Jedenásty stalinský úder fašistickej ochlpenej oblude
Vodca Nočných vlkov hlása, že Kyjev nie je ukrajinský, že Ukrajina je nepriateľ, hoci Ukrajinci trpeli počas druhej svetovej vojny viac než Rusi, že Majdan nebol občianskym protestom, ale démonickým bastardom.
Rusi, ktorí v lete 2014 sledovali televíziu, sa nič nedozvedeli o ruskom delostrelectve ďalej chrliacom strely na ukrajinské pozície, ani o ruských inváznych silách sústreďujúcich sa na hranici s Ukrajinou. Rovnako ako v prípade Krymu vo februári sa tvárou Ruska vo vojne počas letného ťaženia mal stať motocyklový gang.
9. augusta 2014 Noční vlci zorganizovali motocyklovú exhibíciu v Sevastopole, ukrajinskom meste so zvláštnym štatútom, ktoré Rusko anektovalo spolu s Krymským polostrovom. Televízna stanica RT ju pre európskych a amerických divákov uviedla pod názvom „Grandiózny motorkársky zraz Nočných vlkov“. Výkony motorkárov boli v skutočnosti priemernej kvality a o ne ani nešlo. Najdôležitejší bol dlhý naživo vysielaný úvod, ktorý priniesol fašistické témy na obrazovky miliónov Rusov.
Sevastopolská „motorkárska show“ sa začala v obrovskej potemnelej hale. Lúč reflektora náhle nasvietil Aleksandra Zaldostanova, vodcu Nočných vlkov, ktorého vysokozdvižný vozík vynášal na úroveň strešnej konštrukcie. So šatkou na hlave, v koženej veste na tesne padnúcom čiernom oblečení začal s patetickým prednesom: „Moja vlasť zasadila desať stalinských úderov fašistickej ochlpenej oblude. Ešte sa nestihla usadiť hlina na hroboch tridsiatich miliónov hrdinov, ešte nedotlel popol spálených dedín, a Stalin vydal rozkaz vysadiť sady. A popri kvitnúcich sadoch sme obnovili zničené mestá a mysleli sme si, že ich kvet nikdy neuvädne.“ Zaldostanov deklamoval niekoľko mesiacov starý manifest Aleksandra Prochanova „Náš nový Deň víťazstva“.
Prochanov v texte rehabilituje stalinizmus – spája ho s víťazstvom v druhej svetovej vojne – a ospravedlňuje ruský vpád na Ukrajinu tvrdením, že v ňom šlo o to isté, o čo v prípade obrany Sovietskeho zväzu pred nacistickým Nemeckom. Ukrajina sa zo sovietskej republiky, ktorú Nemecko prepadlo, z hlavného cieľa Hitlerových koloniálnych plánov, z hlavného bojiska druhej svetovej vojny, z krajiny, ktorá pri nemeckom vpáde stratila tri milióny vojakov a ďalšie tri milióny civilov, náhle zmenila na vtedajšieho nepriateľa Ruska.
Prochanov vojnu medzi ruskou nevinnosťou a západným úpadkom opísal zjavne sexuálnymi pojmami, rojčil o kvetene, flóre bez deflorácie. Práve na tomto mieste Zaldostanovho prejavu svetelná rampa vrhla lúč na tehotné panny šírej Rusi: skupinu žien, niektoré s vankúšmi pod šatami vytvárajúcimi obliny požehnaného stavu, iné tlačiace prázdne kočíky.
Prochanov kládol vinu za problémy Ruska cudzincom, ktorí do jeho záležitostí zasahovali – ako to nazval – „v hrôzostrašných deväťdesiatych rokoch“. Jeho text Rusov nabádal, aby ignorovali fakty okolitého sveta a miesto toho upadli do tranzu tvárou v tvár „ikone červeného kvetu“. Myslel tým, že sovietske víťazstvo v druhej svetovej vojne Rusov navždy obdarilo nevinnosťou, nech by sa dopustili čohokoľvek zlého. Rusi zaujatí likvidáciou Ukrajiny sa majú klaňať kvitnúcej rastline a pohrúžiť sa do preduchovnelej modlitby. „A na tejto ikone sa opäť začal otvárať šarlátový kvet, nádherný šarlátový púčik. Vťahovali sme do nosa jeho vôňu, napájali sme sa jeho opojnými šťavami.“
Vyvrcholenie predstavoval vpád na Krym. „Ako odmenu za našu trpezlivosť a stoickosť, našu prácu a vieru, nám Boh zoslal Krym. Ruskí ľudia kedysi rozdelení nepriateľmi sa opäť stretli vo víťaznom zjednocujúcom objatí.“
Prochanov (ktorému hlas prepožičal biker Zaldostanov recitujúci pred niekoľkodesaťtisícovým živým a niekoľkomiliónovým televíznym obecenstvom) potom skonkretizoval vlastnú fóbiu z penetrácie. V úlohe nepriateľa ruskej idylky vystupoval obrovský čierny penis patriaci Satanovi. (Prezidentom Spojených štátov bol v tom čase Barack Obama.) Prochanov ani chvíľu nepochyboval o pravdivosti mýtu, že Kyjev sa v minulosti
