Tváre a osudy v pohybe

Nová kniha Vladimíra Barboríka a Vladimíra Petríka Pohyb k nehybnosti s podtitulom Literárny život od začiatku 60. do konca 70. rokov objektívom Antona Šmotláka (LIC) je výtvarne, dizajnovo a netradičnou formou zaujímavá. Keďže sa v nej spája umenie výtvarné so slovesným, fotografie s teoretickými literárnymi textami, máme pred sebou príťažlivý dokument o slovenskom literárnom živote. Ťažko usúdiť, či fotografie Antona Šmotláka sú sprievodnými artefaktmi k textom Vladimíra Barboríka a Vladimíra Petríka, alebo naopak. Z Barboríkových slov v Poznámke spoluautora, že „koncepcia publikácie, jej rozvrh (rozdelenie do kapitol), výber jednotlivých fotografií, citátov a celá textová časť sú výsledkom našej rovnocennej spolupráce“ však vyplýva, že by mohol platiť prvý variant vzniku knihy, vydania ktorej sa Vladimír Petrík už nedožil (umrel 19. 11. 2017).

Je tu ešte tretí autor – fotograf Anton Šmotlák, ktorý zomrel ako 58-ročný v roku 1979, a „na niekoľko desaťročí upadol do zabudnutia“. Vytvoril však tisícky fotografií, no iba časť z nich bola publikovaná v novinách a časopisoch a za svojho života mal len dve výstavy. No keď zomrel, Július Satinský vyhlásil: Umrel Foto Šmotlák. Bol to dobrotivý paparazzo, na ktorého prítomnosť sme si zvykli v divadlách, na vernisážach a v televízii. Bratislava ho poznala len ako Foto Šmotlák. A Dušan Taragel povedal: Anton Šmotlák bol pán fotograf. Zachytil dobu aj ľudí s nezvyčajnou presnosťou a vďaka nemu môžeme dnes vidieť veci, ktoré nenávratne zmizli.

V čiernej a bielej farbe

Autori tejto knihy vybrali zo Šmotlákovej tvorby len časť fotografií, ktoré poskytol SNG syn fotografa – Anton Šmotlák ml. On spolu s Viktorom Szemzöm fotografie pre túto knihu upravil. Anton Šmotlák „vo svojich najlepších fotografiách si dovolil niečo, čo možno len Karol Kállay – nahliadnuť za kulisy vtedy požadovaných tém a námetov […], dokázal vojsť do intímnej sféry ľudí, čo vtedy nebolo bežné,“ vyjadril sa o jeho tvorbe Aurel Hrabušický, kurátor SNG. Anton Šmotlák je popri tisíckach fotografií autorom plagátov, bulletinov, pohľadníc, rôznych obrazových publikácií a jeho fotografie boli na výstavách dokumentárnej a umeleckej fotografie po celom svete.

Kniha Pohyb k nehybnosti je ladená v čiernej a bielej farbe, čo harmonizuje s čiernobielymi Šmotlákovými fotografiami, a ako celok pôsobí zásluhou Matúša Lelovského decentne a príťažlivo. Grafické a kompozičné usporiadanie textov v knihe spôsobuje príjemcovi isté zaujímavé problémy, ktoré, zdá sa, majú prispieť k opätovnému prezeraniu fotografií, čo nie je náročné, keďže kniha má pevnú väzbu a hrubé stránky. Okrem pôvodných Petríkových a Barboríkových textov obsahuje citáty viacerých autorov z kultúrneho života od nás i zo sveta, vyjadrenia vtedajších politikov i úryvky z dobovej tlače. Pri fotografiách a citátoch sú dôsledné bibliografické a vysvetľujúce údaje.

Rozsiahly úvod – K problematike slovenského literárneho života po roku 1948 – sa začína informáciou o tom, ako sa dá uchopiť pohľad na vznik, vývin a trvanie literatúry, kníh a literárneho života vôbec a ako ho uchopil Šmotlák vo svojich fotografiách, i ako sa to odrazilo „pri hľadaní vnútornej štruktúry pre túto publikáciu“. Podstatné v úvode je však zamyslenie nad vzťahom literatúra a aktuálna politická moc, osobitne v štyroch desaťročiach po februári 1948, keď nastali „tendencie k úplnému ovládnutiu literárneho poľa vtedajšou komunistickou mocou prostredníctvom unifikácie […] a v požiadavkách kladených na tvorbu (veľmi rýchlo sa jedinou záväznou tvorivou metódou stane socialistický realizmus)“.

Štátni spisovatelia

Autori charakterizujú toto obdobie výkladovým spôsobom, hovoriac o propagande v literatúre, o oficiálnej literatúre slúžiacej moci, o nemožnosti rozvoja alternatívnej kultúry. „Slovenskí spisovatelia sa po roku 1948 ocitli v pozícii medzi privilégiami a sankciami. Jedno i druhé predstavovalo spôsob, ktorým si režim zabezpečoval ich lojalitu.“ Dominik Tatarka hovorí o „štátnom spisovateľovi“. Autori knihy uvádzajú aj dobový repertoár sankcií od cenzúrnych zásahov cez obmedzenia až po úplnú stratu možnosti publikovať, od vynútenej sebakritiky až po hrozbu a realitu trestného stíhania.

Vzťah medzi realitou a mocou bol v nepriamej úmere a tento kontrast desaťročí sa stal základom pre kompozíciu predmetnej publikácie. Šmotlákovu tvorbu charakterizujú tak, že jeho fotky najmä zo 70. rokov sú pozoruhodné nielen tým, koho zachytávajú, ale aj tým, koho už zachytiť nemohli („režim podporoval iba tých spisovateľov, ktorí podporovali režim, resp. nevystupovali proti nemu“). Autori publikácie si všímajú aj obdobia, ktoré boli istým spôsobom priaznivé pre kultúru a literatúru („legendarizované i zatracované 60. roky“).

Pre mapované obdobie – 60. a 70. roky – vytvorili širokú kulisu dejinných, politických, spoločenských, kultúrnych i ekonomických pomerov a v nich postavenie literatúry („ak sa niečo malo zmeniť v literatúre, muselo sa predtým zmeniť niečo v samotnom režime“). Charakterizujú rok 1956 a roky nasledujúce, záujem o avantgardnú literatúru, o preklady, formovanie básnických skupín, inšpirovanie sa svetovou literatúrou, návrat niektorých spisovateľov atď. – všetko záležitosti, ktoré sú už všeobecne známe a publikované, pravda, Petrík a Barborík skúmajú a uvádzajú hlbšie dôvody premeny literatúry v dejinnom čase, resp. jej roztrieštenosť na socialistický realizmus a to ostatné.

Válkova cigareta

Vychádzajú pritom aj z dokumentov, ktoré sa viazali na zjazdy, konferencie, oficiálne a neoficiálne stretnutia, na názory literátov i vtedajších politikov. To, čo predstavovalo tzv. trecie plochy, spory, polemiky, zatvrdilosti voči novému a obhajovanie socialistického realizmu – to je veľmi priliehavo zdokumentované citátmi z prejavov politikov, literárnych vedcov a tvorcov umeleckej literatúry. Obaja autori prenikli do času a priestoru literárnych pomerov u nás s veľkou precíznosťou.

Barborík a Petrík využívajú informatívny spôsob zachytenia udalostí, z ktorého sa odvíja chronológia literatúry a kultúrneho života v Čechách a na Slovensku, texty sú bohaté na vari všetky mená literátov a ľudí z prostredia literatúry, možno „stretnúť“ mnohých dobových politikov a tento mohutný záber udalostí a ľudí je prirodzenou formou obohatený o reflexie obidvoch autorov textových častí knihy. „Samotná komunistická moc nemala v každej fáze svojej štyridsaťročnej existencie rovnakú podobu, prechádzala vnútornými krízami, počas ktorých svoj vzťah ku kultúre čiastočne modifikovala.“

A Šmotlákove fotografie, na ktoré sa autori textov často obracajú, výborným spôsobom dokumentujú dobu s nuansami atmosféry, vzťahov, spôsobu života, ba i myslenia. Percipientovi knihy akosi nemôže ujsť už pri jej prezeraní, že vari nieto záberu, kde by sa nefajčilo. „Válkova cigareta je charakteristická – preňho osobne, ale aj ako signum doby (plné popolníky, káva a minerálka sú neodmysliteľnou súčasťou dobovej schôdzovej kultúry), ale fajčilo sa – a ako pekne – aj vo filmoch.“

Prvým národným umelcom bol Jesenský

Okrem častí Redakcie a Návštevy zaujme kapitola Ceny. „Podobne ako iné súčasti literárneho života aj štruktúra cien a prax oceňovania vyjadrovali vzťah medzi spisovateľmi, mocou a spoločnosťou.“ Autori nezabudli uviesť, že ceny sa udeľovali aj pred rokom 1948, že prvým slovenským národným umelcom sa stal v roku 1945 Jesenský a potom aj Krasko a Timrava, v 60. rokoch boli ocenení „aj tvorcovia, ktorých nemožno obviniť z prorežimnosti (národnými umelcami sa stali Schneider-Trnavský, Suchoň, Stodola, Bednár, zaslúžilými napríklad Satinský a jediným národným umelcom v Československu za literárnu kritiku sa stal v roku 1969 Matuška).“

Autori sa venujú aj cenám „generovaným literárnym poľom“, udeľovaným pravidelne zväzom spisovateľov, vydavateľstvami a literárnym fondom. „Oceňovanie umeleckých a literárnych výkonov nikdy nebude nesporné a celkom objektívne,“ píšu Barborík a Petrík, a akési riešenie vidia v tom, že „diela môžu žiť povedľa seba a v lepšom prípade vo vzájomnom dialógu aj bez toho, aby sme museli stavať jedno nad druhé“.

Kapitola Výlety a kolektívny oddych je „šťavnatá“ verbálne i obrazom, autori vybrali v podstate bulvárne epizódky zo života slovenských literátov a niekedy aj ich zahraničných hostí. V ďalšej kapitole Tváre portrétujú spisovateľov v podobe širokých slovníkových hesiel.

Normalizačný epilóg

Autori nazvali záverečnú časť veľmi príznačne: Sedemdesiate – normalizačný epilóg. Obraz týchto rokov je aj rozsahom útlejší než obraz plný pohybu, života rokov šesťdesiatych. Stretneme sa tu so známymi reáliami ako poučenie z krízového vývoja, previerky, zákazy publikovania, emigrácia, vylučovanie zo zväzu spisovateľov, Charta 77, anticharta, sprísnenie cenzúry, roztrieštenosť literátov na tri skupiny; „oprášil sa aj socialistický realizmus“, pôvodné časopisy zanikali alebo sa zmenili, prispôsobili politickej moci, spomína sa tretí i druhý zjazd Zväzu slovenských spisovateľov („deklaroval podriadený vzťah spisovateľskej organizácie voči aktuálnej politickej moci“).
Režim sa zameral najmä na mladých autorov, literatúra bola „brzdená a veľmi obmedzovaná“.

V archíve Antona Šmotláka je z obdobia normalizácie menej fotografií než zo 60. rokov, čo autori vysvetľujú veľavravnou formuláciou: „Zostala úradná podoba literatúry“, a tak svet kultúry nebol až taký fotogenický ako v 60. rokoch. Barborík a Petrík veľmi výstižne charakterizujú Šmotlákove fotografie z dvoch desaťročí, a to najmä premietnutie odlišných pomerov do priestorových vzťahov. „Na rozdiel od 50. rokov sa normalizačný režim nevyrovnával s odporcami exemplárnymi trestami, ale zabúdaním. Prestávali existovať,“ píšu v závere o rokoch sedemdesiatych.

Keď sa čitateľ pozrie späť za absolvovanými stránkami tejto knihy, musí konštatovať, že je všestranne bohatá, zaujímavá a obohacujúca a treba priznať, že k príťažlivým fotografiám Antona Šmotláka sa hodno vracať. Sémantikou svojho textového a obrazového materiálu je to kniha smutno-veselá, resp. naopak.