Denník N

Spisovateľ Richard Pupala: Verím na strach obete, na pocit hrôzy, ktorá vás vystrelí do úteku

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nepíšem angažovanú literatúru ani sociálny horor, tvrdí autor knihy Čierny zošit, ktorá je v desiatke nominovaných diel súťaže Anasoft litera.

Keď sa na stole objaví diktafón, hneď mu napadne jeden osobný príbeh. Ešte ako novinár raz išiel z práce a zrazu mal pocit, že ho prenasledujú nejaké hlasy. Sprevádzali ho celý čas, prišli s ním do domu, výťahu a nakoniec i do bytu. Až tam zistil, že to mal na svedomí diktafón, ktorý sa mu v taške sám zapol.

Takto sme hneď pri téme, kvôli ktorej sme sa s Richardom Pupalom stretli. Jeho zbierka poviedok Čierny zošit sa dostala medzi desiatku finalistov tohtoročnej ceny Anasoft litera. Ako naznačuje už jej názov, texty v zbierke špecifickým spôsobom pracujú so strachom, úzkosťou a pocitom ohrozenia.

Vaša zbierka Čierny zošit na obálke avizuje „strašidelné príbehy“. Pre niekoho to môže byť návnada, inému to môže evokovať pokleslú žánrovku – čo vaše texty nie sú. Je problém zaradiť sa pri takomto type literatúry?

Text na zadnej strane obálky nie je šťastný. Pochádza zo žiadosti o grant a ja som pri výrobe knihy už nemal možnosť úpravy. Sám by som ho takto do tlače určite nepustil. Chytil sa toho napríklad jeden z recenzentov a postavil na tom podstatnú časť svojho hodnotenia. Čo sa týka žánrového zaradenia, tak počas písania a ani potom, keď kniha vyšla, som žiadny takýto problém nemal. Dal som jednoducho dokopy zbierku príbehov, ktoré som chcel napísať.

O strach či úzkosť ale vo vašich poviedkach ide.

Áno. Mám veľmi rád strašidelnú literatúru alebo, povedzme, horory. Aj keď označenie horor príliš neobľubujem, pretože je veľmi určujúce. Páči sa mi, ako so strachom v niektorých svojich príbehoch narába napríklad Andersen a množstvo ďalších autorov, ktorých by ste za hororových autorov nepovažovali. Ich texty však majú aj tento rozmer. U mňa to vzniklo tak, že som mal niekoľko takýchto nápadov, začal som písať poviedky a postupne sa to rozvinulo.

Čím vás pocit strachu priťahuje?

Už na základnej škole som veľmi rád čítal strašidelné príbehy a veľmi ma to ovplyvnilo. Keď dieťa číta strašidelné príbehy, je v tom aj pocit niečoho zakázaného. Aj preto ma vzrušovalo to čítať. Pri týchto textoch som prvýkrát mal pocit, že sám chcem písať práve takéto príbehy.

Prečo?

Pretože ma všeobecne bavia príbehy. A strašidelné príbehy alebo horory z princípu musia byť zručne vyrozprávané, aspoň tie ambicióznejšie. Môže sa aj experimentovať, ale má to svoje pravidlá a tie sa pomerne striktne držia klasického rozprávania. Nie je to náhoda, pretože strašidelné príbehy boli prvé veci, ktoré si ľudia rozprávali. Má to veľmi dlhú tradíciu a ja to z každého dobrého strašidelného príbehu cítim. Je to tam zakódované.

Keď si idem čítať strašidelný príbeh, navodzuje mi to špeciálny pocit – a teraz to bude znieť romanticky –, akoby som si sadol ku krbu, je pokoj, oheň praská, vonku je zima a tma a ja som vo vnútri s knihou. Je v tom niečo veľmi zvláštne a zažívam to aj pri písaní. Nie že by sa mi takéto veci písali ľahšie, ale mám pri nich iný pocit, ako pri písaní realistických textov.

Vo vašich poviedkach nejde o pocit strachu, ktorý by vyvolávala nejaká strašidelná inštancia. Ide skôr o strach v hlave postavy, ktorý vyplýva z jej situácie. Markantné je to napríklad v poviedkach Nožík so žltou rúčkou alebo Starostlivosť. Ako ste dospeli k vlastnému spôsobu, ako so strachom pracovať?

Horor je jeden z najbohatších žánrov, pod toto označenie sa toho zmestí strašne veľa. Existujú rôzne prístupy v navodzovaní strachu. Môže to byť makabrózne, môže to byť sci-fi, poriadne krvavé alebo, naopak, len veľmi nepatrný náznak preniknutia nejakého sveta do reality. Práve tento typ hororu mám rád. Neuletieť príliš do fantázie, ale ostať jednou nohou v realite. Vtedy je to pre mňa aj najstrašidelnejšie. So strašidelným motívom narábam obozretne, je to korenie, ktorým sa dá celý príbeh pokaziť. Vždy som mal radšej texty, v ktorých je len nejaký náznak a hrôza prichádza buď veľmi opatrne, alebo len jemne prepichne realitu.

Čo sa týka poviedky Nožík so žltou rúčkou, som veľký fanúšik textu Henryho Jamesa Utiahnutie skrutky. Nechcem sa s tým porovnávať, lebo James je majster, ale mám rád príbehy, kde nie je úplne jasné, či ide o realitu, alebo to, čo vidíme alebo čítame, je len v hlave postavy. Poviedku Nožík so žltou rúčkou som veľakrát prepisoval, snažil som sa ju správne vyvážiť, pretože síce musím čitateľa trochu ťahať za nos, ale nesmiem ho klamať. Musím tú hru dohrať do konca a nesmiem jednoznačne dať najavo, či ide o realitu alebo fantáziu.

Vaše postavy zažívajú situácie, pri ktorých nie je úplne zrejmé, či ide o ich preludy a vidiny. Je v tom vždy závan istého nadprirodzena. Je toto pocit, ktorý tiež poznáte, alebo ste ho zažili?

Mám jeden zážitok, pri ktorom mi vstali všetky chlpy na tele.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie