoslávnou cirkvou prostredníctvom cielenej propagandy snažila dotlačiť gréckokatolíkov k „prirodzenému“ návratu do lona pravoslávnej cirkvi, ktorá bola podriadená Sovietmi ovládanému moskovskému patriarchátu. Nátlak vo forme úplatkov a zastrašovania vytvárali predovšetkým na klérus, no vo väčšine prípadov nepriniesol očakávané výsledky.

Ján Eugen Kočiš, syn kolesára z Pozdišoviec na východnom Slovensku, v tejto zložitej dobe študoval na prešovskej Vysokej škole bohosloveckej, kde patril medzi starších študentov a pomaly sa chystal prijať kňazské svätenie.

Diecézny biskup Gojdič, ktorý tento obrad mohol vykonať, bol však už od roku 1949 v domácom väzení pod dohľadom príslušníkov bezpečnosti. Napriek tomu sa mu podarilo tajne doručiť predstaveným seminára list, v ktorom žiadal, aby Eugena Kočiša a jeho spolužiaka Mikuláša Chanáta pripravili na neverejné svätenie, hoci ešte oficiálne školu nedokončili. K vysviacke však už nedošlo, pretože seminár 21. apríla obsadila Štátna bezpečnosť.

„Eštebáci, ktorí obsadili náš seminár, časom zase odišli, ale nechali tam svojho zmocnenca,“ spomína Eugen Kočiš. „Jeho úlohou malo byť nás bohoslovcov preorientovať, ale to sa mu nepodarilo – nikto z nás sa pravoslávnym nestal. Správali sme sa normálne, nekládli sme odpor, ale gymnazisti z neďalekého juvenátu nám už pomáhali schovávať osobné veci u kamarátov a známych. V stredu, keď zmocnenec odišiel do mesta, sme to využili a utiekli.“

Zostávať naďalej v teraz už pravoslávnom seminári nemalo pre kandidátov gréckokatolíckej liturgie zmysel. Bohoslovci z vyšších ročníkov – vrátane Eugena Kočiša – mali v úmysle pokračovať v štúdiu sami a niekedy v budúcnosti sa prípadne nechať tajne vysvätiť katolíckym biskupom.

Lžisobor – cirkevný zjazd, ktorý nezvolala cirkev

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Pošlite SMS správu v tvare DMS PRIBEHY na číslo 877 alebo sa staňte členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Situácia sa zo dňa na deň zhoršovala. V doobedňajších hodinách 28. apríla 1950 bolo v hoteli Čierny orol v Prešove rušno. O malú chvíľu sa mal začať cirkevný zjazd, ktorý neskôr vstúpil do dejín ako tzv. „prešovský lžisobor“. Nezvolali ho totiž cirkevní predstavitelia, ale Ukrajinská národná rada.

Zjazd znamenal ďalší dôležitý krok v likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v Československu. „Do Čierneho orla zviezli z dedín plno ľudí, možných aj nemožných, ktorí ani nevedeli, do čoho idú a o čo ide. Tí, čo tam boli, nemali žiadne právo hovoriť v mene gréckokatolíkov. Boli tam aj inoverci a všelijaká čvarga,“ rozpráva Ján Eugen Kočiš. Z vyše osemsto účastníkov ich len sedemdesiatdva boli gréckokatolícki kňazi.

V poobedňajších hodinách z úst predsedajúceho zaznelo: „Prehlasujem úniu za zrušenú. Od dnešného dňa sa všetci gréckokatolícki duchovní a veriaci stávajú pravoslávnymi.“ Týmto rozhodnutím bola gréckokatolícka cirkev v Československu de facto postavená mimo zákon.

Biskupov Gojdiča aj Hopka v deň soboru odvliekli neznámo kam. Mnohých kňazov aj s rodinami násilne presídlili na západné Slovensko alebo do Čiech, prišli o väčšinu majetku a v novej lokalite často nemali ani kde bývať.

Aj Eugen Kočiš sa so štúdiom teológie musel rozlúčiť. Našiel si prácu ako účtovník v cementárni v Bystrom, aby zlegalizoval svoj pobyt mimo seminár.

Úrady sa čoskoro o Kočiša začali zaujímať. Predvolali ho na výsluch ŠtB, kam však nešiel a namiesto toho sa dva týždne skrýval na neďalekej fare. Potom sa vrátil domov a našiel si nové miesto v mäsokombináte v Trebišove.

Tam ho dostihol povolávací rozkaz na vojenskú službu. Ako mnoho iných politicky nepohodlných osôb ho zaradili do tzv. PTP – pomocného technického práporu. Odcestoval teda do Libavy na Morave a potom ho pridelili na výstavbu viaduktu na Sázave.

Vojak bez zbrane kňazom

Skôr než vojenská služba to bol akýsi pracovný tábor.

„Bola to ťažká práca, odstreľovali sa veľké balvany. Pre dvoch bola norma šesť vozíkov – šesť kubíkov. Laici mali normu tri, ale my sme mali šesť. Potom sme šli na Libavu do lesov rúbať a sadiť stromy. Tam sme boli od marca do novembra, potom sme šli do Jeseníkov stavať kúpele a nakoniec som sa dostal na vojenskú pílu do Plumlova pri Prostějove.“

Tvrdý pracovný režim a ponižujúce postavenie („pétepáci“ nemali hodnosť ani zbraň) čiastočne vyvažovala skutočnosť, že sa tam zišli prevažne slobodomyseľní ľudia – kňazi, bohoslovci, politicky nepohodlní laici a podobne. Bohoslovci si dopĺňali vzdelanie od starších a čakali na príležitosť nechať sa tajne vysvätiť.

Eugenovi Kočišovi sa to splnilo cez Vianoce roku 1950, keď sa v rámci dovolenky dostal domov. V nemocničnej kaplnke v Rožňave prijal kňazskú vysviacku od rímskokatolíckeho biskupa Róberta Pobožného. Toho neskôr práve za tajné vysviacky odsúdili na päť rokov väzenia, ktoré si odsedel na pražskom Pankráci.

Kočiš o svojom kňazstve, pochopiteľne, verejne hovoriť nesmel a vedelo o ňom len málo ľudí. Trikrát týždenne jazdil slúžiť tajnú omšu do Prostějova. Velitelia si mysleli, že tam má nejakú známosť, preto ho nechali na pokoji. Vojenská služba u PTP nakoniec trvala tri a pol roka, pričom posledný rok strávili kňazi-„pétepáci“ na šachte v Orlovej na Ostravsku. Do civilu odchádzali v decembri 1953 „nepreškolení“.

Kňaz pekárom

Pre bývalého „pétepáka“ a navyše teológa bolo ťažké nájsť si po návrate prácu. Len vďaka známostiam získal miesto expedienta v pekárni vo Vranove nad Topľou. „Ako expedienti sme sa striedali dvaja po 24 hodinách. Mal som dosť voľného času, a tak som jazdil po dedinách a slúžil tajne ako kňaz. Nikto nevedel, ako sa volám – všetko to bolo o osobných kontaktoch. Niekto z dediny vedel, že som kňaz, tak ma priviedol. V tom spoločenstve bola povedzme nejaká žena pôvodne z inej obce, tak ma vzala zase tam. Takže vedeli, že som kňaz, ale moje meno nepoznali. Nakoniec to boli celé okresy – Humenné, Michalovce, prešovský okres, Spišská Nová Ves atď.“

Takto Kočiš slúžil celý rok 1954, ale potom sa o jeho činnosť začala zaujímať bezpečnosť a situácia sa skomplikovala. „Myslím si, že ma niekto zradil. Pán biskup Pobožný v tej dobe už sedel a je možné, že našli jeho tajný archív. Každopádne som vedel, že vedia. Vedel som, že po mne idú.“

Po Veľkej noci v roku 1955 ho predvolali na stanicu ŠtB vo Vranove a obvinili, že zapiekol do chleba myš, čo mal byť akýsi pokus o sabotáž. „Pýtali sa ma, koľko mám rokov a prečo som v tomto veku ešte slobodný. To už mi bolo jasné, o čo ide. Vzali mi občiansky preukaz a vraveli, že domov sa nevrátim a tú myš som do chleba dal ja.“

Kočiš odpovedal, že ako veriaci človek by niečo také nikdy neurobil a že navyše ten chlieb sám konzumuje. Nakoniec ho prepustili, ale zostal naďalej pod dohľadom.

Dnes ťa zavrú

Eugen Kočiš mal staršieho brata, ktorý už od roku 1950 sedel vo väzení za pokus o prekročenie hraníc. Vzhľadom na to, že Eugen tušil, že aj jeho v blízkej dobe zatknú, požiadal prezidenta Zápotockého o milosť pre brata, aby sa prípadne mal kto postarať o rodičov. Milosť bratovi udelili a ten sa vrátil domov pár dní pred Eugenovým núteným odchodom do podzemia. „Keby som sa začal skrývať pred jeho príchodom, nepustili by ho. Vrátil sa z väzenia a o pár dní som zmizol ja.“

Kočiš sa vydal do Sobraniec po nové doklady pre brata. Po návrate ho však doma čakal posol, ktorý mu oznámil: „Dnes ťa zavrú. Ak máš kam zmiznúť, zmizni!“

Pre Eugena Kočiša to nebolo ľahké rozhodnutie. „Nechcel som sa skrývať, pretože oni potom vždy zavreli aj tých ľudí, u ktorých sa človek schovával. Navyše som vedel, už keď som sa dal vysvätiť, že to smrdí väzením, tak prečo to tej druhej strane komplikovať? Kuriér mi však dohováral, vraj či nevydržím aspoň jeden rok – že do roka režim padne. To bolo v júli 1955.“

Napriek tomu Kočiš váhal. Nakoniec usúdil, že keď ho takto ľudia pred zatknutím varujú, asi ešte nenadišiel jeho čas a nemal by sa dobrovoľne vydať do rúk polície. Vzal si teda najnutnejšie veci a cez pole sa vydal do Veľkého Ruskova, kde sa už v tej dobe ukrýval iný kňaz. Tam strávil niekoľko mesiacov. Byť dvaja na jednom území bolo však príliš nebezpečné, a tak sa Kočiš vydal ďalej.

Dva roky v úkrytu

Presúval sa obvykle v noci, na bicykli a s baterkou v ruke. V prostredí malých dedín, kde každý pozná každého a nie každá zbožná žena dokáže udržať tajomstvo, že doma ukrýva kňaza, bolo nutné sa neustále pohybovať.

Aj pre veriacich, čo mu pomáhali, to bolo nebezpečné. „Nikdy mi nič nepovedali, ale skôr to tak narafičili, aby ma niekto na ulici akože uvidel a ja som musel odísť. Skrývanie je horšie než väzenie. Vo väzení viete, koľko vám ostáva, ale tu vás to stále čaká a len to odďaľujete.“

V poslednom úkryte strávil Eugen Kočiš 22 mesiacov. Vzala ho veriaca rodina, ktorá o tom za celý čas nepovedala ani najbližším príbuzným. Nakoniec to však vo februári 1958 prasklo a Kočiša zatkli.

Počas výsluchu sa vedúci eštebák obliekol do kňazského rúcha, aby Kočiša urazil a zosmiešnil. „Od rána som nejedol ani nepil, ale vravím mu: ‚Vy sa považujete za inteligenta? Inteligent svoje miluje a cudzie si váži.‘ O tri dni si ma vedúci väznice zavolal a ospravedlnil sa mi.“

V Prešove Kočiša obvinili z marenia štátneho dozoru nad cirkvami a z podvracania republiky.

Oponoval, že sviatosti sú mravne prospešné a on o žiadny súhlas nikdy nežiadal, takže ho ani nemohol dostať. Do kariet mu hral aj fakt, že nový prezident Antonín Novotný amnestoval určité predtým nezákonné činnosti, okrem iného práve marenie štátneho dozoru nad cirkvami.

Bolo teda treba dokázať, že od vyhlásenia amnestie Kočiš žiadne verejné bohoslužby nevykonával. Sudca mu bol zrejme naklonený, pretože kládol otázky v jeho prospech a do značnej miery negoval tvrdú líniu štátneho prokurátora.

Nakoniec museli toto konkrétne obvinenie zrušiť a Kočiš dostal 18 mesiacov za paragraf o podvratnej činnosti. Prokurátor sa však odvolal a rozhodovacia právomoc pripadla Najvyššiemu súdu v Prahe. Tam mu trest zdvojnásobili a pridali zákaz pobytu v prešovskom a košickom kraji a stratu občianskych práv.

Prokuratúra mu nakoniec pridala ešte jeden rok za porušovanie štátneho plánu tým, že nepracoval. Celkovo dostal štyri roky.

Každodenný boj na slobode

Vo väzení strávil Ján Eugen Kočiš asi dva roky, potom ho na jar 1960 v rámci amnestie prepustili.

Vzhľadom na to, že mal zakázaný pobyt na východnom Slovensku, našiel si prácu ako kopáč plynových rozvodov v Pardubiciach. Tam zostal až do roku 1968, keď gréckokatolícku cirkev znovu povolili. Štátna moc usúdila, že experiment s návratom do lona pravoslávia sa nepodaril.

Eugena Kočiša povolali na prešovské biskupstvo, kde pôsobil ďalších 21 rokov. Gréckokatolícka cirkev bola však aj v tom období vystavovaná útokom a pokusom o potlačenie. Pravoslávni mali často pod kontrolou budovy kostolov a odmietali do nich gréckych katolíkov pustiť; ZNB (vtedajšia polícia) zase pripravoval rôzne provokácie a byrokratické pasce s cieľom nájsť si zámienku na zákaz ďalšej činnosti. Bol to každodenný zápas, ktorý trval roky.

Po páde komunistického režimu Eugena Kočiša rehabilitovali. V Prahe bol zriadený Apoštolský exarchát a Jána Eugena Kočiša vymenovali za jeho kancelára. V roku 2002 ho Ján Pavol II. ustanovil pápežským prelátom (monsignorom) a v roku 2004 z neho urobil titulárneho biskupa abrittského.

Eugen Kočiš pôsobil v Prahe až do roku 2010, potom sa odsťahoval naspäť na východné Slovensko. Dnes pôsobí v Prešove a aktívne sa zúčastňuje gréckokatolíckeho cirkevného života.

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.

 

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie