Z prázdninového zápisníka zaslúžilého poslanca Roberta F., časť III.

Piatok, 27. júla

Úroda husto siatych obilnín bude tento rok najmenšia za posledných šesť rokov. Trápi to niekoho v tomto štáte? Ministerka pôdohospodárstva sa v televíznych novinách predvádza niekde na horskej lúke s kozami, lebo je to eko, enviro a ekono, čiže proti tomu nebude pizúkať ani tá hipsterská čeliadka, čo si myslí, že keď pichnú do debničky na balkóne tri petržleny a štyri mrkvy, spasia svet a zo Slovenska urobia potravinársku veľmoc. Ale aby ministerka vošla do šíreho poľa, medzi kombajny, to už nie! Nebude predsa riskovať, že pole má okrem hospodára, ktorý ho naozaj obrába, aj nájomníka, ktorý naň len berie dotácie. Výsledok? Ako som už povedal – úroda husto siatych obilnín bude tento rok najmenšia za posledných šesť rokov. A nech sa nikto nevyhovára na počasie, vždy je nejaké.

Lenže skutočný a hlboký problém je v tom, že dnes, keď sú už naši poľnohospodári pomaly takí rozdrapení ako ich kolegovia na Západe, im nemá kto ukázať, ako si vie vláda pred kamerami vážiť ich prácu. Toto leto raz nemá kto zastať uprostred strniska, požmoliť klas, odtrhnúť skyvu chleba, nechať sa odfotiť s dievčinou v kroji, čo mu soľničku podáva. A potom sa nám po hlavnom meste premávajú traktory a ľudia im ešte aj nadšene mávajú. Keď to takto pôjde ďalej, začnú nám pred úrad vlády navážať kopy hnoja. Akoby sme nemali svojho dosť, veď za dva aj pol volebného obdobia sa nazbiera…

Nič sa nedá robiť, život ide ďalej. Lenže jeden predvídavý politik nesmie založiť ruky do lona. Ani keď sa všetci ostatní upracú na jachty, chaty a haciendy a grilujú tam v cudzích dresoch, čo je vlastne taká malá letná vlastizrada. Ale to neriešme, o chorvátskom futbale som toho povedal už viac než dosť. Ešteže Vladimír Vladimirovič nestratil tvár a tú Grabarku pod svoj dáždnik nepustil, keď sa pri odovzdávaní medailí rozpršalo. Ostalo mi trocha času po tých futbalových majstrovstvách a po tom, ako sa ukázalo, že už ani na Kysuciach sa na našich ľudí nedá spoľahnúť ako voľakedy. Priznám sa, netušil som, že vatry svojstojnosti tak rýchlo po mojom taktickom ústupe do ústrania vyjdú z módy. Ale je to tak a ja som muž činu. Nuž som urobil, čo by nikto nečakal. Zatiaľ o tom nehovorme nahlas, ale vybral som sa na Východ, milý denníček.

Nie je celkom pravda, že na Východe nič nie je. To už vieme. Úprimne povedané, oveľa viac, než to, že som to povedal, ma mrzí to, že to tak nie je. A tentoraz nejde o to, že som sa pomýlil. Ide o to, čo som tam našiel. Okrem problémov a protivne ambicióznych jednotlivcov, ktorí sa nám nanosili všade – do vlády, na ministerstvá, do parlamentu, do úradov a bohviekam ešte, sú tam ľudia, ktorí majú ten svoj Východ radi. Viem, znie to neuveriteľne, ale je to tak. Starajú sa o mestá, dediny, majú porobené chodníky, osvetlenie, upravené záhradky pred domami aj záhumienky za domami. Strihajú stromy, pestujú ruže. Turistu nachovajú, prenocujú, vykúpu. Potešia peknými pohľadmi. Človek prechádza krajinou a vidí – ľudia tu žijú nie v provizóriu, ale akoby mali pred sebou nejakú budúcnosť. Budujú, zveľaďujú, živé ploty strihajú, nechystajú sa nikam. Ešte aj tie chatrče neprispôsobivých spoluobčanov, aby som im hneď do Cigánov nenadával, sa tak dajako – prispôsobujú. A ich obyvatelia spolu s nimi. Až ma horúčava obliala, keď som si predstavil, že ak to takto pôjde ďalej, budú si pýtať stále viac. Ešte dobre, že sme tú diaľnicu do Košíc nestihli dostavať. Viem, sľúbil som ju dokončiť do roku 2010, ale niekde v podvedomí sa mi vždy ozýval varovný hlas: Robert, nerob to, obanuješ! Ako dobre, že som ten hlas poslúchol! Len čo sme ju dostavali po Poprad, kto sa do prezidentského paláca nakvasil? No kto? No veď vieme.

V Bratislave mi nikto nevedel zreteľne a jasne povedať, kde sa ten Východ vlastne začína. Jedni hovorili že za Štrbou, druhí že na Branisku, tretí, že až za Košicami. Naši europoslanci mi už dávnejšie tvrdia, že majú pocit, že sú na Balkáne, len čo